Kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica) je jedinečný živočích, ktorý na Slovensku žije iba v Tatranskom národnom parku a v Národnom parku Nízke Tatry. Do Nízkych Tatier sa tento vzácny a endemický poddruh dostal približne v druhej polovici 20. storočia. Zámerom prenosu bolo vytvoriť záložnú populáciu pre prípad ohrozenia jeho pôvodného a prirodzeného výskytu vo Vysokých Tatrách.
Kamzíky u nás možno vidieť ešte vo Veľkej Fatre a v Slovenskom raji, ale nie tatranské, lež dovezené z Álp.

Tatranský kamzík ako samostatný poddruh
Na území Tatier sa kamzík ako poddruh začal profilovať pravdepodobne počas ich posledného zaľadnenia. Na prvý pohľad sa tatranský kamzík nedá odlíšiť od alpského.
Najväčšiu zásluhu na určení poddruhu - geografickej rasy (Rupicapra r. tatrica, Blahout 1971) mal zoológ Milíč Blahout. Ako kritériá odlišnosti použil rozmery lebiek a odlišnú farebnosť srsti. V rokoch 1966 až 1971 kraniometricky (meraním a porovnávaním kostrových pozostatkov) spracoval 84 lebiek uhynutých kamzíkov. Poddruh neskôr potvrdili aj genetické analýzy.
RNDr. Milič Blahout na základe viacročného zhromažďovania lebkového materiálu kamzíkov z Vysokých Tatier preukázal, že odlišnosti v tvarovaní a rozmeroch fontanely, ktorá sa nachádza medzi čelovou a nosovou kosťou kamzíkov žijúcich ako pôvodný druh vo Vysokých, Západných a Belianskych Tatrách sú natoľko významné, že ide o samostatný poddruh kamzíka vrchovského.
Ďalším kvalitatívnym rozlišovacím znakom podľa M. Milič Blahout vo svojej monografii Kamzičia zver, Vyd. Príroda 1976 o rozlišovacích znakoch tatranských kamzíkov píše: „Kvalitatívne rozdiely sú v tvorbe fontanely medzi čelovou, nosovou a slznou kosťou. Tatranské kamzíky majú túto medzeru viac pretiahnutého tvaru ako kamzíky alpské a ešte viacej ako kamzíky karpatské. Najväčšie rozdiely sú však kvantitatívne. Tatranské kamzíky svojím lebkovými mierami, telesnými rozmermi a hmotnosťou stoja medzi karpatskými (ktoré sú väčšie) a alpskými (sú menšie). Jedna veličina vyšla ako preukazná (dĺžka fontanely) a jedna nepreukazná (šírka fontanely). Na tomto základe bola nová geografická rasa kamzíka vrchovského tatranského prijatá a schválená na II.
Presun kamzíkov do Nízkych Tatier
Prvý pokus s premiestnením kamzíkov z Vysokých Tatier do Nízkych Tatier prebehol v roku 1935 do oblasti Kráľovej hole. Vtedy išlo o dve dospelé kamzice a jedno mláďa. Skončil sa neúspechom, lebo obe kamzice krátko nato uhynuli a podobný osud postihol i mláďa, ktoré podľa dostupných údajov pravdepodobne ulovil rys.
Práve Blahout v roku 1968 inicioval prenos tatranských kamzíkov do Nízkych Tatier. Tatranské kamzíky umelo presťahovali pod Chopok pred viac ako 50 rokmi.
Ich presun súvisel so snahou vytvoriť genetickú rezervu, ak by ich vo Vysokých Tatrách postihla nejaká choroba. Preto je dôležité vedieť, či sa im darí aj v Nízkych Tatrách.
Fosílie dokazujú pôvodný výskyt
Fosílie kamzíkov, ktoré sa našli v Nízkych Tatrách, datované rádiouhlíkovou metódou, sú dôkazom, že i v tomto pohorí pôvodne žili. Známe sú napríklad kostrové pozostatky z Demänovskej ľadovej jaskyne (1975).
