Historický pohľad na cestovný ruch

Cestovný ruch je významný fenomén, ktorý zahŕňa spoznávanie krajín, nových lokalít, miest i vidieckych sídiel, nielen na národnej úrovni, t.j. na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Cestovný ruch je súbor činností zameraných na uspokojovanie potrieb súvisiacich s cestovaním a pobytom osôb mimo miesta trvalého bydliska a zvyčajne vo voľnom čase. Ich cieľom je odpočinok, poznávanie, zdravie, rozptýlenie a zábava, kultúrne a športové vyžitie, služobné cesty, t. j. získanie komplexného zážitku.

Historické korene cestovania a cestovného ruchu

Odlišná kultúra a exotika boli motívom cestovania od nepamäti, no kultúrny cestovný ruch začal nadobúdať charakteristické črty až koncom 70. rokov 20. storočia.

Rozhodujúcou bola požiadavka účastníkov cestovania preniknúť hlbšie do kultúrneho dedičstva a snaha pochopiť kultúru navštívenej krajiny.

Cestovanie sa v historickom vývoji postupne menilo z činnosti obmedzenej na vybrané skupiny obyvateľstva na širší spoločenský a hospodársky jav. Jeho dnešná podoba súvisí s rozvojom dopravy, služieb, pracovných a sociálnych podmienok, ako aj s rastúcim záujmom o poznávanie prírodného a kultúrneho prostredia.

V tejto súvislosti sa cestovný ruch stal nielen spôsobom trávenia voľného času, ale aj nástrojom hospodárskeho, sociálneho a regionálneho rozvoja.

Premena cestovného ruchu na medzirezortné odvetvie

Cestovný ruch je medzirezortným odvetvím, ktoré priamo zasahuje do sféry hospodárstva, priemyslu, obchodu a služieb, financií, dopravy, regionálneho rozvoja, kultúry, zdravotníctva, vzdelávania, športu, ochrany životného prostredia, lesného a vodného hospodárstva, pôdohospodárstva, zamestnanosti, vytvárania nových pracovných miest a pôsobnosti samospráv.

Pre cestovný ruch je typické, že kým väčšina iných odvetví sa zaoberá relatívne úzkym segmentom svojej pôsobnosti po vertikálnej osi, charakter cestovného ruchu je taký, že spája aj rôzne odvetvia po horizontálnej osi.

Zahrňuje teda viaceré problémy, ktoré možno riešiť len spoluprácou.

Cestovný ruch je hospodárska činnosť, ktorá je v EÚ schopná vytvárať rast a zamestnanosť, a súčasne prispievať k hospodárskemu a sociálnemu rozvoju a integrácii, najmä pokiaľ ide o vidiecke a horské oblasti, pobrežné regióny, ostrovy, okrajové a veľmi vzdialené regióny.

Odvetvie európskeho cestovného ruchu, ktoré tvorí približne 1,8 milióna podnikov, najmä malých a stredných podnikov zamestnávajúcich okolo 5,2 % celkovej pracovnej sily (čo je asi 9,7 milióna pracovných miest s významným podielom mladých ľudí), vytvára v EÚ viac ako 5 % HDP a táto miera sa neustále zvyšuje.

Cestovný ruch tak predstavuje tretiu najrozsiahlejšiu sociálnoekonomickú aktivitu v EÚ, a to po obchodnom a distribučnom odvetví a stavebníctve.

S ohľadom na súvisiace odvetvia je prínos cestovného ruchu k HDP ešte väčší, ak zvážime, že vďaka nemu vzniká viac ako 10 % HDP Európskej únie a približne 12 % pracovných miest.

Ak v tomto ohľade porovnáme vývoj za posledných desať rokov, rast zamestnanosti v odvetví cestovného ruchu bol vždy výraznejší ako v ostatných odvetviach hospodárstva.

Ekonomický význam cestovného ruchu na Slovensku

Cestovný ruch na Slovensku v roku 2023 dosiahol historicky najvyššiu nominálnu hodnotu priameho hrubého domáceho produktu (HDP) vo výške 2,9 miliardy eur, čo predstavuje medziročný nárast o 36 %.

