Košické parné kúpele: história očisty, oddychu a mestského života

Rekreácia spojená s vodou má v našom meste a v okolí bohatú históriu siahajúcu až do stredoveku. Medzi najstaršie formy vodnej rekreácie v našom meste patrí jednoznačne pobyt v kúpeľoch.

Primárnou funkciou kúpeľov (balneum/fürdő/bad) bola očista, vane sa stali štandardnou súčasťou domácností až v priebehu 20. storočia. Prvé kúpeľne, ako ich poznáme dnes, si Košičania zriaďovali až po zavedení vodovodu a kanalizácie v meste, teda od roku 1908. Boli zo začiatku výsadou bohatých, pred prvou svetovou vojnou ich bolo len niečo vyše 1300.

Predtým vykonávali Košičania telesnú očistu, umývali sa v izbe s vodou v šafli, v kadi a neskoršie v plechovom lavóre alebo jednoducho na dvore pri studni. Ľudia sa očiste tela podrobovali zriedkavejšie, ale o to dôkladnejšie a často sa spájala s liečebnými kúpeľmi.

Najstaršie košické kúpele

V Košiciach v období stredoveku a novoveku vzniklo hneď niekoľko kúpeľných zariadení. Z obdobia stredoveku sa zachovalo málo písomných správ, ktoré by detailnejšie zachytávali tento spôsob rekreácie.

Azda najstaršia zmienka o kúpeľoch v meste pochádza z roku 1397, keď sa spomínajú tzv. Žabie kúpele (balneum ranorum), ležiace pravdepodobne na dnešnej Poštovej ulici. K roku 1399 máme informáciu o Nových kúpeľoch (novum balneum), ktorých poloha je nám neznáma.

Z roku 1404 je zasa správa o Hnilných kúpeľoch, ktoré, ako napovedá názov, boli situované na Hnilnej, terajšej Alžbetinej ulici.

Kúpeľník alebo správca kúpeľov pod menom Imrich sa spomína už v najstaršej mestskej knihe k roku 1394. Na tomto poste pôsobil do roku 1398, keď bol jeho nástupcom istý Peter.

Mestské verejné kúpele

Podľa historika Východoslovenského múzea Richarda Papáča boli mestské verejné kúpele zväčša v správe mesta Košice, ktoré ich prenajímalo záujemcom na určitú lehotu a za stanovených podmienok.

Správcom kúpeľov vyplývala povinnosť starať sa o zverený majetok a podľa potreby ho nechať opravovať. V kúpeľoch sa nachádzalo niekoľko vaní a, samozrejme, pec na zohrievanie vody.

V roku 1578 mesto nariadilo vykonať opravu komína a povaly v mestských kúpeľoch. So záujemcami o prenájom, ideálne znalcami kúpeľníckeho remesla, mesto uzatváralo zmluvy na jeden rok.

Takto sa v roku 1705 mesto Košice dohodlo o nájme kúpeľov na Hnilnej ulici s Jozefom Maximiliánom Güntherom s tým, že vopred zaplatí stanovenú sumu 30 zlatých. V zmluve sa okrem iného píše, že nájom sa vzťahuje aj na jeho manželku a potomkov oboch pohlaví.

Zároveň mu vyplývala povinnosť vykonávať nevyhnutné opravy a údržbu kúpeľnej budovy a inventára, pričom tieto práce sa mali zrealizovať na jeho náklady, ktoré mu budú po predložení kvitancií (potvrdeniek o zaplatení) refundované.

Kúpele pri Mlynskom náhone

V druhej polovici 18. storočia sa spomínajú kúpele pri Dolnom a Strednom mlyne na dnešnom Mlynskom náhone. Okrem klasického kúpania v kadiach sa tu pravdepodobne kúpalo aj v Mlynskom náhone.

Ďalšie kúpele vznikli v lokalite zvanej ad Acidulas, teda pri Kyslom prameni. Išlo o neskoršie Gajdove kúpele so známou vodou bohatou na sírne zlúčeniny. Tam sa takisto kúpalo v kadiach.

V roku 1815 zaplatilo mesto debnárskemu majstrovi Jozefovi Bagerovi za výrobu 12 kúpacích kadí do týchto kúpeľov spolu 30 zlatých.

Aj pri dolnom toku mlynského náhonu sa nachádzalo viacero menších kúpeľov, v ktorých sa očista vykonávala buď v pobrežných kabínach s vaňami či kaďami, alebo v kabínach postavených priamo v toku jarku.

