Lanovka z Tatranskej Lomnice na Lomnický štít vedie do výšky približne 2 632 metrov nad morom, pretože jej cieľom bolo sprístupniť jeden z najvýraznejších tatranských vrcholov, podporiť rozvoj cestovného ruchu a zároveň zabezpečiť dopravu pre meteorológov, vedcov a pracovníkov pôsobiacich na štíte.
Lomnický štít, druhý najvyšší vrchol Vysokých Tatier, je dostupný vďaka lanovke. Lomnický štít je najvyššie trvalo obývané miesto na Slovensku. Svoje pracovisko tu majú vedci z Astronomického ústavu a Ústavu experimentálnej fyziky Slovenskej akadémie vied aj meteorológovia, v kaviarni Dedo a pri prevádzke apartmánu pre návštevníkov sa striedajú zmeny čašníkov, každý deň merajú netypickú cestu do práce upratovačky.
Prečo bola vybraná práve vysoká poloha Lomnického štítu
Po vytvorení prvých osád, s prvými hotelmi, sanatóriami či obytnými domami, sa začal záujem návštevníkov i miestnych obyvateľov Vysokých Tatier sústreďovať na spoznávanie krásneho okolia ich domovov. Začali sa budovať prvé turistické chodníčky, ktoré viedli vysoko do horských dolín k prekrásnym čistým modrým plesám, do sediel mohutných horských hrebeňov, či na vrcholy štítov.
Krásna príroda Tatier či záujem o zimné športy lákali čoraz viac návštevníkov, čo bol základný predpoklad pre vznik hromadnej dopravy. Náročný a členitý horský terén bol možno základným dôvodom pre vznik viacerých rozličných uzavretých systémov dopravy vedľa seba. Popri cestnej doprave, sa rozvinul systém elektrifikovanej úzkorozchodnej železnice, ozubnicovej železnice či pozemnej lanovej dráhy.
Rozhodnutie, ktorý z krásnych tatranských vrcholov sprístupniť verejnosti, a kde postaviť lanovku, nakoniec padlo na Lomnický štít. O čosi jednoduchší cieľ však bol Lomnický štít.
Už v roku 1895 na výborovej schôdzi Uhorskej prírodovedeckej spoločnosti, ktorá sa zišla v Budapešti sa začalo diskutovať o potrebe výstavby celoročnej meteorologickej stanice, ktorá mohla stáť na niektorom z tatranských štítov. Meteorológov podporili astronómovia, medzi inými zakladateľ hurbanovského astronomického observatória Mikuláš Konkoly-Thege.
Existoval síce starší Pfinov projekt výstavby lanovky na Rysy, ale Konkoly - Thege sa prihováral za Slavkovský štít, spojená lanovkou cez Hrebienok so Starým Smokovcom. V hre bola aj Tatranská Polianka, ktorá od roku 1909 bola vyhľadávaným kúpeľným miestom a, ktorá by mohla poskytnúť dobrú základňu na výstavbu lanovky na Gerlachovský štít.
Začala sa "malá vojna" medzi prívržencami jednej či druhej alternatívy, ku ktorej sa pripojili majitelia a podnikatelia oboch tatranských osád. Medzistanica lanovky na Gerlachovský štít mala byť v Gerlachovskom kotle, prípadne až tam mala viesť k údolnej stanici pozemná lanovka.
Aj táto myšlienka však mala odporcov z radov turistov, horolezcov, ochranárov prírody. Nerátalo sa s Lomnickým štítom. Myšlienku jeho využitia na stavbu lanovky vyslovili anonymní pisatelia noticiek v dennej tlači i v regionálnom časopise Slovenský východ v roku 1930.
Ing. Juraj Orságh zverejnil prvé články vyjadrujúce názor, že najlepšou alternatívou by bola visutá lanovka na Lomnický štít, v roku 1931 v časopise Vysoké Tatry (č.2) a v denníku Slovák ( č.138 z 21. júna)[2][3]
Országh, azda vďaka svojim kontaktom na politické špičky v roku 1934 presadil rozhodnutie o vybudovaní lanovky na náklady štátu. Účinne mu pomáhal jeho brat JUDr.Jozef Országh, zemský prezident pre Slovensko.