Táto hodnota prekonala aj rekord z roku 2019 o 13 %, čím sa odvetvie po troch rokoch stagnácie v dôsledku pandémie vrátilo na rastovú trajektóriu.

Napriek rastu však podiel cestovného ruchu na celkovom HDP Slovenska dosiahol len 2,43 %, čo je najvyššia hodnota za obdobie rokov 2020 až 2023, no stále nižšia ako v predpandemických rokoch, keď sa pohyboval medzi 2,58 % až 2,86 %.

Priama hrubá pridaná hodnota cestovného ruchu vzrástla o 41 % na 2,5 miliardy eur, čo predstavuje 17 % nárast oproti roku 2019.

Podiel tejto pridanej hodnoty na celkovej pridanej hodnote ekonomiky bol 2,24 %.

Celková produkcia odvetví cestovného ruchu dosiahla takmer 13,6 miliardy eur, čo predstavuje pätinový medziročný nárast o 2,2 miliardy eur.

Satelitný účet cestovného ruchu, ktorý je výsledkom spolupráce medzinárodných organizácií ako OSN, Eurostat, OECD a UNWTO, poskytuje komplexný a medzinárodne porovnateľný pohľad na ekonomický význam cestovného ruchu.

UkazovateľHodnota
Priamy HDP cestovného ruchu v roku 20232,9 miliardy eur
Medziročný nárast priameho HDP36 %
Podiel cestovného ruchu na HDP Slovenska2,43 %
Priama hrubá pridaná hodnota2,5 miliardy eur
Celková produkcia odvetví cestovného ruchutakmer 13,6 miliardy eur

Vývoj druhov cestovného ruchu

Ak návštevník cestovného ruchu uspokojuje potreby vo vlastnom štáte, hovoríme o domácom cestovnom ruchu, ak sa ale stane návštevníkom v inom štáte, hovoríme o zahraničnom cestovnom ruchu.

Z hľadiska účinku na hospodárstvo štátu členíme zahraničný cestovný ruch na aktívny (príchodový) a pasívny (odchodový).

Toto členenie je totožné s členením z hľadiska účinkov na platobnú bilanciu štátu.

Domáci a zahraničný cestovný ruch

Domáci cestovný ruch predstavuje cestovanie obyvateľov v rámci vlastného štátu.

Zahraničný cestovný ruch vzniká vtedy, keď návštevník cestuje do iného štátu.

Aktívny zahraničný cestovný ruch - príchod zahraničných návštevníkov do cieľovej krajiny.

Má taký účinok ako vývoz tovaru.

Tovar ani služby však neprekračujú hranicu štátu, ale zahraniční návštevníci prichádzajú na územie štátu, aby tam uspokojovali svoje potreby za platobné prostriedky, ktoré priniesli so sebou.

Pasívny zahraničný cestovný ruch - má také účinky ako dovoz tovaru, čiže obyvatelia štátu cestujú do zahraničia, aby tam uspokojovali svoje potreby.

Spotrebné výdavky tranzitne cestujúcich majú pre národné hospodárstvo také isté účinky ako aktívny zahraničný cestovný ruch.

Kultúrny cestovný ruch ako historicky formovaná oblasť

Aj preto sa stáva kultúrny cestovný ruch začiatkom 21. storočia populárnejším a rozšírenejším.

Prehľad kalendárnych podujatí tento trend potvrdzuje.

Kultúrny cestovný ruch vychádza z využívania kultúrneho dedičstva, miestnej kultúry, tradícií, architektúry, folklóru a kultúrnych aktivít.

Jeho rozvoj súvisí s požiadavkou účastníkov cestovania preniknúť hlbšie do kultúrneho dedičstva a so snahou pochopiť kultúru navštívenej krajiny.

Kultúrny kapitál podľa Kesnera zahrňuje hodnoty kultúrne (estetické, symbolické, historické či duchovné), spolu s hodnotami ekonomickými.

