Hlavný hrebeň Vysokých Tatier: trasa, vrcholy, história a najvýznamnejšie prechody

Hlavný hrebeň Vysokých Tatier sa tiahne v dĺžke 26 km od Kopského sedla na východe po Ľaliové sedlo na západe, kde začína 42-kilometrový hrebeň Západných Tatier, ktorý končí v Hutianskom sedle.

Hlavný hrebeň Tatier má dĺžku 26 km a ťahá sa od Ľaliového sedla (1 947 m) na západe po Kopské sedlo na východe (1 749 m). Jeho najzápadnejším vrcholom je Svinica (2 301 m), najvýchodnejším Jahňací štít (2 229 m). Z hlavného tatranského hrebeňa vybiehajú rázsochy. Na juh smeruje päť hlavných rázsoch, na sever len dve.

Rozsah a charakter hrebeňovky

Vlado si začal študovať veci k tomuto projektu už na začiatku deväťdesiatych rokov. Tvorí ho koruna Slovenska: reťaz 90 štítov s celkovým prevýšením asi 6300 m.

Podľa sprievodcov je hrebeň 94 hodín lezenia a trekovania. V tatranskom hrebeni sú okrem hlavných štítov samozrejme i menšie skalné útvary: veže, zuby, ihly, skalné prahy a stienky, atď.

Ak by sa bral do úvahy presný „matematický“ hrebeň, údaje o počte „vrcholov“ a o celkovom prevýšení by iste boli iné. Vlado dlho zvažoval, čo z týchto útvarov vynechať a ktoré určite nevynechať...

Hrebeňovka sa občas predlžovala o Belianske Tatry až po Ždiarske sedlo a o Západné Tatry až po sedlo Huty. Chodievali sa aj varianty s Krivánskou či Lomnickou rázsochou.

Technická náročnosť a podpora

Okrem toho, predpokladáme-li určitou čistotu přechodu, je potřeba nést veškeré vybavení, jakožto i jídlo, pití atd. bez možnosti doplňování či podpory v dalších stanovištích.

Prvé pokusy v medzivojnovom období boli neúspešné, nedokončené. Hlavný hrebeň Vysokých Tatier sa podarilo prekonať aj sólo a to dokonca aj v zime.

Podrobný nákres hrebeňovky Vysokých Tatier zobrazuje lezecky najťažšie časti prechodu.

Prvé pokusy a historické prechody

• 1946 - Prvý úspešný letný prechod, i keď boli obídené 4 vrcholy, A. Górka a K.
• 1949 - Druhý letný, K. Jakubowski a Z.
• 1952 - Prvý slovenský prechod, J. Brandobur, M. Mereš, J. Mešter, A. Mrkos, F. Kele ml. a A.
• 1953 - R. Kuchař a B.
• 1953 - Prvý zimný prechod, M. Matras a J.
• 1955 - Tretí zimný prechod, I. Kluvánek, F. Kele ml., I. Lehotský, M. Mereš a J.
• 1970 - Zimný prechod Západné - Vysoké - Belianske Tatry, I. Dieška, O. Pochylý a P.
• 1970 - Zimný tragický pokus napriek vyhlásenému lavínovému nebezpečenstvu, v lavíne zahynuli V. Antončik a R.
• 1974 - Zimný prechod A. Halás, J. Just, J. Zaťko, M. Zaťko a P.
• 1994 - Letný prechod Vlado Linek, 3 dni, pokus s ním začínal aj Juraj Kardhordó a J.
• 2013 - Zimný prechod Západné - Vysoké - Belianske Tatry, Mišo Sabovčík a Adam Kadlečík, 15 dní.

Rýchlostný rekord drží stále Poliak Žurek, ktorý v roku 1970 prešiel od Belianskych Tatier, cez Vysoké Tatry do Hutianskeho sedla v Západných Tatrách za tri dni.

Ale využil podpornú skupinu, ktorá mu zásobovala dva bivaky. Takže Žurek niesol iba trojkilový ruksak.

Vedeli ste, že hrebeň celých Tatier bez podpory ešte v lete nikto nepreliezol?

Nonstop sólo prechod celých Tatier v zime bez podpory urobil Palo Pochylý v roku 1979. Až do roku 2013 ostal nezopakovaný.

Mišo Sabovčík a Adam Kadlečík bojovali s počasím, námahou a pádmi na hrebeni Tatier 15 dní.

