Letecký motor a skriňa pohonov: konštrukcia, mazanie a význam v prúdovom motore

Väčšinu dopravných lietadiel vyrábaných v súčasnosti poháňajú prúdové alebo turbovrtuľové motory. Oba druhy motorov majú rovnaký hlavný princíp vytvárania predného ťahu a ich podstatnou časťou je turbína, spaľujúca letecké palivo (letecký petrolej).

Prúdový motor vytvára ťah reakčným účinkom spalín vytekajúcich vysokou rýchlosťou z výtokovej dýzy. Prúdové motory sa začali masovo rozširovať v 50. rokoch minulého storočia, pričom ich hlavnými nevýhodami boli vysoká spotreba paliva a enormná hlučnosť, preto sa hľadali spôsoby ich zníženia.

Rez prúdovým leteckým motorom

Úloha skrine pohonov v leteckom motore

Skriňa pohonov patrí medzi dôležité konštrukčné časti leteckého motora. Zabezpečuje uloženie a pohon pomocných agregátov, ktoré sú potrebné na prevádzku motora a sústavy lietadla.

Nákresy motorů VK-1. jednotlivých častí skrine pohonov.

Skriňa pohonov je konštrukčne spojená s motorom a odoberá mechanickú energiu od ventilátora.

obežným kolesom kompresora motora.

Palivové čerpadlá sú regulovateľné, piestikového typu.

tlakové olejové čerpadlo a olejové čističe.

Prúdový a turbodúchadlový motor

Ide o motor známy v angličtine ako turbofan, v slovenčine sa ustálilo označenie turbodúchadlový motor.

Obvykle ho poznať podľa toho, že jeho predná časť má oveľa väčší priemer než zvyšok.

V prednej časti je dúchadlo (nazývané aj ventilátor), ktoré ženie vzduch nielen do vysokotlakovej časti motora, ale aj okolo nej.

Hmotnostné množstvo vzduchu prúdiace okolo jadra motora je oveľa väčšie než množstvo prúdiace cez vysokotlakový kompresor a turbínu.

Pri moderných motoroch prúdi obtokom okolo jadra motora päť- až desaťkrát viac vzduchu než jadrom.

Obtokový prúd sa podieľa najväčšou časťou na celkovom ťahu motora.

Konštrukcia motora VK-1

radiálny s obojstranným vstupom vzduchu.

usmerňovacích vencov, ktoré majú 29 lopatiek.

sa upevňuje predný a zadný hriadeľ pomocou skrutiek.

lopatiek a usmerňovacích kužeľov.

guličkovom ložisku.

spaľovacích komôr, ktoré sú vzájomne prepojené prešľahovými rúrkami.

dýzy a plamenca.

k výstupným nátrubkom difúzora kompresora pomocou skrutiek.

spaľovacích komôr sa opierajú o oceľové puzdro telesa zberača plynu.

zapaľovacími sviečkami.

reakčného typu.

usmerňovacích lopatiek.

dis ku plynovej turbíny a 62 obežných nechladených lopatiek.

a sú zaistené plochými plechovými poistkami.

a drážkované puzdro.

vzájomne prepojené aerodynamickými rebrami.

Prídavné spaľovanie a výstupná dýza

rampy s palivovými dýzami v komore prídavného spaľovania.

komory prídavného spaľovania zabezpečujú dva zapaľovače.

Výstupná dýza motora je regulovateľná.

otvorenú a zatvorenú.

ktoré sú otočne uchytené na dvoch čapoch.

lietadla.

minimálny priemer D5,min. = 540 mm.

sa výstupná dýza automaticky nastaví na priemer D5,max. = 624 mm.

Olejový systém a mazanie ložísk

Olejový systém zabezpečuje mazanie, chladenie a odvádzanie tepla z namáhaných častí motora.

rozstrekovaný cez olejové dýzy.

s tlakom p = 0,3 MPa.

telesa stredného ložiska, kde sa rozdeľuje na tri prúdy.

na chladenie a utesnenie zadného ložiska a disku plynovej turbíny.

kužeľom a vonkajším povrchom telesa zadného ložiska motora.

Stav mazacej sústavy lietadla sleduje ukazovateľ tlaku paliva, tlaku oleja a teploty oleja „EMI-3R“.

Palivová sústava motora

Palivové čerpadlá sú regulovateľné, piestikového typu.

režime p = 9,2 MPa.

„Qp,KPS = f(p1c)“.

s premenlivou dodávkou paliva pri zmene režimu letu.

„D-150“, spúšťacie palivové dýzy v 3. a 8. spúšťacieho panelu „PS-2“.

palivového kohúta.

intervaloch.

Celý spúšťací cyklus motora trvá 30 sekúnd.

rozsahu výšok od H = 2500 m do 6500 m.