Môže mať formu hmotnú (sídla, budovy, nehnuteľné pamiatky, zbierky, umelecké objekty, obrazy, sochy a pod.) alebo nehmotnú (literatúra, hudobné diela, orálna história, jazyk, scénické umenie, tradícia remesiel, idey, hodnoty, praktiky a tradície spoločnosti, ktoré spoluvytvárajú skupinovú a individuálnu identitu).

Kultúrny cestovný ruch preto nemožno chápať iba ako návštevu pamiatok. Zahŕňa aj spoznávanie spôsobu života, miestnych hodnôt, tradícií a kultúrnej krajiny.

Tradičná architektúra a chalupárstvo

Vzhľadom na genézu socioekonomických zmien v Liptovskej Tepličke, ktorej následkom je úpadok miestneho turizmu, je výzvou pre jeho renesanciu kultúrny cestovný ruch.

Úlohou prítomného príspevku je priblížiť prípravu metodiky využívania tradičnej architektúry v kontexte chalupárstva ako rozšíreného fenoménu cestovného ruchu, ktorý má tendenciu rozvoja práve v lokalitách s bohatým prírodným a kultúrnym dedičstvom.

Tradičná architektúra a jej využívanie v chalupárstve je pre miestnych obyvateľov skôr nenápadným javom a samozrejmosťou.

Chalupárstvo, v kontexte kultúrnohistorických podmienok, dnes významne determinuje a stimuluje využívanie tejto časti kultúrneho dedičstva.

V krátkodobom časovom horizonte nespôsobuje intenzívne zmeny, je však novodobým trendom, ktorý sa prejavuje postupne a vo väčšine rurálnych destinácií s kultúrnym kapitálom.

Miestne obyvateľstvo takémuto cestovného ruchu nevenuje dostatočnú pozornosť aj kvôli tomu, že mnohí z chalupárov majú familiárnu, rezidenčnú alebo inú spojitosť s Liptovskou Tepličkou, ktorá im na prvý pohľad nedáva status účastníkov turizmu.

Ide najmä o potomkov, ktorí v súčasnosti renovujú či rekonštruujú svoje dedičstvo.

Je dôležité poznamenať, že revitalizácia sa netýka len tohto „materiálneho“ dedičstva, ale všetkých kultúrnych aktivít spojených s chalupárstvom.

Tým chalupárstvo získava komplexný revitalizačný rozmer.

Tento druh trávenia voľného času je subkategóriou kultúrneho cestovného ruchu a nástrojom zachovávania, využívania aj rozvoja lokálneho kultúrneho dedičstva.

Takýto pohľad indikuje potrebu nahliadať na problematiku chalupárstva (nielen) v Liptovskej Tepličke interdisciplinárne.

Je nevyhnutné pracovať s kategóriami kultúrny kapitál a kapitál cestovného ruchu.

Modernizácia slovenského vidieka v druhej polovici 20. storočia

Chalupárstvo využíva/malo by využívať lokálne prvky kultúrnej krajiny a autochtónne špecifická tradičnej architektúry ako výsledku tvorivej činnosti človeka v konkrétnych geografických, sociálnych a kultúrnych podmienkach.

Jej konečný charakter vznikal historickým vrstvením, dodržiavaním stavebných a technologických postupov a skúseností s cieľom zabezpečiť základné životné potreby.

Na vývoj týchto postupov mali zásadný vplyv, okrem kultúrnych a historických procesov, aj sociálne a etnické pomery.

Sú latentne prítomné v použitých materiáloch, stavebných technikách a pod.

Odkrývanie je otázkou poznania podmienok formovania sa spoločenstva v čase (spoločenské, ekonomické, politické a iné faktory).

Kľúčovú úlohu vo vývoji architektonickej i urbanistickej tváre slovenského vidieka zohrala v 2. pol. 20. storočia modernizácia krajiny, ktorá sa odohrávala v špecifických kontextoch.