Lanovka mala sprístupniť vrchol aj podporiť vedu
Ďalšou víziou bolo sprístupnenie štítov. Najskôr sa uvažovalo o cieli na Slavkovskom či Gerlachovskom štíte, no pre prvú polovicu minulého storočia to bolo nerealizovateľné sústo. Proti boli aj turisti, horolezci či ochrancovia prírody.
Relatívne jednoduchším cieľom bol Lomnický štít. A motívom výstavba celoročnej meteorologickej stanice na tatranskom štíte.
V roku 1940 bola na Lomnickom štíte zriadená Štátna meteorologická stanica. O rok neskôr visutá lanovka okrem cestujúcich prepravovala na Skalnaté Pleso materiál na stavbu hvezdárne. Observatórium otvorili v septembri 1943.
Lanovka preto nebola iba atrakciou pre turistov. Pre návštevníka je výlet na vrchol Lomničáka zas celoživotným zážitkom. Aj týmto ľuďom nenahraditeľne slúži lanovka.

Prečo musela byť lanovka dvojúseková
Lanovka Tatranská Lomnica - Lomnický štít bola visutá lanovka vo Vysokých Tatrách. Išlo o dvojúsekovú lanovku so 4 stanicami na trase.
Lanovka bola kyvadlová s nosnými, ťažnými a príťažnými lanami. Toto riešenie si vyžiadala extrémna dĺžka celej trasy (vyše 6 km) vzhľadom na vtedajšie technické možnosti.[1]
1. úsek viedol z Tatranskej Lomnice (stanica za Grandhotelom Praha) na Skalnaté pleso. Nadväzoval naň 2. úsek zo Skalnatého plesa na Lomnický štít.
| Časť lanovky | Trasa | Charakteristika |
|---|---|---|
| 1. úsek | Tatranská Lomnica - Štart - Skalnaté pleso | Dvojúseková trasa s medzistanicou Štart |
| 2. úsek | Skalnaté pleso - Lomnický štít | Náročný vysokohorský úsek s jedinou podperou č. 10 |
| Celá trasa | Tatranská Lomnica - Lomnický štít | Extrémna dĺžka presahujúca šesť kilometrov |
Medzistanica Štart (dostala meno od štartu bobovej dráhy, ktorá viedla k dolnej stanici visutej lanovky v Tatranskej Lomnici) začali 11. júla 1936 s výkopom základov napínacej komory a základov budovy.
Medzistanica ŠTART je pomenovaná podľa začiatku bobovej dráhy, ktorá smerovala do Tatranskej Lomnice. K dráhe viedol bobový vlek. Dráhu postavili v roku 1911.
Stavba v extrémnej nadmorskej výške
Prvé práce na unikátnej tatranskej lanovke sa začali presne 8. mája 1936. Podľa projektu architekta Dušana Jurkoviča postavili najprv údolnú stanicu v Tatranskej Lomnici.
Stavebné náklady mali predstavovať 14 995 154 korún (boli vysoko prekročené). Už o desať dní 30. marca 1936 bolo stavenisko protokolárne odovzdané firme.
Na stavbe niekedy pracovalo až 350 ľudí. Súčasne s výstavbou prístupových ciest boli začaté práce na výrube lesa. Potom do zeme uložili elektrický kábel, aby mohol byť použitý navijak na vyťahovanie lán na Štart a potom na Skalnaté Pleso.
Stavba vyžadovala nielen prepracovaný návrh, ale aj manuálnu zručnosť, boj s ťažkými horskými podmienkami a nepredvídateľným počasím.
Materiál a stroje pomáhali robotníkom vynášať konské záprahy, až kým si nevybudovali pomocnú lanovku. Za vynesený kilogram sa vtedy platilo 40 halierov.
Na trase dlhej asi 2,5 km prekonávali výškový rozdiel asi 600 metrov. Za vynesený kilogram sa platilo 40 halierov.