Fosílie kamzíkov sa však našli i v oblasti Choča (2004) a Muránskej planiny (2002). Výsledky datovania uvádzajú, že vzorky z Muránskej planiny majú od času nálezu mínus 8 640 rokov (± 50 r.), z Demänovskej ľadovej jaskyne mínus 5 810 rokov (± 40 r.) a z Choča mínus 4 700 rokov (± 40 r.).
| Lokalita nálezu | Datovanie |
|---|---|
| Muránska planina | mínus 8 640 rokov (± 50 r.) |
| Demänovská ľadová jaskyňa | mínus 5 810 rokov (± 40 r.) |
| Choč | mínus 4 700 rokov (± 40 r.) |
Početnosť kamzíkov a záložná populácia
Za uplynulých približne sto rokov mali tatranské kamzíky, takpovediac, „na mále“ prvýkrát v období medzi dvomi svetovými vojnami. V Tatrách sa v tom čase ich početnosť pohybovala iba na úrovni 250 až 300 jedincov.
Vážny pokles stavu sme zaznamenali aj na prelome tisícročí. Vtedy ich bolo iba okolo 500 a úbytok pokračoval. Napríklad medzi rokmi 1998 až 2000 tatranská populácia nedosahovala ani 200 jedincov. Zašlo to až tak ďaleko, že niektorí odborníci sa začali zamýšľať nad ich vyhynutím.
Praktické opatrenia a zvýšená starostlivosť však priniesli pozitívne výsledky. Vďaka nim početnosť stúpala a v roku 2018 bolo v celej oblasti slovenských a poľských Tatier zaznamenané doterajšie historické maximum 1 431 jedincov.
V slovenskom Tatranskom národnom parku a poľskom Tatrzańskom Parku Narodowom, čiže v celých Tatrách, dnes žije okolo tisíc kamzíkov. V Národnom parku Nízke Tatry sa jeho záložná populácia už roky pohybuje v intervale okolo sto jedincov.
| Obdobie alebo lokalita | Početnosť |
|---|---|
| Obdobie medzi dvomi svetovými vojnami | 250 až 300 jedincov |
| Roky 1998 až 2000 | menej ako 200 jedincov |
| Rok 2018, slovenské a poľské Tatry | 1 431 jedincov |
| Celé Tatry dnes | okolo tisíc kamzíkov |
| Národný park Nízke Tatry | okolo sto jedincov |
Kamzíky v lese a otázka genetickej čistoty
V Nízkych Tatrách možno vidieť kamzíky aj v lese. Podľa niektorých odborníkov to znamená, že pôvodný tatranský druh, ktorý sa porastom vyhýba, sa skrížil s dovezenými kamzíkmi alpskými. Ochranári preto uvažujú o genetických testoch divých zvierat.
Kamzíky na vrchu Poludnica nad Liptovským Mikulášom videli bežní turisti, ale aj dlhoročný odborník na alpínske pásmo hôr. Všetkých to prekvapilo.
„Kamzík sa bojí nie že lesa, ale aj kosodreviny. Lebo za kosodrevinou môže byť predátor, pytliak. Nechápal som, čo sa stalo. Potom som ale zistil, že vlastne kamzíky sa začali rozťahovať od hlavného hrebeňa,“ ozrejmil zoológ a filmár Pavel Ballo.
V zime ich fotopasce zachytili v lese pri krmelcoch pre vysokú zver. Podľa Pavla Balla už nejde o pôvodné tatranské kamzíky, ktoré sa lesom vyhýbajú. Ale o ich krížence s dovezeným alpským druhom, ktorý naopak medzi stromami žije.
Správaniu kamzíkov v Nízkych Tatrách sa v relácii Správy venoval redaktor Milan Velecký:
„Genetika sa nemohla preonačiť za deväť, desať rokov, ale že v tom má všetko vplyv z Veľkej Fatry, kde boli dovezené kamzíky z Jeseníkov kvôli poľovným účelom. A teraz nastal mix,“ uviedol Ballo.
Tieto sa z Čiech a Moravy, kde boli introdukované v prvej polovici 20. storočia (1907 až 1913 do oblasti Českej Kamenice a do roku 1924 aj do oblasti Jeseníkov na severnej Morave) dostali na Slovensko (v roku 1956 do Gaderskej doliny a začiatkom 60-tych rokov aj do Slovenského raja).