Pre Slovensko je charakteristická rýchla, nedôsledná a nerovnomerná modernizácia, spojená so socialistickou industrializáciou a kolektivizáciou poľnohospodárstva.

Charakter modernizačných procesov sa síce odráža v premenách vidieckej architektúry už v 30. a 40. rokoch, stále však nadväzuje na mnohé znaky tradičnej stavebnej kultúry.

Od 50. rokov zaznamenávame zásadné prerušenie vývojovej kontinuity.

Architektúra reflektuje zásadný rozpor medzi technickou a kultúrnou stránkou urýchlenej a nezavŕšenej modernizácie.

Zmenou hodnotového systému s cieľom zbližovať mesto s dedinou, vyvlastnením ekonomického základu dedinského človeka - pôdy, si kultúrne dezorientovaná dedina začala vytvárať novú symboliku sociálneho statusu.

V prípade Liptovskej Tepličky boli centrami kultúrnej difúzie Poprad a Svit.

Charakteristickou zmenou je podstatný vzrast reprezentatívnej funkcie obydlia.

V tomto období sa jednoznačne presadila kvantita na úkor kvality, necitlivosť a megalománia namiesto funkčnej a esteticky vyhovujúcej architektúry.

Výrazne sa zvyšuje počet izieb aj vertikálne členenie domov.

Od polovice 80. rokov sa pri výbere projektov čoraz viac presadzujú individuálne názory.

Výstavba v rámci sídiel je v tomto časovom úseku ešte diferencovanejšia.

Slovenský vidiek prešiel za uplynulé storočie výraznými zmenami.

V porovnaní so stáročiami relatívne plynulého vývoja sa skúmaný časový úsek javí ako intenzívny na zmeny, ktoré nastali pomerne radikálne.

Socialistické pokusy o spriemyselňovanie vidieka spôsobili, že dedina nedostala možnosť prirodzene sa vyrovnať s novými pomermi, ktoré si vynútila priemyselná revolúcia.

Smer, ktorým sa uberal vývoj spoločnosti na Slovensku diktovala ideológia.

V záujme moderného socialistického štátu a zabezpečenia práce pre ľudí sa budovali fabriky na takých miestach, ktoré sa po zmene režimu v 90. rokoch 20. storočia stali nevhodné.

Vývoj na prelome milénií načrtol nové tendencie, ktorými sa môže uberať slovenský vidiek.

Do popredia sa dostáva sektor služieb, najmä cestovný ruch.

Priemysel sa presúva do priemyselných parkov na okraj miest.

Liptovská Teplička ako príklad historického vývoja turistickej destinácie

Poloha, charakter prírodného prostredia a kultúrne špecifiká obce determinujú existenciu lokálneho potenciálu pre rozvoj cestovného ruchu.

Liptovská Teplička administratívne patrí do okresu Poprad, leží na rozmedzí národných parkov NAPANT a TANAP v severnej časti Nízkych Tatier, v hornej časti Čiernovážskej doliny.

Do Čierneho Váhu sa vlieva potok Teplička, tečúci obcou.

Poloha v blízkosti národných parkov zvyšuje atraktivitu prírodného aj kultúrneho prostredia pre cestovný ruch.

Podtatranská kotlina je jednou z najdôležitejších aj najrentabilnejších oblastí cestovného ruchu na Slovensku.

Cestovný ruch v obci je limitovaný viacerými faktormi.

Doterajšie hodnotenie ponuky cestovného ruchu potvrdilo, že Liptovská Teplička disponuje pomerne rozvinutou primárnou a sekundárnou ponukou.

Prírodný a kultúrny potenciál ju radí k významným lokalitám.

Miestna kultúra a kultúrne dedičstvo v podobe osobitého folklóru, či charakteristických pivníc na uskladnenie zemiakov, upriamuje pozornosť práve na kultúrny cestovný ruch ako jeden z najstarších druhov turizmu.

