Pri téme medvedia jaskyňa v Západných Tatrách je potrebné rozlíšiť dva odlišné jaskynné objekty. Brestovská jaskyňa sa nachádza pri obci Zuberec v Západných Tatrách, zatiaľ čo Medvedia jaskyňa leží na severnej strane Nízkych Tatier v Demänovských vrchoch. Tieto jaskyne nemožno stotožňovať.
Brestovská jaskyňa je prvou sprístupnenou jaskyňou Oravy a Západných Tatier. Predstavuje podzemnú súčasť rozsiahleho hydrologického systému. Medvedia jaskyňa je nesprístupnený speleologický objekt, ktorý je známy najmä nálezmi kostí jaskynného medveďa a významom pre výskum krasu v Jánskej doline.
Brestovská jaskyňa pri Zuberci
Brestovská jaskyňa sa nachádza neďaleko obce Zuberec na severozápadnom úpätí Západných Tatier na území Tatranského národného parku. Jej vchod je situovaný v nadmorskej výške 867 m n. m.
| Údaj | Hodnota |
|---|---|
| Okres | Tvrdošín |
| Kraj | Žilinský |
| Katastrálne územie | Zuberec |
| Geomorfologická jednotka | Západné Tatry |
| Kategória | Sprístupnené SSJ, Národné prírodné pamiatky |
| Dĺžka | 1 890 m |
| Hĺbka | 30 m |
| Dĺžka sprístupnenej časti | 217 m |
| Dĺžka prehliadkovej trasy | 434 m |
| Počet schodov | 240 |
| Doba trvania prehliadky | asi 50 minút |
Sprístupnená prehliadková trasa
Dĺžka sprístupnenej časti jaskyne je 217 m, keďže sa však celá trasa prechádza dva razy, teda tam a späť, dĺžka prehliadkovej trasy je 434 m a má 240 schodov.
Doba trvania prehliadky asi 50 minút. Pravidelný vstup sa uskutoční pri minimálnom počte 4 osôb.
Pravidelné vstupy do Brestovskej jaskyne sú obmedzené na 15 osôb na jeden vstup z dôvodu bezpečnosti prevádzky. Odporúčame Vám informovať sa na jaskyni, či je na Váš predpokladaný čas príchodu ešte voľné miesto.
Vstupenky sa predávajú 15 min. Platba prostredníctvom kultúrnych poukazov nie je možná, nakoľko naša organizácia patrí do zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva životného prostredia SR a v zmysle zákona č. 434/2010 Z. z.
Foto-Video je možné len na mieste určenom sprievodcom, bez použitia statívu.
Hydrologický systém Brestovskej jaskyne
Jaskyňa je súčasťou podzemného hydrologického systému so vstupom vôd medzi ponormi Studeného potoka a jeho prítokov v dolinkách Volariská a Múčnica s výstupom vôd na povrch Brestovskou vyvieračkou.
Na jej dne sa nachádza riečisko s aktívnym vodným tokom so siedmymi sifónmi. Podzemné chodby vymodeloval ponorný vodný tok v stredných a mladších štvrtohorách, v súčasnosti tečie spodnými časťami jaskyne.
Jaskyňa sa tiahne juhovýchodným smerom až pod dolinku Volariská. Do zadných častí za sifónmi sa dostali iba potápači.
Geologické pomery a jaskynná výzdoba
Vytvorená je v druhohornom vápencovo-dolomitovom súvrství (ramsauské dolomity s polohami vápencov gutensteinského typu), prevažne pozdĺž tektonických porúch.
Vývoj horných častí jaskyne predurčilo litologické rozhranie medzi druhohornými karbonátovými horninami a zlepencami zo starších treťohôr.
V Brestovskej jaskyni rozlišujeme dve jaskynné poschodia. Na dne spodného, mladšieho poschodia je aktívne riečisko.