Ťažné zvieratá a nosiči vyniesli zo Štartu na Skalnaté Pleso celkom 40 ton dreva, 35 ton štrku a piesku, 5 ton cementu a skoro 7 ton oceľových konštrukcií.
Materiál vynášaný nosičmi vážil od 40 do 70kg. Niektorí robotníci urobili aj dve vynášky za deň.
Nákladná lanová dráha po dokončení dokázala za hodinu prepraviť až 10 ton materiálu. V čase od konca mája do začiatku júla 1937, za 34 dní lanová dráha prepravila 16 000 ton rôzneho materiálu, čo je asi 20 nákladných vlakov so 40 vozňami.
Výkop jám základov staničnej budovy na Skalnatom Plese sa začal 10. júla 1936. Už vtedy sa zistilo, že sa stráca voda zo Skalnatého plesa. Preto sa voda na stavbu musela dovážať.
Práce komplikovala zima a víchrice. V priebehu výstavby namerali vietor o rýchlosti 176,4 km/hod.
Prečo bol druhý úsek ešte náročnejší
So stavebnými prácami sa začalo takmer v rovnakom období ako začali práce na prvom úseku. Podmienky boli oveľa ťažšie.
V týchto nadmorských výškach sa nemohlo rátať so sezónnymi prácami, lebo počasie tu býva veľmi nevyspytateľné. Aj v lete môžu klesnúť teploty pod bod mrazu, môže snežiť, hrozia víchrice.
V čase výstavby tu robotníci a technici pracovali len štyri mesiace v roku - od konca júna do začiatku novembra. V ostatných častiach roka mohli prichádzať na stavenisko, len keď bolo priaznivé počasie, s horolezeckým výstrojom a s horským vodcom.
Prvý výstup robotníkov na Lomnický štít sa uskutočnil 15. júla 1936. Horskí vodcovia označili výstupovú cestu a zabezpečili ju 300 metrovým oceľovým lanom, zakotveným do skaly.
Robotníkov ohrozovali elektrické výboje. Aby si robotníci počas výstupu alebo zostupu mohli oddýchnuť, boli pre nich vybudované dve kryté odpočívadlá.
Od samého začiatku stavby bolo zrejmé, že bude potrebné vybudovať nákladnú lanovú dráhu. Najprv však museli robotníci na jej stavbu i na vybudovanie prístrešku na vrchole štítu vyniesť materiál.
V tomto období robotníci na vrchol vyniesli takmer 300 ton dreva, piesku, cementu, ocele a iného materiálu. Zdatným nosičom trval výstup zo Skalnatého Plesa na vrchol dve hodiny, pričom dokázali vyniesť náklad ťažký 25 - 40 kg.
Boli aj takí, ktorí túto cestu za deň absolvovali až trikrát. Aj napriek mnohým bezpečnostným opatreniam počas výstavby zahynuli dvaja robotníci - Ján Nahálka z Kežmarku a František Bednarčík zo Spišskej Belej.
Aby sa ľudia vyhli smrteľným pádom, priväzovali sa pri práci konopným lanom prehodeným cez skalu. Zaisťoval ich tretí robotník.
Nákladná lanovka a podpera č. 10
Nákladnú lanovku dali do užívania v júli 1938. Vtedy sa naplno rozbehla stavba druhého úseku visutej lanovky.
Nákladná lanovka bola len jednolanová a mohla dopravovať kyvadlovým spôsobom jeden až päť vozíkov. Každý voz mohol uniesť 600 kg náklad.
Obslužná lanovka dopravila na štít asi 6000 ton rôzneho materiálu. Počas budovania obslužnej lanovky sa zistilo, že dopravné lano aj po napnutí 8 tonovým závažím leží v stene Lomnického štítu na skale.
A tak museli postaviť drevené podpery i základy pre definitívnu podperu novej lanovky, s čím sa v projekte pôvodne nerátalo. Podpera č.10 - jediná podpera úseku Skalnaté pleso - Lomnický štít nebola v projekte.