Liptovská Teplička tradičná architektúra

Primárna, sekundárna a supraštruktúra cestovného ruchu

Sekundárnu ponuku tvorí infraštruktúra, infraštruktúra cestovného ruchu a supraštruktúra, ktorú tvoria ubytovacie a stravovacie zariadenia.

Kvalitu všeobecnej infraštruktúry dokazujú ocenenia Dedina roka 2007, alebo druhé miesto v 10. ročníku súťaže o Európsku cenu obnovy dediny v roku 2008.

Infraštruktúru cestovného ruchu reprezentujú dva lyžiarske vleky, multifunkčné ihrisko, amfiteáter.

Vzhľadom na počet obyvateľov je supraštruktúra dobre rozvinutá (7 penziónov, množstvo poskytovateľov ubytovania v súkromí a atraktívna veľkokapacitná reštaurácia, dokazujúca niekdajšiu úroveň cestovného ruchu).

Úpadok miestneho turizmu

V kontexte rozvoja cestovného ruchu v obci je najmarkantnejším faktorom monopolizácia subjektov cestovného ruchu.

V ostatných rokoch vo viacerých destináciách nastáva „skupovanie“ malých a stredných podnikateľov v cestovnom ruchu silnými finančnými skupinami.

Liptovská Teplička neostala výnimkou.

Intenzívny cestovný ruch, organizovaný predovšetkým družstvom a malými podnikateľmi, dostal fatálny úder v súvislosti s odpredajom strategických objektov cestovného ruchu.

Lyžiarsky vlek, ktorý bol hlavným motívom príchodu účastníkov cestovného ruchu v zimnom období, nový majiteľ uzavrel v rámci vlastných stratégií.

To spôsobilo úpadok turizmu.

Ubytovacie a stravovacie zariadenia ostali „zo dňa na deň“ využívané minimálne.

Už prvotné pozorovanie dokazuje, že materiálno-technologická základňa cestovného ruchu je využívaná nedostatočne.

Potvrdzujú to aj názory miestnych podnikateľov aj ďalších obyvateľov, podieľajúcich sa na realizácii cestovného ruchu.

Z neštandardizovaných rozhovorov je evidentné ich presvedčenie, že turizmus v Tepličke už svoj vrchol dosiahol, že v súčasnosti je skôr na ústupe, čím dochádza k znehodnoteniu prírodných a kultúrnych predpokladov.

Chalupárstvo ako nová príležitosť

V obci sa však čoraz intenzívnejšie objavuje fenomén chalupárstva, víkendového turizmu, spojeného s pobytom v horách a inými druhmi a formami trávenia voľného času.

Cestovný ruch je súbor činností zameraných na uspokojovanie potrieb súvisiacich s cestovaním a pobytom osôb mimo miesta trvalého bydliska vo voľnom čase.

Ich cieľom je odpočinok, poznávanie, zdravie, rozptýlenie a zábava, kultúrne a športové vyžitie, t. j. získanie komplexného zážitku.

V tejto súvislosti možno konštatovať, že Liptovská Teplička disponuje dostatočne rozvinutou sekundárnou ponukou.

Príležitosťou renesancie turizmu je kultúrny cestovný ruch, primárne prameniaci z využívania kultúrneho dedičstva a z chalupárstva, naviazaného na tradičnú architektúru a kultúrnu krajinu.

Politika cestovného ruchu a historická kontinuita

Politikou cestovného ruchu treba chápať cieľavedomé (programové) ovplyvňovanie vývoja cestovného ruchu prostredníctvom zainteresovaných subjektov (nositeľov politiky) a pomocou špecifických nástrojov.

Keďže cestovný ruch má prierezový charakter, aj jeho politika má prierezový charakter - jeho realizáciu ovplyvňujú politiky vo viacerých oblastiach.