Zo sintrovej výzdoby sú tu najviac zastúpené brká a mrkvovité stalaktity. Vo vyšších a suchších častiach jaskyne sa nachádzajú sintrové náteky a povlaky, miestami aj menšie sintrové jazierka. Zistili sa aj krehké excentrické mikrokryštalické formy aragonitu.
Živočíchy Brestovskej jaskyne
V Brestovskej jaskyni a vyvieračke sú významné spoločenstvá fauny viazané najmä na podzemné krasové vody.
Kôrovce Diacyclops languidoides (Copepoda), Niphargus tatrensis (Amphipoda) a Bathynella natans (Syncarida) sú typickými predstaviteľmi reliktnej akvatickej jaskynnej fauny v Tatrách.
Zo suchozemských článkonožcov medzi najvýznamnejšie patria rovnakonôžka Mesoniscus graniger a kosec Ischyropsalis manicata, ktoré sú karpatskými endemitmi.
Chvostoskok Protaphorura janosik je endemický troglobiont Západných Karpát, glaciálny relikt vyskytujúci sa prevažne v chladných jaskyniach.
V Brestovskej jaskyni a pri jej vchode sa zistilo deväť druhov netopierov.
História Brestovskej jaskyne
Od nepamäti známa Brestovská jaskyňa pútala pozornosť dobrodruhov či hľadačov pokladov.
Tajomstvá podzemia Zubereckej doliny fascinovali aj poľského botanika a tatranského bádateľa T. Chalubinského, ktorý v roku 1866 prvýkrát spomína v literatúre „jaskyňu pri prameňoch Studenej vody“ (dnešnú Brestovskú jaskyňu).
V polovici osemdesiatych rokov 19. storočia sa o jaskyňu zaujímal priekopník tatranského jaskyniarstva J. G. Pawlikowski, ktorý už vtedy uvažoval o jej sprístupnení pre turistov.
V rokoch 1923 - 1925 v rámci Klubu československých turistov jaskyňu skúmal kpt. Kopečný z dolnokubínskej vojenskej posádky so skupinou vojakov.
Po založení Slovenskej speleologickej spoločnosti v roku 1949 sa do prieskumu jaskyne zapojil J. Brodňanský, spolupracoval s F. Čejkom a ďalšími jaskyniarmi.
Prvý speleopotápačský pokus v Brestovskej jaskyni sa uskutočnil v roku 1968. V roku 1979 potápači J. Kucharovič a V. Sláčik prekonali prítokový sifón a objavili nové časti jaskyne. Zamerali ich Z. Hochmuth, J. Kucharovič, P. Marek a V. Sláčik v roku 1981.
Medvedia jaskyňa v Demänovských vrchoch
Medvedia jaskyňa sa podľa geomorfologického členenia nachádza na severnej strane Nízkych Tatier - Demänovských vrchov.
V literatúre a písomnom archíve Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši sa jaskyňa uvádza pod dvoma názvami: Medvedia jaskyňa a Zimná jaskyňa.
Najstaršia písomná zmienka o jaskyni je v liste zo dňa 17. 6. 1947, ktorý Pavol Revaj písal Vojtechovi Benickému. V ňom síce neuvádza názov jaskyne, ale zmieňuje sa o tom, že našli staré kosti z medveďa, ktoré sme odovzdali p. prof. Volkovi do múzea.
K ustáleniu názvu došlo po objavení ďalších priestorov v roku 1989. Aj v nových priestoroch sa našli kosti jaskynného medveďa, dokonca vo väčšom množstve ako vo vstupných častiach.
Medzi doteraz preskúmanými jaskyňami Jánskej doliny je to jediný výskyt kostí jaskynného medveďa.
Prieskum a objavenie nových priestorov
Mikroklimatický prieskum vykonávaný v roku 1976 potvrdil relatívne chladnejšiu mikroklímu len v Spodnej chodbe.
Pôvodne známa časť jaskyne nemá takú bohatú históriu ako napr. Stanišovská jaskyňa. O systematickejšom prieskume môžeme hovoriť až v období po druhej svetovej vojne.