Stavebný dozor nemal k dispozícii podrobne zmeraný profil druhého úseku, ani schválené plány budovy Lomnického štítu. Profil úseku bol dodaný až 7. novembra 1938, ale výstavba „nečakanej“ podpery č. 10 bola začatá už v auguste.
To vyvolalo obavy, či podpera umiestnená "len tak od oka" bude postavená na správnom mieste. Presné výpočty nakoniec potvrdili, že všetko bude v poriadku.
Podpera slúžila do roku 1989, bola odstránená pri celkovej obnove lanovky.
Technické riešenie lanovky
Lanovku poháňal od počiatku elektrický prúd. Lanovka bola zavesená na jednom nosnom lane a ťahali ju dve ťažné laná.
Pri rozsiahlej rekonštrukcii v roku 1988 sa tento systém zamenil za systém dvoch nosných lán a jedného ťažného lana, čo viedlo k vyššej stabilite aj počas silnejšieho vetra.
Okrem nosných a ťažných lán musíme používať aj napínacie lano. Lanovka totiž prekonáva výškový rozdiel až 864 metrov, navyše vysoko v horách, takže teplotné rozdiely medzi spodnou a hornou stanicou môžu byť až dvadsaťstupňové.
Vyrovnávame ich napínacími závažiami, ktoré vážia tridsať ton. Ťažné lano má štyri kilometre a váži jedenásť ton.
Všetky laná prechádzajú pravidelne kontrolou. A nie hocijakou. Hrubočizné oceľové laná kontrolujú ultrazvukom.
Lanovka má aj núdzový pohon a záchrannú kabínu na Lomnickom štíte. Samozrejme, v takomto prostredí treba počítať s tým, že počasie sa nepredvídateľne zmení.
Visutá lanovka totiž vedela premávať až do vetra o rýchlosti 80 km/h.
Na Skalnatom plese sa z dôvodu skalného terénu nemohlo ísť pod zem, preto sa na napínanie lán vybudovala napínacia veža.
Na Skalnatom plese v strojovni bol umiestnený núdzový dieselový osemvalcový motor z ponorky, štartovaný bol stlačeným vzduchom a pohonom bola nafta.
Architektúra staníc a prispôsobenie horskému prostrediu
Na projektovaní staníc lanovky sa podieľal bezmála 70-ročný Dušan Jurkovič, ktorý im dal neobyčajný architektonický tvar a Karel Marvan z Hradce Králové, ktorý projektoval vnútorné priestory.
Budovy navrhol architekt Dušan Jurkovič. A hoci jeho plány staviteľ čiastočne upravil kvôli horskému prostrediu, dodnes na nich vidieť rukopis majstra.
Lanovkovej dráhe na hodnote pridávalo nielen dômyselné technické riešenie, ale aj architektúra jej staníc, pod ktorou je podpísaný Dušan Jurkovič.
Za jeden z mnohých pozoruhodných aspektov staníc možno označiť ich citlivý súlad s horským prostredím, do ktorého sú zasadené.
Budovy sú postavené z kameňa štiepaného v malom kameňolome nad Skalnatým plesom.
Otvorenie a prevádzka
Po nevyhnutných ďalších montážnych prácach a skúškach bola prevádzka lanovky pre verejnosť otvorená s prestupom na Štarte 22. decembra 1937.
Situácia však nebola dobrá. Okrem budovy v Tatranskej Lomnici ani budova Štartu ani budova stanice na Skalnatom Plese neboli dokončené.
Ani strojná, ani elektrotechnická časť neboli celkom v poriadku. Už čoskoro sa ukázali problémy.
Po mnohých peripetiách nové nosné lano budúcej visutej lanovky bolo v budove stanice zakotvené až na jeseň 1939. Koncom mája 1940 boli vykonané skúšky novej lanovky.