Sú to najmä:

  • hospodárska politika (menový kurz, cenová politika, daňová politika, colná politika, dopravná politika),
  • sociálna politika (dĺžka pracovného času, dĺžka dovolenky, politika zamestnanosti, sociálne a zdravotné zabezpečenie),
  • zahraničná politika (medzištátne dohody o vízovej povinnosti, medzištátne dohody o uľahčení cestovania, uznávanie cestovných dokladov, liberalizácia cestovného styku),
  • vnútorná politika (politika vnútornej bezpečnosti, ochrana bezpečnosti turistov a ich majetku, kvalita života, využívanie voľného času),
  • kultúrna politika (ochrana kultúrneho dedičstva, využívanie kultúrnych pamiatok v cestovnom ruchu, regulovanie návštevnosti pamiatok, prihlasovanie pamiatok do zoznamu UNESCO),
  • politika životného prostredia (ochrana prírodného dedičstva, návštevné poriadky v národných parkoch, zonácia chráneného územia),
  • školská a vedecko-technická politika (príprava absolventov pre profesie v cestovnom ruchu, zásady vedeckého výskumu),
  • politika štátu v oblasti propagácie krajiny, marketingová a propagačná politika (propagácia cestovného ruchu SR, marketingové aktivity, koordinácia aktivít doma i v zahraničí).

Rozvoj cestovného ruchu s bohatou primárnou ponukou musí byť v súlade s charakterom vidieckeho prostredia.

Politika cestovného ruchu musí rešpektovať, chrániť a odovzdávať kultúrne dedičstvo budúcim generáciám.

Táto činnosť by preto mala byť plánovitá, riadená.

Len tak je možné zabezpečiť prežitie a rozvoj tradičných kultúrnych prvkov a zamedziť unifikácii.

Výstavba zariadení na slovenskom vidieku má vychádzať z tradície, zachovávať typickú zástavbu, charakteristické prvky, otvorené priestranstvá, bezprostredný kontakt s prírodou, kultúrnym dedičstvom a tradíciami.

Novovybudované ubytovacie zariadenia alebo zrekonštruované pôvodné objekty tradičnej architektúry síce majú tendenciu rešpektovať prírodné a kultúrne prostredie lokality, no vo väčšine prípadov povrchne, lacno, preberajú cudzie architektonické vzory, čím aj naďalej dochádza k strate kultúrnej identity regiónov/lokalít.

Otázkou zostáva, akým spôsobom je možné zabezpečiť architektonickú a urbanistickú celistvosť.

Je evidentné, že slovenský vidiek bude aj naďalej tápať v množstve nových architektonických foriem a materiálov, ktoré sa mu ponúkajú, a bez adekvátnych regulačných mechanizmov definitívne stratí svoju tvár.

Nekoordinovanou výstavbou a rekonštrukciou objektov tradičnej architektúry v Liptovskej Tepličke dochádza k strate kultúrnej kontinuity a lokálnej identity.

Medzinárodné dokumenty a udržateľný cestovný ruch

Aby sa zachovalo prírodné, kultúrne a historické bohatstvo aj pre ďalšie generácie, je potrebné riadiť sa dokumentmi na globálnej úrovni.

World Tourism Organisation

Svetová organizácia cestovného ruchu OSN (UNWTO) je zodpovedná za podporu udržateľného a dostupného cestovného ruchu.

UNWTO ako popredná medzinárodná organizácia v oblasti cestovného ruchu ho propaguje ako významnú silu ekonomického rastu, inkluzívneho rozvoja a environmentálnej udržateľnosti.

World Heritage and Sustainable Tourism Programme

Svetové dedičstvo a Program udržateľného cestovného ruchu UNESCO predstavuje nový prístup založený na dialógu a spolupráci zainteresovaných strán, pričom je plánovanie cestovného ruchu a manažment svetového dedičstva integrovaný na úrovni destinácie.

Prírodné a kultúrne bohatstvo je chránené a cestovný ruch sa rozvíja vhodným a udržateľným spôsobom.

Sustainable Tourism Development

Princípy udržateľnosti turizmu sa týkajú environmentálnych, ekonomických a sociálnych aspektov rozvoja cestovného ruchu.

Medzi týmito tromi dimenziami je prospešné vytvárať vhodnú rovnováhu, aby sa zaručila environmentálna, ekonomická a sociálna udržateľnosť v cestovnom ruchu a životnom prostredí.