Motor VK-1F v lietadle MiG-17

Konštrukčná kancelária S. A. riešenia krídla, u ktorého bol uhol šípu 45°.

s prúdovým motorom VK-1 pilot I. V. FEDOROV 26.

V konštrukčnej kancelárii A. I. šípu krídla.

Po ukončení skúšok prototypu bolo 20. tento nový typ stíhacieho lietadla do sériovej výroby.

skúšky v roku 1951 a bol zavedený do sériovej výroby.

„MIG-17“ s motorom VK-1F dostalo označenie MiG-17F.

vo výške H = 3000 m.

lietadla MiG-17 značne odlišuje.

trupu lietadla.

vo veľkých sériách až do roku 1958.

užívateľov stíhacieho lietadla MiG-17F s prúdovými motormi VK-1F.

(československé označenie S-104).

licenčnej výrobe tohto typu stíhacieho lietadla.

Výstupná dýza mení svoj priemer podľa pracovného režimu motora. V rozsahu výšok od H = 2500 m do 6500 m sa priemer D5,min. = 540 mm mení na priemer D5,max.

Parameter alebo časťÚdaj
Uhol šípu krídla45°
Priemer D5,min.540 mm
Priemer D5,max.624 mm
Počet lopatiek usmerňovacích vencov29
Obežné lopatky plynovej turbíny62
Tlak olejap = 0,3 MPa
Celý spúšťací cyklus motora30 sekúnd

Motor DV-2 a vznik leteckej výroby v Považských strojárňach

Považské strojárne v časoch svojej najväčšej slávy zamestnávali viac ako 12.000 ľudí.

V meste nebola rodina, ktorej člen by nepracoval v strojárňach.

Podnik sa mohol pochváliť najmodernejším vybavením, špičkovými zamestnancami, pobočkami po celom Slovensku a angažovali sa vo vývoji mnohých produktov.

V rovnakom čase sa zaoberala zmiešaná medzivládna komisia pre hospodársky a vojenský rozvoj medzi ČSSR A ZSSR otázkou vývoja nového výcvikového systému pre moderné bojové lietadlá.

Staré už neboli postačujúce, preto sa rozhodlo o vývoji úplne nového systému v Aero Vodochody n. p. na základe existujúceho lietadla L39 Albatros.

Podmienka československej strany bola, že sa nový, výkonnejší motor, ktorý ponúkala sovietska strana, bude vyrábať v Československu.

O výrobe motora sa najskôr uvažovalo v Motorlete Praha, ktorý bol tradičným výrobcom leteckých motorov.

Motorlet Praha vyvíjal a vyrobil niekoľko prototypových motorov AI-25W pre predchádzajúci L39.

Ponuka bola predložená aj Považským strojárňam.

Tie nemali žiadne tradície, skúsenosti, technológie ani odborníkov v leteckom odvetví.

Keďže mali však rovnako záujem o naozajstný „veľký krok“ v oblasti technológií, rozhodnutie padlo pomerne rýchlo.

Stačil k tomu jediný plagát o veľkosti A3 s historicko-technologickým grafom, aby sa pokus skončil úspešne a tak sa dňa 16. októbra 1978 rozhodlo, že Považské strojárne n. p. v Považskej Bystrici (ďalej už iba PS), budú výrobcom motora DV-2.

Na ďalšom rokovaní dňa 26. augusta 1979 bola podpísaná medzivládna dohoda medzi ČSSR a ZSSR o vývoji nového výcvikového systému nazvaného L39MS.

Už v roku 1979 bola založená základná trojčlenná bunka pre zavedenie výroby leteckého motora.

Neskôr, koncom roka 1979, bola vybraná skupina pracovníkov, ktorí boli určení ako konštrukčno-technologický základ budúceho výskumného ústavu motorov (VÚM - neskôr súčasť závodu Z08).

Keďže ich špecializácie nezodpovedali požiadavkám ich budúcej profesie, podstúpili nadstavbové štúdium na VAAZ Brno - 15 pracovníkov v profesii konštruktér leteckých motorov a 15 v profesii technológ leteckých motorov.

Náklady celého projektu až do zavedenia sériovej výroby sa odhadovali na 2,5 až 3 miliardy Kčs.

Vývoj, výroba a skúšky motora DV-2

V roku 1981 sa začal organizačne a materiálovo formovať Výskumný ústav motorov.

Bola vytvorená funkcia hlavného konštruktéra ako rozhodujúcej osoby v riadení.

Všetko, čo sa týkalo motora spadalo pod jeho bezvýhradný súhlas.

Bolo vytvorených niekoľko ďalších oddelení, ktoré na svojich pravidelných cestách do ZSSR komunikovali výhradne s rovnakými oddeleniami ohľadom ďalších poznatkov.