Druhý - na výstavbu náročnejší - úsek lanovky zo Skalnatého plesa na Lomnický štít sa už otváral za iných okolností: v r. 1940 bol pri prvých skúšobných jazdách prítomný minister vnútra Slovenskej republiky Alexander Mach a dokončenie dráhy sa stalo veľkým propagandistickým úspechom ľudáckeho štátu.
20.decembra, pred Vianocami 1941, v popoludňajších hodinách, 5 rokov po začatí budovania lanovej dráhy v Tatranskej Lomnici, sa začala verejná preprava na Lomnický štít.
Do konca roku sa na úseku Tatranská Lomnica - Skalnaté Pleso odviezlo 2 080 cestujúcich.
Z Tatranskej Lomnice na Skalnaté Pleso trvala jazda približne 20 minút. Dnes lanovka vyvezie nahor päťdesiat ľudí za hodinu.
Lanovka po uvedení prevádzky mala na úseku Tatranská Lomnica - Štart slúžiť aj na dopravu bobov. Preto na stanici Štart boli namontované zvážnice, aby mohli boby, po vyložení z kabíny, spúšťať priamo na dráhu.
Pre lyžiarov boli kabíny pôvodne vybavené plechovými košmi na ukladanie lyží, ktoré sa však neosvedčili a boli odstránené.
Okrem počiatočnej nedôvery k tomuto novému dopravnému prostriedku odrádzala turistov aj cena cestovného. Z Lomnice na Skalnaté Pleso stál lístok 36 korún, naspäť 24 korún, spiatočný 48 korún, spiatočný na Lomnický štít 96 korún.
Aby sa oživil záujem o cestovanie a aby lanovka mala dostatok cestujúcich ochotných pozrieť sa nielen na lanovku, ale aj na Skalnaté Pleso, Lomnický štít a prírodné krásy, bola postavená lyžiarska zjazdovka zo Skalnatého plesa na Štart.[4]
Vojnové poškodenie a nehody
Po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944 prišli Nemci aj pod Lomnický štít. Vraj musia hľadať ukrytých partizánov.
Priniesli si delo a plánovali ostreľovať budovu lanovky na Skalnatom plese. Vojaci sa dali vyviezť až na štít a odniesli si odtiaľ meteorologické prístroje.
Počas druhej svetovej vojny Nemci v domnienke že na Skalnatom plese sa ukrývajú ich nepriatelia, poškodili údolnú stanicu a prvú podperu.
27. januára 1945 boli do Tatranskej Lomnice privezené delá, aby ostreľovali lanovkovú stanicu na Skalnatom plese. Poškodili jednu z podpier aj stanicu v Tatranskej Lomnici.
Po druhej svetovej vojne sa prevádzku lanovky podarilo obnoviť a v plnom profile premávala až do roku 1999.
Históriu dopravy na Lomnický štít poznamenali aj dve vážne nehody, jedna v 70. a jedna v 90. rokoch, pri ktorých, žiaľ, aj zahynuli ľudia.
Najčernejším dňom v dejinách visutej lanovky, ako približuje Wikipedia, bol 15. september 1973. Do kabíny na Skalnatom Plese nastúpili cestujúci a pracovníci prevádzok.
Po niekoľkých desiatkach metrov jazdy sa kabína odtrhla a spadla na zem. Jeden človek zahynul, viacerí sa zranili. Na Štarte sa pretrhlo napínacie lano, ktoré už bolo po pätnástich rokoch prevádzky hrdzavé.
Aj táto havária urýchlila potrebnú rekonštrukciu na technickom zariadení lanovky.
Prečo pôvodná lanovka prestala premávať
Lanovka Tatranská Lomnica - Lomnický štít bola visutá lanovka vo Vysokých Tatrách. Vybudovali ju v 30. rokoch 20. storočia a predstavovala svetový unikát (držala niekoľko svetových rekordov).
Lanovka mala najdlhší medzipodperový úsek na svete a prekonávala najväčší výškový rozdiel spomedzi všetkých vtedajších lanoviek.
Na visutej lanovej dráhe od Grandhotela Praha na Skalnaté Pleso sa jazdilo až do roku 1999. Vtedy bol jej prvý úsek vyradený z prevádzky a dnes ho možno absolvovať 4-miestnou kabínkou.