Sustainable Tourism

Regióny a štáty rozvíjajú svoj cestovný ruch, čo má vplyv na životné prostredie, prírodné zdroje, obyvateľov, návštevníkov, ekonomiku, zamestnanosť, produkty a služby.

Aby sa nepoškodili a nevyčerpali zdroje (prírodné, ekonomické a sociálne), ktoré robia región atraktívnym pre návštevníkov, turistov i domácich obyvateľov, je potrebné zamerať sa na udržateľný rozvoj, starostlivosť a ochranu týchto zdrojov aj pre budúce generácie.

Agenda 2030

Agenda 2030 pre udržateľný rozvoj obsahuje 17 cieľov v oblasti udržateľného rozvoja, ktoré majú environmentálny, ekonomický a sociálny rozmer.

Udržateľný cestovný ruch (a aj jeho súčasť prírodný turizmus) sa podieľa na všetkých cieľoch Agendy 2030.

Karpatský dohovor

Karpatský dohovor je subregionálna zmluva na podporu udržateľného rozvoja a ochranu karpatského regiónu.

Podpísalo ho sedem štátov, do ktorých Karpaty zasahujú: Slovenská republika, Česká republika, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Srbsko, Ukrajina.

Toto pohorie predstavuje významné ekologické, ekonomické, kultúrne, rekreačné a životné prostredie v Európe.

Z hľadiska turizmu je významným dokumentom Protokol o trvalo udržateľnom cestovnom ruchu k Rámcovému dohovoru o ochrane a trvalo udržateľnom rozvoji Karpát.

Alpský dohovor

Alpský dohovor je prvá medzinárodná zmluva ôsmych krajín alpského regiónu (Rakúsko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Lichtenštajnsko, Monako, Slovinsko a Švajčiarsko) zameraná na životné prostredie, turizmus, udržateľný rozvoj, vzájomnú spoluprácu a aktivity signatárskych štátov v rámci starostlivosti, tvorby a ochrany tohto alpského regiónu.

Globálny etický kódex pre cestovný ruch

Globálny etický kódex pre cestovný ruch (GCET) je základným referenčným rámcom pre zodpovedný a udržateľný cestovný ruch a je komplexným súborom princípov, ktoré majú viesť kľúčových hráčov v rozvoji cestovného ruchu.

Je adresovaný vládam, cestovnému ruchu, komunitám, návštevníkom.

Historický vývoj cestovného ruchu tak smeruje k modelu, v ktorom sa hospodársky význam cestovania spája s ochranou prírody, kultúrneho dedičstva a kvality života miestnych obyvateľov.

Riadenie zmien v historickom a kultúrnom prostredí

Zhodnotenie vplyvu cestovného ruchu na rozvoj obce so zameraním na využitie tradičnej architektúry (v rámci rozvoja chalupárstva) je zložitý komplex rozmanitých a lokalizovaných faktorov.

Nevyhnutnosť objektívne sa vyjadriť k pozitívam a negatívam pôsobenia cestovného ruchu na obec a jej kultúru, prináša polemiku, relatívne vysvetlenia a ďalšie otázky/témy.

Ak chceme hodnotiť chalupárstvo, ako príležitosť pre rozvoj obce a jej kultúrneho dedičstva, musíme poznať genézu socioekonomických a kultúrnych zmien v spojitosti s vývojom tradičnej architektúry.

Kultúrne zmeny v 2. polovici 20. storočia, ich dopad na využívanie kultúrneho dedičstva v cestovnom ruchu s akcentom na tradičnú architektúru.

Aby mal cestovný ruch charakter faktora trvalo udržateľného rozvoja,musia kompetentní prehodnotiť doterajšie priority, stratégie a zefektívniť zachovávanie a využívanie kultúrneho dedičstva.

Potrebné je postupovať koordinovane a zohľadňovať všetko bohatstvo obce.

tags: #historicky #pohlad #na #cestovny #ruch