Ako hlavný odborný argument sa uvádza skutočnosť, že už viac ako 20 rokov kamzíky v Nízkych Tatrách žijú aj v pásme lesa, čo má potvrdzovať ich alpský pôvod, lebo tatranský kamzík by mal žiť trvale aj počas najsilnejších zím nad pásmom lesa a toto je jeho hlavný rozlišovací znak.
Pôvodne medzi jedenástimi poddruhmi kamzíkov žijúcich v Európe a Malej Ázii takýto poddruh nebol.
Odlišné odborné vysvetlenie správania
Podľa iných odborníkov sa v okolí Chopku zachoval pôvodný druh kamzíka vrchovského tatranského. Len zmenil svoje správanie.
„Hlavný hrebeň Nízkych Tatier je veľmi intenzívne využívaný v zime aj v lete z hľadiska turistiky. Či už sa jedná o letnú turistiku, alebo sa jedná o nekontrolovaný skialpinizmus. Toto sú podľa mňa dôsledky, prečo kamzíky, pôvodom tatranské, si zvykli a našli svoj ekosystém aj v lesných biotopoch Nízkych Tatier,“ vysvetlil predseda Urbáru Vrbica Ján Mikuláš.
O etologických odlišnostiach, t. j. že tatranské kamzíky nemôžu schádzať do lesa a že ich biotopom sú len časti pohorí nad pásmom lesa, nie je nikde ani zmienka.
Prispela k tomu násobne vyššia návštevnosť a dobrá prístupnosť hôľnych častí Nízkych Tatier, po vybudovaní výkonnej lanovky na Chopok, nekontrolovaný skialpinizmus, paraglajding, používanie dronov na filmovanie a ostatné antropogénne škodlivé činitele, ktoré donútili kamzíky k zostupu do pokojnejšieho pásma lesa.
Na rozdiel od členitejších vrcholov a dolín Vysokých Tatier, kde sa aj nad pásmom lesa nachádzajú málo prístupné lokality s piatym stupňom ochrany, takéto rozsiahlejšie zóny pokoja v hrebeňovej časti Nízkych Tatier chýbajú.
Pripájam záber z fotopasce umiestnenej v málo navštevovanej časti Demänovskej doliny v nadmorskej výške cca 1 300 m n. m. pri „zdieľanom“ solisku.
Pripravované genetické testovanie
Ambíciou Správy Národného parku Nízke Tatry je v spolupráci so slovenskými aj poľskými kolegami a s Technickou univerzitou vo Zvolene zistiť, či a do akej miery je populácia nášho kamzíka v Nízkych Tatrách skrížená s kamzíkom alpským.
A to pravdepodobne genetickými testami z trusu či zachytenej srsti na krmelcoch.
V laických, ale aj odborných kruhoch v posledných rokoch prebieha neoficiálna diskusia o pôvode kamzičej populácie v Nízkych Tatrách.
Najvýznamnejšie riziká pre tatranského kamzíka
Tatranský poddruh kamzíka ohrozuje množstvo negatívnych faktorov. I tu platí, že v súvislosti s nárastom a poklesom početnosti sa menia i niektoré okolnosti a vplyvy.
Choroby a parazity
Z dostupných údajov je známe, že bakteriálna infekčná slepota a prašivina, ktoré z času na čas spôsobia epidémiu u kamzíkov v lokálnych oblastiach Álp, sa na našom území zatiaľ neobjavili.
Odborníci však uvádzajú, že do budúcnosti môže byť relatívne vážnou hrozbou pľúcna červivosť (Muellerius capillaris). V poľských a slovenských Tatrách na to poukazuje nedávna laboratórna analýza úhynov zo zimy 2017 až 2018.
Z následnej štúdie je zrejmé, že prevalencia tohto ochorenia je v populácii tatranského kamzíka veľmi vysoká. Vysvetlenie môže súvisieť s nedávnym nárastom početnosti, keď sú kamzíky vnímavejšie na rôzne parazitické ochorenia.
Turizmus a rušenie
Hlavný hrebeň Nízkych Tatier je veľmi intenzívne využívaný v zime aj v lete z hľadiska turistiky. Či už sa jedná o letnú turistiku, alebo sa jedná o nekontrolovaný skialpinizmus.
