Nie všetci občania a politici v bývalom Československu boli ochotní zmieriť sa so stavom po zániku republiky. Mnohí sa rozhodli radšej emigrovať do štátov bojujúcich proti Nemecku a odtiaľ sa usilovali obnoviť čs. štát. Boli to predovšetkým českí a v menšej miere aj slovenskí dobrovoľníci odhodlaní bojovať proti nemeckému agresorovi v zahraničí, keďže domáce pomery im to neumožňovali.
Zahraničný odboj nadviazal na politické a vojenské aktivity Čechov a Slovákov počas prvej svetovej vojny. Jeho cieľom bolo presadiť právo národov na sebaurčenie, dosiahnuť medzinárodné uznanie československej myšlienky a vytvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov.
Korene zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny
Český a slovenský zahraničný odboj v rokoch 1914 - 1918 vznikal v podmienkach vojny proti Rakúsko-Uhorsku a Nemecku. Krajanov v štátoch Dohody dostali do ťažkého položenia mocnosti Centrálnych štátov od začiatku vojny, preto im hrozila strata majetku a internácia.
Na zhromaždeniach vystupovali s vyhláseniami o svojej lojálnosti k hostiteľským krajinám. Zároveň požadovali samourčovacie právo a úplnú národnú samosprávu pre slovenský národ.
Česi a Slováci bojovali proti Rakúsko-Uhorsku a Nemecku v Rusku a Francúzsku, neskôr aj v Srbsku a Taliansku. Vojenské jednotky vytvárané v zahraničí sa stali dôležitou oporou politických požiadaviek predstaviteľov národného hnutia.
Československá národná rada v Paríži
Najvýznamnejšie centrum vzniklo v Paríži 14. Československú národnú radu, pre ktorú sa neskôr vžilo označenie ČSNR, riadila politický a vojenský zahraničný čs. odboj.
Predsedom rady sa stal T. G. Masaryk, podpredsedom M. R. Štefánik a tajomníkom bol E. Beneš. Členovia ČSNR v Paríži boli T. G. Masaryk, E. Beneš, M. R. Štefánik a Š.
ČSNR predstavovala vrcholný politický orgán čs. odboja, ktorý umožnil vytvorenie čs. armády a vytvoril spoločný štát Čechov a Slovákov. Propagačné a diplomatické aktivity však nemohli stačiť na splnenie vytýčeného cieľa.
Od krajanských dohôd k vzniku Československa
Hovorí o vzniku ČSR, považujeme ju za základ česko-slovenského odboja, bola podpísaná 23.10.1915 v Clevelande. Podpísali ju zástupcovia krajanských organizácií v Amerike - Slovenská liga, České národné združenie - s profesorom T. G.
Vojenské úspechy československých jednotiek a diplomatická činnosť predstaviteľov ČSNR posilnili postavenie československého zahraničného odboja. Čs. strelecká brigáda v Rusku sa postupne rozrástla na čs. armádu.
Českú družinu vytvorila možnosť rozšíriť postupne na čs. pluk a neskôr na čs. streleckú brigádu o dvoch plukoch. Čs. zväzky vo Francúzsku a Taliansku s čs. vojskami bojovali v poslednom roku vojny po ich boku.

Paríž ako centrum zahraničného odboja po zániku republiky
Nie všetci občania a politici v bývalom Československu boli ochotní zmieriť sa so stavom po zániku republiky. V prvých mesiacoch po vzniku Slovenského štátu odchádzali do exilu ďalší politici a verejní činitelia.
Z významnejších slovenských politikov sa ešte pred rozpadom Česko-Slovenska nachádzal v zahraničí napr. bývalý čs. premiér M. Hodža, čs. vyslanectvo v Paríži viedol Š. Osuský, vo Washingtone V. Hurban a vo Varšave J. Slávik.
V prvých mesiacoch po vzniku Slovenského štátu odchádzajú do exilu tiež posledný predseda Slovenskej národnej strany J. Paulíny-Tóth, popredný komunistický predstaviteľ V. Clementis, sociálny demokrat J. Čaplovič, ba dokonca aj vedúci tlačového odboru slovenskej autonómnej vlády a Slovenskej tlačovej kancelárie ľudák P. Prídavok a mnohí ďalší.
Z významnejších slovenských vojenských predstaviteľov odišiel do exilu jediný slovenský generál a stúpenec čs. idey R. Viest a tiež veliteľ slovenského letectva J.
Najväčšia časť politikov našla spočiatku azyl v Paríži. Francúzske hlavné mesto sa stalo významným politickým, diplomatickým a organizačným centrom zahraničného odboja.
Štefan Osuský a prvé diplomatické kroky
Vyslanec Š. Osuský už 15. marca 1939 rokoval s francúzskym ministerstvom zahraničných vecí o neuznaní okupácie Československa a 16. marca 1939 odmietol odovzdať legáciu nemeckému veľvyslancovi.