K najobľúbenejším patrili tie, ktoré susedili s veľkou a krásnou záhradou grófa Andrássyho (približne v priestore dnešnej Krivej ulice).

Kúpele na mestskej lúke

V priebehu 19. storočia sa tešili obľube mestské kúpele, ktoré boli približne v priestore cesty vedúcej od mosta cez park k autobusovej stanici. Boli situované v peknom prostredí, v blízkosti zábavnej záhrady Fišerky s hostincom a disponovali väčším počtom kabín a vaní.

Vodným zdrojom bol minerálny prameň, ktorého voda sa zohrievala. Veľká povodeň v roku 1813 však zaniesla prameň pieskom a bahnom a liečivý účinok sa úplne vytratil, taktiež boli poškodené drevené budovy kúpeľov.

V roku 1825 bola postavená nová, podľa projektov Jozef Belágha. Posledný plán košických mestských kúpeľov vznikol iba desať rokov po ich sprevádzkovaní a tak, ako ostatné nerealizované projekty ich prestavby, dokladuje stálu nespokojnosť mesta s týmto zariadením.

Neustále akoby sa snažilo vytvoriť tu na mestskej lúke veľkolepejší oddychový areál, zároveň však akoby sa nevedelo rozhodnúť, ako konkrétne.

Pokiaľ tu Bellágh i Willetz navrhovali rozsiahle prístavby zábavných zariadení, autor návrhu z roku 1833 sa zameral hlavne na úpravy vnútornej dispozície kúpeľov, zjednodušenie a spríjemnenie ich technickej prevádzky.

Časovo najmladším v múzeu deponovaným výkresom bývalých košických mestských kúpeľov je práca dnes neznámeho autora, ktorú vieme datovať iba podľa prideleného úradného čísla 1553 An.1833.

Nie je to číslo stavebnej direkcie, a bežné úradné pečiatky a poznámky na ňom tiež nie sú, takže tento projekt nikdy neprešiel oficiálnym schvaľovaním.

Jednou z výhod tohto plánu je fakt, že rozlišuje pôvodné murivá od novonavrhnutých, takže sa dá presne zistiť, čo skutočne v roku 1833 stálo a čo sa navrhovalo.

Kúpele mali stále iba tri prízemné krídla s krytým koridorom na dvornej strane. Nanovo sa malo postaviť štvrté krídlo, ktoré by uzavrelo dvor areálu a v ktorom mal vzniknúť byt dozorcu kúpeľov, reštauračná miestnosť a dve oddelené otvorené terasy pre návštevníkov.

V existujúcom juhozápadnom krídle kúpeľnej budovy, orientovanom smerom k strednému mlynu, sa mal prebúrať nový vstup do areálu a nárožné konce tohto krídla sa mali upraviť tak, aby v nich bolo možné inštalovať dva na sebe nezávislé obrovské kotly na prípravu teplej vody.

Aj účel pôvodných kúpacích komôr, ktoré v tomto krídle mali zostať, bol presnejšie špecifikovaný. Severozápadné a juhovýchodné krídla budovy mali po deväť normálnych kúpeľných komôr označených číslicami a na konci každého boli komory osobitného určenia.

Jedna je označená ako Zimmer für kranke Bade Gäste - izba pre chorých kúpeľných hostí, druhá ako Zimmer für vereine Bade Gäste - izba pre skupinky kúpeľných hostí - gruppenkúpanie.

V rohoch kúpeľného dvora sú dve štvrťkruhové plochy označené ako Holtz Magazinn - sklad dreva.

Pred vchodom je zase text Weg nach der Grossen Brücken - cesta k veľkému mostu, pričom išlo o drevený peší most cez Mlynský náhon na mieste dnešného premostenia pri Jakabovom paláci.

Kúpele na mestskej lúke fungovali aj napriek všetkým nedokonalostiam vyplývajúcim zo spôsobu, ako boli postavené, až do osemdesiatych rokov 19. storočia.

V najbližšom okolí kúpeľnej budovy sa začal časom prejavovať stále rušnejší mestský život rozrastajúcich sa Košíc. Mestskú lúku pretvorili na Széchényiho sad, postavili tu železničnú stanicu a drevený stredný mlyn nahradili v roku 1863 nové murované budovy strojmi poháňaného „umelého“ mlyna /műmalom/.

Homolkov plán z roku 1870 ich podáva stále ako trojkrídlovú budovu v tvare U, nikdy teda neboli dostavané tak, ako to navrhovali Belágh, Willetz či neznámy anonym.