KSTL (Pavol Revaj st., Pavol Revaj ml., Jozef Mihálik, Stanislav Srol, Vladimír Lenko) sa pokúšala preniknúť závalom Spodnej chodby.
Návštevy jaskyniarov v Medvedej jaskyni boli sporadické. Svoj záujem zamerali na susednú jaskyňu Zlomísk, v ktorej dosahovali napriek značnej námahe veľmi dobré výsledky.
Podľa ústnej informácie S. Šrola v období do roku 1960 sa ešte niekoľkokrát pokúšali preniknúť cez zával v Spodnej chodbe, ale bezvýsledne. Krátko sondovali aj v chodbe Bezvercov.
V roku 1960 prvýkrát zliezli Studňu, ktorá spája Horný dóm so Spodnou chodbou.
V roku 1969 publikovali A. Droppa v zborníku Československý kras štúdiu „Krasové javy Jánskej doliny na severe Nízkych Tatier“. V nej opisuje aj Medvediu jaskyňu (pod menom Zimná jaskyňa) a dáva ju do súvislosti s jaskyňou Zlomísk.
Podrobnejší prieskum jaskyne uskutočnili v roku 1976 jaskyniari z oblastnej skupiny SSS Liptovský Mikuláš. Znovu ju zamerali, urobili celoročné meranie mikroklímy, zoologické pozorovanie a vyhotovili podrobný opis jaskyne.
Vo februári 1986 jaskyniari z Lipt. Mikuláša (Pavel Procházka, Ján Vajs, Milan Orfánus, Róbert Vajs) začali kopať vo vtedy ešte nepomenovanej chodbe Bezvercov. To bol začiatok prác, ktoré vyústili v úspešný prechod do nových priestorov.
Chodba Bezvercov bola v celom profile vyplnená rôznorodým materiálom. Vo vrchnej časti chodby sa nachádza mäkký (vatový) sinter plesňového vzhľadu, ktorý vznikol v mikropriestoroch ako následok prúdenia vzduchu presýteného rozpusteným vápencom.
Nakopaný materiál sa namáhavo vyťahoval do Horného dómu. V závere chodby, ktorá postupne nadobúdala vertikálny charakter, musela sa kvôli bezpečnosti vybudovať výdreva.
Do nových priestorov prenikli jaskyniari 1. októbra 1989 (Miroslav Farkaš, Ján Vajs, Martin Hurtaj, Ján Hurtaj, Róbert Bukovinský, Peter Orvoš).
Začiatkom októbra 1990 uplynul rok od preniknutia do nových priestorov v Medvedej jaskyni. Za tento čas jaskyniari z oblastnej skupiny SSS Liptovský Mikuláš jaskyňu uzavreli a zdokumentovali.
Časti a názvy Medvedej jaskyne
Pri opise jaskyne používame názvy častí jaskyne, ktoré svoje pomenovanie dostali buď podľa udalosti viažúcej sa k danému miestu, alebo názov obsahuje charakteristickú črtu pomenovanej časti jaskyne.
V pôvodne známej vstupnej časti jaskyne sa používali názvy Horný dóm, Spodná chodba a Studňa. Horný dóm dostal meno podľa toho, že ide o väčší priestor ležiaci nad vtedy známymi priestormi. Spodná chodba je nižší priestor pod Horným dómom.
Počas prác, ktorých snahou bolo preniknúť do ďalších priestorov, bolo potrebné odlíšiť dve pracoviská. V Spodnej chodbe zával na jej konci dostal meno Sutinovisko a z Horného dómu vybiehajúca plazivka chodba Bezvercov.
Pokračovaniu jaskyne smerom za chodbou Bezvercov veril málokto. Po preniknutí do nových priestorov kmeť liptovských jaskyniarov Stanislav Srol ich nazval Božia jaskyňa.
Vstupná časť, Horný dóm a Spodná chodba
Vchod do jaskyne tvorí portál široký 7,4 m a vysoký 4 metre.