Prvý organizoval zahraničný odboj na francúzskej pôde, viedol a sprostredkúval všetky rokovania a dohody medzi čs. odbojom v zahraničí a francúzskou stranou, pričom väčšinu z nich aj sám inicioval.
Osuský sa usiloval zachovať právnu kontinuitu Československa a presvedčiť francúzsku politickú reprezentáciu, aby okupáciu a rozbitie republiky neuznala ako definitívny stav.
Československý národný výbor
Pre odpor francúzskych politikov voči osobe predmníchovského prezidenta Beneša sa Osuskému nepodarilo presadiť uznanie plnohodnotnej exilovej vlády, ale vznikol iba Československý národný výbor (ČSNV) na čele s lidovcom J. Šrámkom, kde bol zastúpený aj E. Beneš.
ČSNV mal predstavovať politické centrum československého zahraničného odboja vo Francúzsku. Jeho postavenie však nebolo totožné s postavením plnohodnotnej exilovej vlády.
E. Beneš sa dostal na čelo zahraničného odboja až po páde Francúzska a presune odbojového centra do Londýna.
Centrá zahraničného odboja
Zahraničný a domáci odboj mal 4 centrá:
- Varšava a Paríž - tieto zanikli po obsadení Poľska a Paríža nemeckými vojskami;
- Londýn - E. Beneš chcel dosiahnuť obnovenie bývalej ČSR bez autonómie Slovenska;
- Moskva - K. Gottwald a komunisti chceli vytvoriť sovietske Slovensko.
Parížske centrum zaniklo po obsadení Francúzska nemeckými vojskami. Odbojové centrum sa následne presunulo do Londýna, kde sa vytvorilo dočasné štátne zriadenie Československej republiky.
Presun odboja do Londýna
Krátko po príchode čs. exilových reprezentantov do Veľkej Británie sa ČSNV rozhodol od 21. júla 1940 ustanoviť dočasné štátne zriadenie Československej republiky.
Mal ho predstavovať exilový prezident, vláda a Štátna rada ako kvázi exilový parlament, tu však majúci skôr poradnú funkciu prezidenta.
Hlavným odbojovým cieľom E. Beneša a celého exilového čs. odboja sa stalo medzinárodnopolitické odčinenie Mníchovskej dohody - obnovenie čs. štátu v jeho pôvodných hraniciach.
Plného uznania čs. vlády a jej exilového zriadenia Veľkou Britániou sa však dosiahlo až 18. júla 1941, krátko potom, čo tak urobil Nemeckom napadnutý Sovietsky zväz.
Postavenie slovenských politikov v Londýne
Vo Veľkej Británii sa E. Benešovi a jeho blízkym spolupracovníkom podarilo konkurujúceho a opozične ladeného Š. Osuského výrazne znechutiť a dostať na perifériu odbojovej akcie.
Podobne bol E. Beneš úspešný aj pri eliminácii opozičnej akcie bývalého premiéra M. Hodžu.
Slovensko v centrálnych čs. odbojových orgánoch v Londýne reprezentovali najmä osobnosti blízke E. Benešovi - ministri J. Slávik (vnútro) a R. Viest (štátny minister Ministerstva národnej obrany), neskôr aj sociálny demokrat J. Bečko (sociálna starostlivosť a zdravotníctvo); a agrárnik J.
Vzťahy so Sovietskym zväzom
V júli 1941 Veľká Británia a ZSSR uznali česko-slovenskú vládu v Londýne ako najvyšších predstaviteľov ČSR.
Keď sa situácia na východnom fronte zmenila a Červená armáda začala víťaziť, Beneš uzavrel v decembri 1943 Zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci so ZSSR na 20 rokov.
Vzťahy medzi londýnskym odbojom a Sovietskym zväzom ovplyvňovali politickú podobu budúceho Československa aj postavenie jednotlivých prúdov zahraničného odboja.
Slováci v zahraničnom vojenskom odboji
Počas druhej svetovej vojny pôsobili Slováci aj v zahraničných jednotkách krajín protinemeckej aliancie, napr. v britskej RAF, v severnej Afrike, ZSSR, čím sa zapojili do ozbrojeného boja proti Nemecku a jeho spojencom.
Slovenskí vojaci bojovali v Poľsku, vo Francúzsku, letci sa podieľali na obrane Veľkej Británie, ďalej bojovali v severnej Afrike (Tobruk), na Strednom východe a v Japonsku.
Na sovietskom území sa v roku 1941 formovali česko-slovenské jednotky - z nich vznikol 1. československý armádny zbor.

Richard Kolban
Ako šestnásťročný zažil Richard Kolban hrôzy sovietskych pracovných táborov. Po dvoch rokoch, keď sa v Sovietskom zväze na podnet generála Svobodu začínalo formovať česko-slovenské vojsko, bol z gulagu prepustený a pridal sa k stovkám dobrovoľníkov, ktorí sa prihlásili zo všetkých koncov ZSSR.
Rudolf Viest
Za svoju vlasť bojoval nielen na východnom fronte, ale zapojil sa aj do udalostí nasledujúcich po vypuknutí SNP. Ako kariérny dôstojník odišiel v čase II. svetovej vojny bojovať do československých zahraničných légií.