Príprava Vladimíra Plulíka

V zime roku 1992 nastúpili v Kopskom sedle s Jankom Markechom 8. marca o 19.00 večer, a 9. marca pokračovali cez Sedielko (6.00) - Poľský hrebeň (18.00) do Lavínového sedla (23.00).

Celkový čas lezenia bol 28 hodín.

O rok nato píše Vlado v správe pre horolezecký oddiel: „So svojím spolulezcom sme mali v pláne podniknúť túru hlavným hrebeňom Vysokých Tatier, a to prejsť časť hrebeňa od Litvorového štítu cez Zadný Gerlach, Batizovský štít, Železnú bránu a Vysokú do sedla Váha.

Na túru sme nastúpili 20.1. 1993 a prešli sme časť od Litvorového štítu do oblasti Zadného Gerlachu.

Vzhľadom na veľmi silný vietor, sneženie a nízku viditeľnosť sme sa vrátili cez Lavínové sedlo späť na Sliezsky dom.

Kvôli pretrvávajúcemu nepriaznivému počasiu som sa 21.1. 1993 vrátil do Piešťan.

V tom istom roku 2-3. februára s Jankom Markechom preliezli v rámci prípravy aj nasledovnú časť hrebeňa (8.15) - Popradský Ľadový štít - Železná brána - Zlobivá - Rumanov štít - Ganek - Bartkova štrbina - Západné Rumanove sedlo (2.00).

Ďalší pokus o prelezenie hlavného hrebeňa títo dvaja nedokončili pre zhoršenie počasia 13. februára: Kopské sedlo (19.00) - Sedielko (4.15) - Prielom (14.30) - Poľský hrebeň (16.00).

Pre neustále sa zhoršujúce počasie tento pokus ukončili na Litvorovom štíte.

Sólový pokus v zimných podmienkach

V tom istom roku sa Vlado pokúsil na tatranskom hrebeni o lezenie sólo.

Píše o tom správu pre oddiel takto: „Odcestoval som 11.3. o 6.46 rýchlikom 101 do Popradu-Tatier, odtiaľ som pokračoval cez Tatranskú Lomnicu na Brnčalovu chatu.

Na sólotúru som nastúpil 12.3. a prešiel som úsek hlavného hrebeňa Vysokých Tatier Kopské sedlo - Jahňací štít - Kolový štít.

Vzhľadom na nepriaznivé snehové podmienky a námrazu som ďalej nepokračoval a zostúpil som z Kolového štítu na Brnčalovu chatu.

Zimné sólo hlavného hrebeňa

V denníku Práca Vladov hrebeň popisuje Peter Trenčiansky takto: Vladimír Plulík začal svoju cestu hrebeňom vo štvrtok popoludní 16. januára, pokračoval v noci i celý piatok.

Okolo polnoci sa v ten deň dostal po Rumanov štít, kde mal trochu smoly, lebo sa mu vybila baterka a nemohol sa dobre orientovať.

Prečkal núdzovo asi 4 hodiny do svitania a v sobotu pokračoval na Rysy po Mengusovské štíty.

Bivakoval o polnoci neďaleko Svinice a v nedeľu ráno po hodine chôdze bol v Ľaliovom sedle.

Odtiaľ však musel ísť dlhou Tichou dolinou až na Podbanské.

Doslova niekoľkokrát zaspal na nohách, ba ocitol sa i v jarku.

Únava urobila svoje, zotavený sa necítil ani za tri dni.

Peter Trenčiansky v tomto článku cituje Igora Kollera: „Je to výstup roka - kvalitnejší ako výstup na bežnú osemtisícovku.

Priaznivé zimné počasie vo Vysokých Tatrách vyburcovalo na náročné horolezecké výkony.

Skutočným vrcholom bolo zdolanie tatranského hrebeňa.

Vlado Plulík vyštartoval z Kopského sedla 16. januára a prakticky nonstop nočným a denným lezením sa do nedele rána prepracoval do Ľaliového sedla.

Absolvoval 50 hodín čistého lezeckého času, bez akejkoľvek pomoci, či predchádzajúcich vynášok, keď časti nocí núdzovo bivakoval.

Čakal na rozvidnenie bez spacieho vaku, len pod tenkou hliníkovou fóliou.

Je to jeden z najväčších výkonov celej tatranskej horolezeckej histórie!

Snehy neboli optimálne pevné, ale predsa len podmienky dovoľovali viac ako po iné roky.

Vladimír osvedčil vynikajúcu vytrvalosť, ktorú získaval vytrvalostnými behmi, ale aj pretekmi na horských bicykloch, kde medzi amatérmi skončil druhý v slovenskom pohári.