Visutej lanovke na Skalnaté Pleso začala neskôr konkurovať kabínková lanovka. Tá však ťažko zvládala vietor sotva polovičnej rýchlosti.
Náhradou za pôvodnú visutú lanovku sa stala kabínková lanovka, ktorá premáva dodnes. Druhý úsek na Lomnický štít v roku 1989 zmodernizovali. Slúži dodnes.
Rozlúčili sa s ňou jazdou pre zamestnancov v roku 2005. Nahradili ju kabínkovou lanovkou.
Význam lanovky vo vysokohorskom prostredí
Premávka lanovky na 2 632 metrov vysoký Lomnický štít nie je hračka ani teraz, s najmodernejšou technikou.
Lanovka totiž prekonáva výškový rozdiel až 864 metrov, navyše vysoko v horách, takže teplotné rozdiely medzi spodnou a hornou stanicou môžu byť až dvadsaťstupňové.
Samozrejme, v takomto prostredí treba počítať s tým, že počasie sa nepredvídateľne zmení. Áno, stáva sa, že časť turistov zostane na Lomnickom štíte.
Je tam pre nich pripravené ubytovanie aj zásoby potravín. Návštevníci sa nemusia ničoho báť.
Rekord držia zamestnanci lanových dráh, ktorí občas kvôli svojim povinnostiam musia ísť hore, aj keď lanovka pre turistov práve nepremáva. Skupina našich technikov zostala hore 42 dní.
Podobné zážitky majú aj vedci, ktorí sa hore striedajú v dvojtýždňových turnusoch.
Pre návštevníka je výlet na vrchol Lomničáka zas celoživotným zážitkom. Hlavne posledný úsek zo Skalnatého plesa až tam nahor k slnku (ak je pekné počasie, čo sa v Tatrách mení veľmi rýchlo).
Radostná nálada a nadšenie z prekrásnych výhľadov, prekvapujúco luxusné prostredie kaviarne tam hore.
Potom vaša skupina odchádza nadol kabínkou, ktorá predtým priviezla nových návštevníkov. Je tu však možnosť rezervovať si apartmán a stráviť tam hore noc.
lanovkou na lomnický štít 2 634 m 🗻
Lanovka v porovnaní s najvyššími alpskými dráhami
Najvyššia lanovka v Európe sa nachádza v Zermatte a vedie na Kleine Matterhorn do výšky 3883m. Nevedie však úplne na vrchol, ale kúsok pod do obrovskej diery, vysekanej do skaly.
V skalnej diere sú tunely, ktoré vedú na vrchol a do priestoru, kde sa začína ľadovec, na ktorom začínajú zjazdovky. Áno, z Malého Matterhornu sa dá lyžovať a je to najvyššie položená zjazdovka v Európe.
Lanovka začína v lokalite Trockener Steg a výškový rozdiel, ktorý prekonáva je takmer totožný, aký je zo Skalnatého plesa na Lomnický štít, čo je 880 m.
Ako vidno, mali by sme byť hrdí, že máme lanovku, ktorá má parametre, porovnateľné s najvyššími alpskými lanovkami.
Dnešná návšteva Lomnického štítu
V súčasnosti maté možnosť vyviesť sa lanovkou na Lomnický štít zo Skalnatého Plesa za 27 EUR (lístok je spiatočný). Jazda trvá 9 minút.
Lístok je vhodné zakúpiť si predom, nakoľko lístky sú miestenkové a môžu byť už vypredané. Kapacita lanovky je 15 osôb.
Na vrchole sa pre turistov nachádza Kaviareň Dedo, vyhliadková terasa a jeden apartmán, v ktorom je potrebné si ubytovanie zarezervovať tiež vopred.
Na Skalnaté Pleso môžete vyjsť po turistickej značke z Tatranskej Lomnice alebo Starého Smokovca, alebo môžete použite lanovku z Tatranskej Lomnice v cene spiatočného lístka 19 EUR.