Vstupná chodba je priestranná a smerom do masívu dno klesá a strop si udržuje vodorovnú úroveň. V tejto časti je jaskyňa bez sintrovej výplne.
Vápencové vrstvy hrubé 12 -25 cm sa odlupujú. Po 25 metroch sa vstupná chodba po väčšom poklesnutí rozdeľuje na dve chodby.
Ľavo smerujúca mierne stúpa a vyúsťuje do Horného dómu. Spodná chodba je ukončená závalom. Vznikla na vodorovných vrstvách.
Na stenách, strope a dne Spodnej chodby sa nenachádza sintrová výplň.
Horný dóm je podlhovastý priestor orientovaný v smere pukliny JZ-SV. Na stenách Horného dómu je vidieť stopy po činnosti vodného toku.
Na JZ končí zanesenou puklinou a na SV 11 m hlbokou Studňou, ktorá vyúsťuje do stropu Spodnej chodby. V stene orientovanej na SZ sú dva nízke otvory.
Chodba Bezvercov a chodba Krehotiniek
Chodba Bezvercov sa po veľmi úzkom priechode rozširuje do malého priestoru mäkkého sintru. Dno je zasypané materiálom, ktorý sa vykopal v druhej časti chodby.
V druhej polovici chodba mierne stúpa, až sa na konci mení na studňu z jednej strany vytvorenú vápencovým masívom a z druhej umelo vybudovanou výdrevou.
Chodba Bezvercov vyúsťuje do chodby Krasotiniek. Ide o najmohutnejšiu chodbu so smerom S-J.
Na severe je ukončená mohutným závalom dosahujúcim výšku 12 metrov. Po celej dĺžke si strop chodby udržuje približne vodorovnú úroveň a výška chodby sa mení klesajúcim resp. stúpajúcim dnom.
V severnej časti je dno pokryté sutinou, v poslednej vápencovými sedimentami, platňami horniny, kryhovitými nátekmi a malými krehkými sintrovými útvarmi.
Najkrajšia je táto výplň na dne chodby, čím je značne ohrozená. Po stenách sú pestrofarebné náteky; biele, žlté, sivé a ružové.
Zriedkavo sa objavujú aj kvapľové útvary, drobné hríbikovité excentrické útvary a pizolitová výplň.
Asi v tretine jej severného ukončenia sa západným smerom dvíha chodba zakončená komínom dosahujúcim výšku 17 metrov.
Na južnom konci chodby Krehotiniek sa prudko dvíha jej dno vyplnené závalom z obrovských blokov horniny.
Medvedí cintorín, Biela a Kačacia chodba
Chodba Krehotiniek vychádza do širokého priestoru - Medvedieho cintorína.
Steny Medvedieho cintorína sú na SV vyzdobené nátekmi, na JZ krehkou kvapľovou výplňou. Strop je zväčša bez výzdoby.
Dno je okrem veľkých blokov vyplnené hlinenými sedimentami a popadanými kvapľami.
Medvedí cintorín dostal názov podľa množstva medvedích kostí.
Priamo na Medvedí cintorín nadväzuje Biela chodba s guľovitými stalaktitmi a stalagnátmi bielej a žltobielej farby.
Z Bielej chodby JZ smerom ide nízka 1,5-1,8 m vysoká Kačacia chodba, pomerne široká, bez výzdoby.
Dno tvoria jemné hlinené a piesočnaté sedimenty. V čase veľkých zrážok možno aj dnes pozorovať tečúci potôčik zo závalu na konci Bielej chodby do Kačacej chodby.
Výbušný meander a Jazerná chodba
Výbušný meander je pravdepodobne najmladšia časť jaskyne.
Úzka puklinovitá chodba ukončená na západnom konci hlineným sifónom a vo východnom neprieleznou úzkou puklinou.
Výbušný meander dostal meno podľa úzkej kľukatiacej sa chodby, v ktorej v deň objavu vybuchla karbidka jednému jaskyniarovi.