Ich obmedzená kapacita budovaná v časoch, keď mali Košice iba niečo vyše 11 tisíc obyvateľov, nemohla stačiť mestu už takmer trojnásobne ľudnatejšiemu.

Nové parné a vaňové kúpele

Radní páni si to uvedomili a na neďalekom Drevnom trhu nechali v rokoch 1888 až 89 postaviť novú budovu parných a vaňových kúpeľov podľa projektu známeho staviteľa Michala Repászkeho.

Tak, ako rástli nároky na očistu tela, sa rozvinula v Košiciach iniciatíva za postavenie nových moderných očistných kúpeľov, ktorá by aj kapacitne stačila potrebám obyvateľov mesta, ktoré sa z roka na rok rozrastalo.

Vzniklo osobitné konzorcium iniciované stavebným podnikateľom Zónom. V septembri 1881 sa o výstavbe rokovalo na mestskom zastupiteľstve.

Mesto prijalo ponuku obchodníka, majiteľa kúpeľov v Užhorode Žigmunda Bródyho, vyčlenilo na tento účel pozemok parku pri stanici a malo aj stavbu financovať.

Vo februári 1888 sa vytvorila účastinná spoločnosť pre stavbu a prevádzku kúpeľov s kapitálom 60-tisíc zlatých. Mimoriadne mestské zastupiteľstvo schválilo v apríli 1888 stavbu parných kúpeľov v susedstve nemocnice pozdĺž Prešovskej cesty.

10. júna 1888 bolo zvolené zakladajúce valné zhromaždenie, schválili sa stanovy spoločnosti a zvolila sa správna rada. V októbri bol konkurz na projekt stavby, najviac oslovil plán M. Répászkeho.

Začalo sa s navŕtaním studne, ktorá zabezpečila vlastný zdroj vody. V marci 1889 sa začalo stavať a v máji bola stavba zastrešená.

Pozornosť sa sústredila na vnútorné úpravy a na inštaláciu kúpeľového zariadenia. Stavba bola dokončená v priebehu roka s celkovým nákladom 38500 zlatých.

4. novembra 1889 kúpele slávnostne sprístupnili verejnosti, pre ženy však až v marci 1895. Spoločnosť viedla kúpele vo vlastnej réžii a už od roku 1897 vyplácala slušné dividendy.

Eklektickú jednoposchodovú budovu kúpeľov projektoval Répászky na budapeštiansky spôsob, pričom kládol dôraz na honosný vzhľad interiérov. Areálu dominoval továrensky pôsobiaci tehlový polygonálny komín.

UdalosťRok
Roky výstavby nových parných a vaňových kúpeľov1888 až 89
Začiatok výstavbymarec 1889
Slávnostné sprístupnenie verejnosti4. novembra 1889
Sprístupnenie kúpeľov pre ženymarec 1895
Začiatok vyplácania dividend1897
Celkový náklad stavby38500 zlatých

Parné a vaňové kúpele doslúžili koncom 50. rokov 20. storočia. Budova však stála až do sedemdesiatych rokov 20. storočia.

Feldov park a kúpele Diana

Parné a vaňové kúpele fungovali od 19. storočia aj vo Feldovom parku na Sennom trhu. Mnohí starší Košičania si ich ešte pamätajú. Spomínajú aj na to, že vo vestibule bolo akvárium s rybičkami.

Budova kúpeľov však bola zbúraná na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia.

Aj západné predmestie ponúkalo niekoľko menších kúpeľov, z ktorých sa živej pozornosti tešili vaňové kúpele zvané Diana na Floriánskej ulici. V 70. rokoch boli renovované a rozšírené o módny parný kúpeľ.

Po zmene majiteľa koncom 19. storočia dostali nové meno po svätom Floriánovi.

Ďalšie kúpele v Košiciach a okolí

Z čias novoveku patrili medzi najznámejšie kúpele pri Hornáde v rámci dnešnej lokality Anička a na Bankove. Z konca 19. storočia pochádzajú zmienky o kúpeľoch, ktoré sa nachádzali v oblasti dnes známej ako Červený rak.

V tom čase boli už v rozkvete kúpele v blízkosti obce Ťahanovce, zvané spočiatku Lajos fürdő (Ľudovítove kúpele), za prvej republiky Gajdove kúpele. Verejnosti tu slúžilo 10 kabín s 20 vaňami.