Celý život venoval boju a práci v prospech svojej vlasti, ktorú uprednostňoval pred vlastnou rodinou.
Domáci odboj na Slovensku
Na Slovensku sa sformovali odbojové skupiny rozličného politického zafarbenia.
Domáci odboj sa delil na dve skupiny:
- komunisti - chceli vytvoriť samostatné sovietske Rusko;
- predstavitelia Demokratickej strany (Ján Ursíny, Jozef Lettrich) - chceli česko-slovenský štát s demokratickými princípmi a autonómnym postavením Slovenska.
Obidve skupiny odboja uzavreli na Vianoce v roku 1943 tzv.
Domáci odboj sa počas vojny prepájal so zahraničnými politickými a vojenskými aktivitami. Jeho účastníci pôsobili v ilegálnych štruktúrach, pomáhali zásobovať povstalecké skupiny a zapojili sa do Slovenského národného povstania.
Jaroslav Fabok
Život Jaroslava Faboka bol plný prekážok. Už ako chlapec sa kvôli otcovi alkoholikovi musel postaviť na vlastné nohy a postarať sa o rodinu.
Počas vojny sa zapojil do odboja a neskôr aj do Slovenského národného povstania. Ostro vystupoval proti totalitnému režimu a jeho praktikám.
Ako tajomník Demokratickej strany pracoval do februára 1948, kedy ho spolu s ostatnými funkcionármi DS zatkli a uväznili.
Jaroslav Plávka
Jaroslav Plávka sa narodil 26. júna 1926 vo Vavrišove, okres Liptovský Mikuláš. Jeho otec ako murár pracoval v USA.
Mal štyroch súrodencov, ktorí sa v čase vojny zapojili do protifašistického odboja a do SNP.
Spolu aj so švagrom Jánom Dzuriakom (1904) zachránil počas vojny 24 osôb, z toho 17 židovských.
Po potlačení SNP, ale aj po Februári 1989, bol svedkom zatýkania viacerých osobností.
Branislav Tvarožek
Branislav Tvarožek je celoživotným bojovníkom proti totalitám. Rodinná výchova k demokratickým princípom predznamenala jeho odvážne činy, robil vždy to, čomu veril.
Najskôr ako mladý študent počas druhej svetovej vojny zatieral s priateľmi nemecké heslá a hákové kríže, za čo bol vylúčený zo školy.
Pomáhal svojmu otcovi pri zásobovaní povstaleckých skupín v Slovenskom národnom povstaní a ako člen Vysokoškolského strážneho oddielu patril k vycvičenej a vyzbrojenej jednotke, ktorá ochraňovala generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta do posledných chvíľ pred ich zajatím 3. novembra 1944 nemeckými jednotkami.
Po vojne za pomoc na úteku svojmu bratrancovi Živodarovi Tvarožkovi, spravodajcovi protikomunistickej skupiny pôsobiacej zo zahraničia, bol odsúdený vo vykonštruovanom politickom procese „Živodar Tvarožek a spol.“ na päť rokov.
Osudy účastníkov odboja po vojne
Činnosť zahraničného a domáceho odboja neprestala byť predmetom politických konfliktov ani po skončení vojny. Mnohí účastníci odboja sa po roku 1948 dostali do väzenia, čelili politickým procesom alebo boli označení za nespoľahlivých.
Manželka plukovníka Alexandra Kordu, ktorý bol v roku 1949 Štátnou bezpečnosťou odsúdený na doživotie.
Po celých desiatich rokoch väzenia a mučenia zomrel dňa 13. septembra roku 1958.
Muž, ktorý od útleho detstva miloval prírodu. Tohto čestného a zásadového človeka označili za nespoľahlivého a pripravili ho o možnosť dokončiť vysokoškolské štúdium.
Skúsenosť účastníkov odboja tak zahŕňala nielen boj proti nacistickému Nemecku, ale aj neskoršie prenasledovanie zo strany komunistického režimu.
Význam Paríža v dejinách československého odboja
Paríž bol prvým významným centrom zahraničného odboja po zániku Československa v roku 1939. Pôsobili v ňom významní politici a diplomati, pričom mimoriadne postavenie mal vyslanec Š. Osuský.
Jeho rokovania s francúzskym ministerstvom zahraničných vecí, odmietnutie odovzdať legáciu nemeckému veľvyslancovi a organizovanie odboja na francúzskej pôde predstavovali dôležité kroky v zápase o zachovanie právnej a politickej kontinuity Československa.
Po páde Francúzska sa centrum odboja presunulo do Londýna. Hlavným odbojovým cieľom však naďalej zostalo medzinárodnopolitické odčinenie Mníchovskej dohody a obnovenie čs. štátu v jeho pôvodných hraniciach.
Čo keby Spojenci vyhlásili vojnu v roku 1938 Československu? Druhá svetová vojna by sa NESTALA v takej podobe, v akej ju poznáme.
tags: #zahranicny #odboj #pariz