K najkrajším častiam jaskyne patrí Jazerná chodba. Začína v SZ časti Medvedieho cintorína.
Severnú stenu chodby tvorí sivobiely vápenec, navyše je zaujímavo modelovaná drobnými žliabkami pripomínajúcimi čínske písmo.
Čínsky múr je časť Jazernej chodby pomenovaná podľa vyerodovaných malých útvarov pripomínajúcich čínske písmo.
Jazerná chodba sa v mohutnom oblúku zatáča doľava až vyúsťuje v JV smere v sieni Krakatoa.
Dno chodby vyplňujú hlinené sedimenty, na ktorých vyrástli pestrofarebné živé kvapľové a nátekové útvary.
Kvapkajúca voda vybila v sedimentoch egutačné formy.
V prvej tretine Jazernej chodby je členitý, mohutný stalagnát vysoký 12 metrov. Pri jeho základni vznikli malé pestrofarebné jazierka.
Za týmto útvarom je vyschnuté jazero s rozmermi 28 m x 6 m. Na okrajoch vidieť, kam až siahala hladina jazera.
Jazerná chodba je ukončená sieňou Krakatoa, ktorú vymodelovala voda, tečúca pod silným tlakom. Strop aj steny siene sú tvorené obrovskými erozívnymi hrncami.
Hurtajova visutá chodba
Najstaršou a najkrajšou časťou jaskyne je Hurtajova visutá chodba.
Začína studňou na hranici Medvedieho cintorína a Jazernej chodby v južnej stene.
Strmým oblúkom sa otáča na západ, prechádza nad Jazernou chodbou, s ktorou je spojená otvorom nad 12 metrovým stalagnátom a po 7 metroch končí krasovým jazierkom v pralese kvapľov.
Drobnú výplň tvoria stalagmity, brčká, stalagnáty a náteky.
Dĺžka polygónového ťahu dosahuje 665,5 metra.
Geologický vznik Medvedej jaskyne
Jaskyňa je vytvorená v tmavých strednotriasových guttensteinských vápencoch chočského príkrovu.
Vo vyšších častiach jaskyne sú vrstvy sklonené pod uhlom 5° na východ a v spodných častiach sú vodorovné.
V jaskyni je možné pozorovať výrazné tektonické pukliny, ktoré podmienili vznik väčších priestorov.
Horný dóm vznikol na pukline prechádzajúcej v smere JZ-SV. Ďalšia a najvýraznejšia puklina ide v smere S-J a dala základ pre vznik chodby Krehotiniek.
Genéza jaskyne je veľmi zaujímavá a zároveň problematická.
Pôvodný otvor bol pravdepodobne na konci Bielej chodby, ktorým vtekala voda do jaskyne. Tá formovala v prvom štádiu Bielu chodbu, chodbu Krehotiniek a Horný dóm.
Po zrútení stropu v priestore Medvedieho cintorína sa aktívny tok usmernil do Jazernej chodby, kde sa strácal do neznámych priestorov smerom k jaskyni v Zlomiskách.
Postupným zahlbením potoka Štiavnica zrážkové vody dotvárali Kačaciu chodbu.
Posledný bol vodou vymodelovaný Výbušný meander.
Význam Medvedej jaskyne
Medvedia jaskyňa má zo speleologického hľadiska značný význam. Objasnenie jej vývoja pomáha k dotvoreniu obrazu o vývoji krasu v Jánskej doline.
Jaskynné priestory Medvedej jaskyne sú dôležitou súčasťou pri objasňovaní prúdenia systému krasových vôd v minulosti a dnes.
Nesporne existuje prepojenie medzi Medveďou jaskyňou a jaskyňou v Zlomiskách.
Medvedia jaskyňa preto patrí medzi významné objekty jaskyniarskeho výskumu, nie však medzi bežne sprístupnené turistické jaskyne v Západných Tatrách. Ak návštevník hľadá jaskyňu pri Zuberci s pravidelnými prehliadkami, ide o Brestovskú jaskyňu.