Medzi ďalšie antropogénne škodlivé činitele patrí paraglajding, používanie dronov na filmovanie a dobrá prístupnosť hôľnych častí Nízkych Tatier.
Leucizmus nie je albinizmus
Všeobecne je u živočíchov biela farba vzácnosťou. Ak sa vyskytuje, potom najmä v miestach alebo oblastiach, kde celoročne prevláda sneh či ľad a u zvierat plní ochrannú alebo kryciu funkciu.
Existujú však ojedinelé poruchy sfarbenia živočíchov, najbežnejšie do biela, výnimočne i na tmavo až čierno.
Pri tmavom až čiernom sfarbení ide o melanizmus, za ktorým stojí genetická predispozícia oboch rodičov. Opakom je albinizmus, tiež ide o genetickú predispozíciu, pri ktorej organizmus nedokáže produkovať tmavé farbivo melanín. Pri albinizme však stačí, aby bol týmto génom vybavený iba jeden z rodičov.
Inou formou genetickej predispozície je leucizmus, často nesprávne zamieňaný s albinizmom. Pri leucizme ide o recesívnu genetickú anomáliu, keď živočíchy melanín postupne strácajú.
V jednoduchosti, u takéhoto živočícha sa pigment znižuje najčastejšie s vekom, keď v sfarbení jeho kože, srsti alebo peria čoraz viac prevláda biela farba.
Vtedy ide o leucizmus, prípadne môže ísť ešte o piebaldizmus, ktorý spôsobuje napríklad šedivenie. V rámci bieleho sfarbenia je leucizmus vzácnejší ako albinizmus, leucistické živočíchy na rozdiel od albínov nikdy nemajú červené oči, ale svetlé, prípadne i modré.
Dve leucistické kamzice v Nízkych Tatrách
V Nízkych Tatrách žijú dva leucistické kamzíky. Ide o dospelé samice. Vďaka netradičnému sfarbeniu sú neprehliadnuteľné.
Aktuálne žijú v nízkotatranskej oblasti dva leucistické kamzíky. V oboch prípadoch ide o dospelé samice. Vďaka ich netradičnému sfarbeniu sú predovšetkým počas leta neprehliadnuteľné a občas pozorované i turistami.
Tá výrazne belšia si vyslúžila milé pomenovanie Beluška. Aktuálne má okolo 12-13 rokov, lebo vďaka kvalitnej fotodokumentácii bolo možné odhadnúť jej vek z ročných prírastkov na tuľajkách (rožkoch).
V poslednom období je častejšie pozorovaná i mimo spoločnosti čriedy, čo pravdepodobne súvisí s jej vekom. Menej leucistická mladšia kamzica sa pravidelnejšie drží s čriedou.
Pre obe kamzice nie je nápadná farebná odlišnosť iba na škodu. Vo vysokohorskom prostredí, kde trvale žijú, pretrváva snehová pokrývka viac ako polovicu roka a biele sfarbenie im poskytuje kamufláž pred predátormi.
Naproti tomu je i nevýhodné (najmä pre Belušku) počas zimných mesiacov, lebo ostatné čierno sfarbené kamzíky dokážu počas mrazivých rán alebo dní na bielom snehovom podklade lepšie absorbovať slnečné žiarenie a teplo.

Pozorovanie kamzíkov na hrebeni
Kamzíky sme nalezli. Prvního zahlédla Anička, jak na ní kouká z kopečku kousek před úpatím vrcholu Polana. Já v tu chvíli koukal do dalekohledu o 200 metrů pozadu.
Chvilku jsem se divil, že je jen jeden jediný, ale jak jsem postupně propátrával kopečky dále na horizontu, pod vrcholem Polana bylo trochu roztroušeně dalších pět kousků.
Zabavili jsme se s tou první nalezenou. Podobně jako napříč celou Evropu, když je kamzík sám (ne ve stádě) je mnohem tolerantnější a dá se “tvořit”, přiblížit se pro fotku, popojít pro lepší úhel záběru.