Vlado mal so sebou stravu, o ktorej vraví, že je taká, aká mu chutí.

Napríklad v batohu mu nechýbali ani kapustníky.

Dôležité však bolo pitie, mal so sebou asi 10 l Refluidu, vitamíny...“

Priebeh prechodu od Kopského sedla

Igor Koller napísal o Vladovom výkone i samostatný článok pre denník Šport, uverejnili ho 6.2.1997 pod názvom „Zimné sólo hrebeňa Tatier“.

„... Spočiatku utopický problém sa začal stávať reálnym po nadobudnutí mnohých skúseností.

Čo však stále chýbalo, bolo počasie a slušné podmienky.

A tie prišli v januári tohto roku.

Tentoraz bol Plulík sám a bez akejkoľvek podpornej skupiny, ktorá by ho čakala v niektorom sedle s jedlom či teplým nápojom.

Taktika už bola kvalitne odskúšaná a jej súčasťou je nočné lezenie.

Deň pred ostrým štartom Plulík vždy oddychoval v Chate pri Zelenom plese, aby 16. januára popoludní o pol tretej vyrazil z Kopského sedla.

O piatej bol na Kolovom štíte, o pol desiatej v noci na Snehovom štíte a o jedenástej už na Malom ľadovom štíte.

Pod veľmi ťažký Ostrý štít došiel hodinu po polnoci a preliezol ho v lezečkách.

Piatkové ráno ho zastihlo na Javorovom štíte, kde o šiestej hodinu varil.

Okolo obeda sa dostal na Poľský hrebeň a ešte do tmy stihol preliezť ťažký a nepríjemný hrebeň Batizovského štítu.

O pol piatej ho zastihla tma na Popradskom ľadovom štíte a pred sebou mal druhú noc.

Veľkým problémom sa ukázali batérie do baterky, ktoré minul prakticky už prvú noc a ťažké lezenie cez Zlobivú a „Rumaňáky“ absolvoval pri mesiačiku.

Po polnoci už veľmi unavený a bez svetla musel počkať v Rumanovom sedle na svitanie.

V sobou ráno sa rozhodol vynechať hrebeň Gankov, pretože by do tmy nestihol prísť na druhý najťažší úsek hrebeňa, na Mengusovské štíty.

Cez Vysokú, Rysy sa prepracoval na Žabieho koňa kde opäť radšej liezol v lezečkách a do večera stihol prejsť aj tvrdý hrebeň „Mengušákov“ a tma ho definitívne zastihla na Čubrine.

Posledný úsek hrebeňa presne nepoznal, bola to aj určitá psychická finta, lebo mohol dúfať, že to už nebude ťažké.

Opak bol pravdou, lezenie bolo veľmi nepríjemné a ruky začali byť do krvi rozodraté.

Okolo polnoci asi pol hodiny pod Svinicou ktorá je už takpovediac na dohodenie kameňom od konca hrebeňa, musel opäť núdzovo čakať na rozvidnenie.

Nielen pre veľkú únavu, ale hlavne pre stratu orientácie, keď si už v tme nebol istý správnym smerom.

V nedeľu ráno bol za hodinu v Ľaliovom sedle a o pol ôsmej po 50 hodinách čistého lezeckého času mal svoj veľký cieľ za sebou.

Zostup aj pre čerstvého horolezca nekonečnou Tichou dolinou na Podbanské bol utrpením a spaním na nohách.

Občas sa zobúdzal v priekope vedľa cesty.

Odysea sa nakoniec skončila v posteli hotelovej izby, pretože cestovať ešte v ten istý deň do Piešťan jednoducho nebol schopný.

Výkon Vlada Plulíka zostane zapísaný ako jeden z najväčších, aký sa našim alpinistom kedy podaril, a to nielen v tatranskej histórii.

Porovnanie s výstupom na Everest

V roku 1998 uverejnilo piešťanské periodikum Victoria Regia rozhovor s Vladom.

Ivan Podolský mu položil aj takúto otázku: Ako by ste porovnali prechod tatranskými hrebeňmi s výstupom na Everest?

Vlado odpovedá:

„V Tatrách nepôsobil faktor výšky, bolo to sólo a po technickej stránke oveľa ťažšie aj nebezpečnejšie - bol som celý čas neistený, ...človek ide po hrebeni - spraví chybu a je koniec.

Na expedícii bola väčšina cesty zaistená, ale tam tie výšky majú svoje špecifikum - tam človek „odchádza“ zväčša fyzicky, ťažšie sa dýcha...