Časť ich funkcie prevzali nové kúpele severne od mesta, založené vdovou Legányiovou v roku 1881. Tieto kúpele využívali miestny minerálny prameň pomenovaný Ľudovítov /Lajos forrás/.

Jeho meno má na svedomí tuhé vlastenectvo pána Legányiho, ktorý ho takto pokrstil na počesť maďarského revolučného vodcu Ľudovíta Kossutha. „Lajoška“ však bola sprvoti príliš ďaleko od centra.

K najchýrnejším sa rátali kúpele na Bankove, kúpele Baránok v Čermeli so studenou a teplou vodou, ako aj Spálený hostinec s ôsmimi kabínami ležiaci na mieste, kde moldavská hradská cesta pretínala Myslavský potok.

V samotných Turzových kúpeľoch zaujme najmä nádherné jazero s krištáľovo čistou vodou. Jazero pôvodne nebolo také veľké, avšak navŕšením hrádze v 19. storočí jeho hladina stúpla.

Kúpele Turzov boli zriadené v roku 1899 a uvedené do činnosti v roku 1903. Využívané boli najmä obyvateľmi Budapešti a Debrecínu.

Pri jazere stála, a dodnes stojí pod menom Praha, hlavná budova s vodoliečbou a inhaláciami. Pribudol aj objekt Budapešť, no tento vyhorel.

Súčasťou liečebného zariadenia sa stala nemocnica a jedáleň. Lesk a sláva kúpeľov čiastočne pohasli po I. svetovej vojne, keď vzniklo Československo a stratila sa maďarská klientela.

Areál kúpil v roku 2011 od Úradu Košického samosprávneho kraja Slovák žijúci v Rakúsku. Zaplatil zaň cca 170-tisíc eur.

Kúpele ako miesto spoločenského života

Kúpele boli v minulosti miestom očisty, stretnutí, ale aj nerestí. Inak to nebolo ani v historických Košiciach. Mestské verejné kúpele slúžili nielen na očistu obyvateľov, ale aj ako miesto ich stretnutí.

V kúpeľoch sa nezriedka prichádzalo k neprístojnostiam a narušeniu mravnosti a počestnosti. V roku 1574 bol istému Mikulášovi daný do prenájmu kúpeľný dom s upozornením, aby bol svedomitý a aby sa spolu s manželkou vystríhali nehanebností a potupy.

Zo strany mesta išlo o reakciu na predošlé „výtržnosti“ zo strany kúpeľných hostí.

Do kúpeľov chodila aj cirkevná vrchnosť. V roku 1579 požadoval od mesta kňaz tunajšej farnosti Andrej Carolinus, aby v kúpeľoch nainštalovali zástenu alebo paravan, ktorý by slúžil na ochranu cirkevných predstaviteľov pred zvedavými pohľadmi návštevníkov a poskytoval im súkromie pri kúpeli.

Požiare, vojny a zánik kúpeľných budov

Kúpeľné budovy sa nevyhli ani katastrofám. V lete 1619 vypukol na Mäsiarskej ulici požiar spôsobený nepozornosťou istej ženy pri destilácii pálenky.

Zničených a poškodených bolo viacero budov v prvom a druhom kvartáli (štvrti), medzi inými aj kúpele na Hnilnej (Alžbetinej) ulici.

Ďalšia pohroma sa prihodila v roku 1706. Počas obliehania mesta cisárskym vojskom proti Rákocziho povstalcom prišlo k delostreleckému útoku.

Kúpele na mestskej lúke prežili aj dôkladnú prestavbu celého mlynského areálu v roku 1900. Vtedy ich upravovali a stavebne s mlynom spojili.

To už celé okolie zmenilo svoju tvárnosť vybudovaním remíz pre mestské električky, ktoré priľahli k bývalým kúpeľom z východnej strany. Tie už dávno kúpele nepripomínali ani zďaleka.

Je zaujímavé, že čas, ktorý táto budova prestála v novej funkcii, bol nakoniec dlhší, ako v pôvodnej kúpeľnej. Tej slúžila budova celkom 66 rokov /1823 až 1889/, kdežto potom, v rámci mlyna ešte okolo 80 rokov.

Zmenené rôznymi úpravami prežili zvyšky kúpeľnej budovy až do počiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia.

Kúpele a mravnostné priestupky

Ďalší prípad je z roku 1782, keď bola vyšetrovaná Anna Benyo, manželka obyvateľa predmestia Juraja Szurovcza.