Jak jsem zkoušel první fotky, a vlastně jediné (to zde prezentované vzniklo během 30 minut), furt jsem koukal nahoru, co ti další.
Bohužel se vydali dál na západ po hřebeni a mě bylo jasné, že pokud nechceme do Demänovská doliny přijít za tmy, na kartě bude jen ten první kamzík.
Stejně jim to v tomto období nesluší, “překožišujou”, vypadají jak vypelichaní.
Kamzík na Poľane v Nízkych Tatrách
Turistika v kamzičom prostredí
Výlet po hřebeni na západ byl moc fajn. Ideální počasí, žádné velké zástupy lidí, které mě vždy tak prudí a otráví courání přírodou.
Nevím, co mě přivedlo k myšlence, že když je to z kopce, bude to pohoda a že je to vlastně kousek. Nebylo.
Sice jsme to k autu v Demänovská dolina stihli ještě za světla, i díky tomu že na začátku července je fakt dlouho vidět, ale bylo to náročné.
První úsek strmý s kamennými “schody” cikcak svahem, a když se to narovná, je to stejně strmý sešup, často potokem.
Jak se slunce schovalo za kopce a v doline sa sešeřilo, bola naraz docela zima, ale zahřáli jsme při náročnějším seskakování kamenitého návratu.
Mají to tam hezké, a ten nádherný kamenný chodníček! Jen je třeba koukat, kam šlapete.
Nevím, jak se to vlastně stalo, jen si pamatuji, že jsem stihl na poslední chvíli strčit ruku před sebe, abych si nerozbil bradu nebo nos, jak jsem padal. Nepamatuji si, že by se mi někdy něco podobného v horách stalo.
I když to asi vypadalo děsivě, odnesli to jen natlučený levý bok a loket. Stejně jako při jiných podobných nehodách, první starost jsem měl o bezpečnost fotografické techniky.
Protože bylo ale vše ještě uložené v batohu na zádech, nic se nestalo.
Pomlácená prdelo-kyčel mě bolí ještě nyní, když na terase v bezpečí domova píši tyto řádky, ale poučení vyplývající z nebezpečného zážitku je jasné.
Bezpečný pohyb v horách
- Len je třeba koukat, kam šlapete.
- Hlavný hrebeň Nízkych Tatier je veľmi intenzívne využívaný v zime aj v lete z hľadiska turistiky.
- V menej prehľadnom teréne je vhodné šramotiť šutry pod nohami a hlasno si rozprávať.
Jak se objevily první stromy, zase jsem nekoukal pod nohy, ale ve svazích hledal medvědy hnědé.
Neb jak nám říkal pán v zelené kamizolce na lesní louce nad Liptovským Jánem, “...
Vyděsit jsme se od biologie neznalého domorodce nenechali, ale i tak jsme raději šramotili šutry pod nohama a hlasitě si povídali. Čím jsme byli níže, v méně přehledném terénu, tím hlasitěji.
Fotografovanie divokej prírody
Keď sa nám naskytla možnosť prekrásne bývať na úpätí Nízkych Tatier, nemusel som dlho premýšľať, aké zviera skúsim v blízkosti hľadať.
Endemické slovenské kamzíky horské tatranské som síce už fotografoval vo Vysokých Tatrách, ale tu južnejšie bývala jedna raritka, ktorá ma lákala hrebeň poriadne preskúmať.
V minulých rokoch, čo viem, bola súčasťou derešovského stáda kamzica, ktorá mala biely kožuch, svetlá forma. Vyzerala skoro ako severoamerický kamzík bělák.
Vo svojej tvorbe sa zameriava na fotografovanie divokej prírody. Na snímkach chce nápadito zaznamenať správanie zvierat v ich prirodzenom prostredí.
K jeho najväčším úspechom patrí účasť vo finále prestížnej fotografickej súťaže Wildlife Photographer of the Year. Členom Asociácie profesionálnych fotografov Českej republiky je od roku 2009.
V máji 2011 udelila Európska federácia profesionálnych fotografov Ondřejovi Prosickému titul QEP (Qualified European Photographer) v kategórii Wildlife Photography a v tom istom roku získal v Bruseli ocenenie FEP Landscape Golden Camera.