Je to možno divné, ale prechod tatranskými hrebeňmi si viac cením, i keď Everest je Everest.

Zo športového hľadiska to bolo v Tatrách naozaj ťažšie.“

Ľadový štít v hlavnom hrebeni

Ľadový štít, 2627 m, je tretí najvyšší štít Vysokých Tatier.

Nachádza sa v hlavnom hrebeni a tvorí záver Malej Studenej doliny.

Na východe hraničí so Zadným Ľadovým štítom, od ktorého ho oddeľuje Ľadová priehyba a na západe s Malým Ľadovým štítom, od ktorého ho oddeľuje Ľadová štrbina.

Na západ vysiela dlhý vežičkami posiaty Suchý hrebeň.

Zatiaľ čo severné zrázy tohto spadajú do Javorovej doliny patria k najmohutnejším vo Vysokých Tatrách, JV stena spadajúca do Kotliny Piatich Spišských plies ma asi 250 metrov.

Medzi najpopulárnejšie i najviac lezené cesty v tejto stene patrí Brnčalov pilier.

Pravú časť steny, ktorá až do roku 1968 zívala prázdnotou, objavili pre horolezcov Kriššák s Farkašom.

Odvtedy pribudlo v tejto časti steny 13 nových ciest a variantov.

Zostup z Ľadového štítu

Zostup smerom na SV k Zadnému Ľadovému štítu do Ľadovej priehyby (I).

Po hrebeni na SV a z jeho pravej strany k Vežičke, ktorú obchádzame sprava, hneď za ňou sedielko, cez stupeň asi 2,5 m hore na ostrý 22m hrebeň (expozícia) tzv. Ľadový kôn.

Priamo po hrebeni potom dole doprava po širokom hrebeni do Ľadovej priehyby (30 min.).

Odtiaľ znateľnou cestičkou mierne doprava dole sutinovo trávnatým úbočím a ďalej sutinovým kuželom dole pod stenu.

Prechod na Malý Ľadový štít

Prechod na Malý Ľadový štít s obchádzkou južného hrebeňa (CH) trvá 30 min.

Z vrcholu štítu smerom na Z (Javorová dolina).

Suchým hrebeňom schádzame nadol asi 8 minút do malej štrbiny.

Odtiaľ odbočíme doľava smerom k Malému Ľadovému štítu, kde sa tiahne najvyššia sutinová lávka.

Lávka je zo začiatku dostatočne široká a pozvoľna klesá na sutinový pás.

Po lávke vodorovne prekročíme niekoľko skalných rebier.

Stále užší pás sa nakoniec stráca v skalách, po ktorých, pridŕžajúc sa šikmo vpravo, hore do žľabu padajúceho z Ľadovej štrbiny.

Tu buď žľabom do štrbiny na juž. hrebeň a ním za pár minút na severozáp, vrchol, alebo žľabom len niekoľko metrov hore a po pohodlnej lávke doprava na záp. hrebeň Suchého ramena a ním na severozáp. a potom na juhových. vrchol Malého Ľadového štítu.

Zo štítu na JZ a širokým sutinatým úbočím do Sedielka na turistickú značku vedúcu od Téryho chaty do Javorovej doliny.

Vysoké Tatry ako horské prostredie

Vysoké Tatry si právom zaslúžia pomenovanie „miniatúrne Alpy“, pretože na slovenskej rozlohe, asi 260 km2, sa sústreďuje okrem ľadovcov všetko, čo ponúka alpský masív.

Väčšina dolín bola v ľadových dobách zaľadnená a dostala tak typické ľadovcové črty.

Tatranské plesá vznikali tak, že voda z roztopených ľadovcov vypĺňala rôzne terénne priehlbiny.

Trochu odlišne vzniklo Štrbské pleso, ktoré zaplnilo priehlbinu morény vzniknutú roztopením vnútorného ľadu.

Živé symboly Tatier sú medveď hnedý, orol skalný, svišť tatranský či pstruh potočný, teda zvieratá, ktorých prirodzeným domovom sú práve Vysoké Tatry.

Symbolom Tatier je aj Kamzík vrchovský tatranský, ktorého u nás žije asi 900 kusov.

História objavovania Tatier

Názov Tatry pravdepodobne pochádza zo staroslovanského názvu Tritri, čo znamená skaly alebo skalné štíty.

Na starých mapách sa naše najznámejšie hory označovali nemeckým názvom Schneeberg - Snežný vrch, pretože v Tatrách leží snehová pokrývka dlhšie ako v okolitej krajine.