Žalovaná bola preto, že sa v kúpeľoch pri Strednom mlyne kúpala s mäsiarskym tovarišom, 25-ročným Samuelom Szӧlӧskeyom. Ako vypovedali viacerí svedkovia, večer o deviatej sa spoločne kúpali v jednej kadi.

Mestský súd to klasifikoval ako cudzoložstvo a Annu Benyo potrestal 60 ranami býkovcom. Mladý muž bol uväznený na tri mesiace s trojdňovým pôstom o chlebe a vode každú stredu, piatok a sobotu.

Alžbeta Bankovszka, takisto vydatá žena, ktorá opustila svojho manžela, sa v roku 1745 previnila podobným spôsobom. V kúpeľoch Bankov v blízkosti mesta sa kúpala spolu s jedným ránhojičom a potupným spôsobom a na pohoršenie iných vystavovala a predávala svoje telo.

Aj keď to z dnešného pohľadu znie zvláštne, hrozil jej hrdelný trest.

Protiprávneho konania sa v kúpeľoch nedopúšťali len ženy. Filip Jakub z Dubovice bol v roku 1568 súdnym sluhom vypovedaný z mesta, pretože sa v kúpeľoch dopustil výtržností a spôsobil aj škodu.

Útek z väzenia cez kúpele

V lete roku 1803 bol pre viaceré krádeže uväznený krčmársky pomocník Jozef Eble. Súdnemu sluhovi ako správcovi väzenia sa sťažoval na bolesti nôh a povedal mu, že by sa mu uľavilo po dobrom kúpeli.

Spoločne teda opustili väzenie a odišli do kúpeľov pri Strednom mlyne, kde sa obaja okúpali.

Po kúpeli Eble zanechal súdneho sluhu, ktorý sa obliekal, vyšiel z kúpacej miestnosti a povedal mu, že ide po sextár (dutá miera, cca pol litra) vína do Fischerovej záhrady, odkiaľ sa však už nevrátil a utiekol.

Súdny sluha bol za pochybenie napomenutý a Ebleho sa podarilo dolapiť po troch dňoch v Rankovských (Herlianskych) kúpeľoch.

Od kúpeľov k plavárňam a kúpaliskám

V priebehu 19. storočia sa do popredia postupne dostávali aj plavárne a plavecké školy, ktoré svojím návštevníkom poskytovali možnosti rekreačného a športového vyžitia.

Jedna z najstarších bola vybudovaná v blízkosti bývalých ravelínov svätého Jozefa a svätého Petra v roku 1845. Išlo o telocvičný ústav grófa Csákyho, ktorý tvorili plavecká a šermiarska škola.

Ako druhú v poradí sme zaznamenali vojenskú plaváreň (katonai uszoda), ktorá bola postavená na dnešnej Komenského ulici pred rokom 1869 ako súčasť vojenskej kadetky - dôstojníckej školy.

V susedstve Mestského parku (vtedajší Széchenyi liget) sa rozprestierala Reiterova záhrada, ktorej časť pri Hornáde bola vyhradená kúpalisku pod holým nebom.

Súčasťou kúpaliska bola jednoduchá drevená stavba ako i malé kabínky, ktoré slúžili na prezliekanie. Nepodarilo sa nám zatiaľ zistiť, kedy tu bolo kúpalisko zriadené, ale zmienky o ňom sú z konca 19. storočia.

O nepriaznivých pomeroch sa písalo aj v dobovej tlači. V otázke možnosti plávania mládeže je dosť nepriaznivá situácia.

V dobovej tlači z roku 1911 sa kritizuje stav „Reiterovho“ kúpaliska a neprimerané ceny. Mestská rada sa na zasadnutiach dohodla na výstavbe nového mestského kúpaliska, jej realizácia sa však kvôli vojne musela presunúť.

Okrem uvedených kúpalísk Košičania využívali na plávanie aj samotný tok Hornádu.

Historický výskum košických kúpeľov

Doteraz nebol v rámci dejín Košíc uskutočnený systematický historický výskum o tejto téme, preto aj v tomto prehľade zostávajú niektoré informácie stručné.

História košických kúpeľov však ukazuje, že zariadenia určené na očistu a kúpanie boli po stáročia súčasťou každodenného aj spoločenského života mesta. Ich podoba sa menila od stredovekých kúpeľných domov s vaňami a pecami cez minerálne pramene, parné kúpele a vaňové kúpele až po moderné plavárne a kúpaliská.

Historické košické parné kúpele budova

Kronika zúfalstva - Krutosť Jána Koiša v Bystrickej doline

tags: #kosicke #parne #kupele