V roku 1977 sa na dvoch geológov usmialo šťastie.

Vybrali sa do Tichej doliny v Tatrách odoberať vzorky a podarilo sa im objaviť niečo, čo tu žilo približne pred 200 miliónmi rokov.

Našli preukázateľné dôkazy, že sa na tomto území pohybovali a žili 2,5 metrové dinosaury a Tatry boli v tom období ostrovom.

16. storočie môžeme považovať za objavovanie Tatier spojené s prvými pokusmi o turistické vychádzky.

Stála za nimi žena, kežmarská hradná pani Beata Laská, ktorá vystúpila až k Zelenému plesu.

Prvý tatranský výstup opísal matematik a astronóm David Frὅhlich, ktorý vystúpil pravdepodobne na Kežmarský štít.

Postupným hospodárskym rozmachom sa začínali „zobúdzať“ aj Tatry a 19. storočie je typické pre rozvoj tatranských osád.

Urýchlila to aj výstavba Košicko-bohumínskej železnice.

Prvý vlak došiel do popradskej stanice 8. decembra 1871 a tak začali Tatry navštevovať masy turistov a kúpeľných hostí.

Turistika, chaty a horskí vodcovia

Ľuďom učarovala pešia turistika, no vyžadovala si výstavbu turistických chodníkov a využívanie služieb miestnych horských vodcov.

Na začiatku sa tejto činnosti venoval Uhorský karpatský spolok, najstaršia turistická organizácia v Uhorsku.

Rozvoj vysokohorskej turistiky podnietil výstavbu turistických chát.

Medzi najstaršie patrí Rainerova chata z roku 1863.

Téryho chata v Malej Studenej doline sa nachádza v nadmorskej výške 2015 metrov a je najvyššie položenou tatranskou chatou s celoročnou prevádzkou.

Vyššie od nej je už len Chata pod Rysmi, ktorá má však obmedzenú prevádzku.

Zimné športy a prístup do Tatier

Prvým skutočným tatranským lyžiarom bol lekár Mikuláš Szontagh, ktorý lyže používal najmä pri svojich poľovačkách v roku 1876.

O pár rokov neskôr sa v okolí Štrbského plesa uskutočnil prvý lyžiarsky výcvik a mohlo sa začať súťažiť.

Zjazdové lyžovanie, bežkovanie, či skoky na drevených lyžiarskych mostíkoch vytvorili v Tatrách nebývalý turistický ruch.

Rok 1970 bol významný z hľadiska konania majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní.

Táto športová aktivita mala neuveriteľný dosah na modernizáciu a výstavbu lyžiarskych stredísk v celých Vysokých Tatrách.

Prístup turistov zlepšila železnica a pozemná lanovka na Hrebienok zo Starého Smokovca.

Lanovka na Hrebienok bola súčasťou realizácie projektu Tatranskej elektrickej železnice a do prevádzky bola odovzdaná v roku 1908.

Pozemná lanovka Starý Smokovec - Hrebienok prekonávala výškový rozdiel 254 m.

Najnovšia kabínová pozemná lanovka bola uvedená do prevádzky v roku 2007 a zachováva si opäť kyvadlovú sústavu.

Bezpečnosť a podmienky na hrebeni

Príbehy prechodov hlavného hrebeňa ukazujú, že rozhodujúcimi faktormi nie sú iba dĺžka trasy a počet vrcholov.

Silný vietor, sneženie, nízka viditeľnosť, nepriaznivé snehové podmienky, námraza, tma a strata orientácie môžu prechod výrazne spomaliť alebo úplne ukončiť.

Prvé pokusy Vladimíra Plulíka sa skončili návratom práve pre zhoršenie počasia alebo nedostatočne pevný sneh.

Pri sólovom prechode bez podpory je potrebné niesť všetko vybavenie, jedlo a pitie bez možnosti doplnenia zásob.

Aj úspešný zimný prechod si vyžiadal núdzové bivaky, čakanie na svitanie a presun v úplnom vyčerpaní.

Podrobný opis toho, čo sa dialo 16-19. januára 2008, napísal Vlado do Jamesáka 2/1997.

Jeho článok je zavesený na tejto webstránke ako samostatný príspevok.

Spracovala Jana Plulíková a Matúš Plulík v roku 2008.

Ďakujeme Vladovi Linekovi za informácie o tatranskom hrebeni.

tags: #vysoke #tatry #hlavny #hreben