Sovietska strana si všetky informácie striktne chránila.

Návštevy absolvovali vždy tí istí pracovníci, poskytované informácie boli kusé a počas prvých ciest boli pracovníci do záporožského závodu vozený v autobusoch so zastretými oknami a vždy inou cestou.

Priebehy konverzácií sledoval dozor, aby sa nevyzradila nijaká informácia.

Prvá základná dokumentácia sa v PS objavila až na prelome rokov 1981/1982.

Vtedy sa začali skutočné práce.

Rozhodujúci kontrakt o vývoji DV-2 bol podpísaný 3. marca 1982.

Československá strana neprebrala licenciu, išlo o spoločný vývoj.

Podrobným štúdiom výkresovej dokumentácie sa skutočne ukázalo o aký komplikovaný výrobok ide.

Celý rok 1982 sa celý štáb pracovníkov venoval iba prepracovaniu konštrukčnej dokumentácie podľa čsl. noriem a prekladom, ktorý robili samotní pracovníci vzhľadom na utajenosť prác.

Prvý kompletný celok, ktorý sa vyrobil a bol dodaný v roku 1983, bol hlavný modul X.

Motor ako taký pozostával z viac ako 3000 súčiastok.

Ku mnohým súčiastkam sa muselo vyrobiť množstvo výrobného, meracieho a skúšobného náradia.

Tu zohrali významnú úlohu útvary PS Konštrukcia náradia, Výskumno-vývojový ústav, Metalurgia a Náraďovňa.

Na jar v roku 1985 bol v PS zmontovaný prvý motor a 30.

Motor DV-2 mal nezvyčajnú konštrukciu.

Na vstupe motora sa nachádzalo nadzvukové koleso ventilátora, ktoré sa v sériovej výrobe turbínových motorov objavilo prvýkrát na svete práve pri motoroch DV-2.

Vlastnosti kolesa ventilátora sa prejavili aj tak, že nedovolili motoru dostať sa do stavu pumpáže.

Motor bol veľmi stabilný a posádke poskytoval mimoriadny komfort.

Protipumpážny systém DV-2 dokázal zachytiť rozvíjajúcu pumpáž už do pár desatín sekundy.

V konštrukcii motora bolo niekoľko snímačov, ktoré vyhodnocovalo stav motora ihneď po pristátí lietadla a do 10 minút dať informáciu personálu o stave a možnostiach ďalšej prevádzky.

Motor vynikal výbornou mernou hmotnosťou vďaka použitiu veľkého podielu titánu, ľahkých horčíkových zliatin a hliníkových zliatin.

Celý vysokotlakový kompresor bol vyrobený z titánových zliatin, skriňa pohonov bola zasa veľký odliatok horčíkovej zliatiny.

Dôležitým míľnikom bolo spustenie prevádzky skúšobne motorov v roku 1987.

Skúšobňa bola nevyhnutná pre ďalší vývoj motora, no jej výstavba sa nezaobišla bez problémov.

Začiatkom roka 1989 sa pripravili dva motory DV2-22 a DV2-23 na štátne skúšky.

Československo sa vďaka PS zaradilo medzi 9 štátov na svete, ktoré zároveň vyvíjali aj vyrábali letecké turbínové motory.

Štátne skúšky začali 14. augusta 1989 a skončili 1. novembra 1990.

Takýto zložitý výrobok sa v histórii Československa ešte nepodarilo osvojiť si, uviesť do sériovej výroby a pokračovať v jeho vývoji.

Materiály a technologická základňa

Začiatky programu leteckých motorov vyzerali úmerne vtedajším možnostiam.

Konštrukcia, výpočty a technológia motora sa robili klasickým spôsobom - ceruzka, papier, tabuľa s pantografom a guma.

Konštrukcia, technológia i výpočtové stredisko sídlili v budove VVZ-ky (Výskumno vývojová základňa).

Zložitejšie výpočty sa robili na počítači EC 1033.

Pokrok priniesla kúpa modernejšieho počítača SMEP SM52/12, ktorý bol však častejšie v poruche ako prevádzke.

Na prelome 80.-90. rokov sa podarilo zakúpiť za 180.000 Kčs 4 stolové počítače TSN s 16-bitovým procesorom Intel 286, 1 MB pamäte RAM rozšíriteľnej na 4 MB, 40 MB HDD a operačným systémom MS DOS.

V roku 1995 bola uzatvorená zmluva s firmou IBM Slovakia na dodávku 14 ks RISC pracovných staníc s CAD softwérom Catia od Dassault Systems.

Výroba a ďalšie použitie motora DV-2

Po ukončení dodávok motorov pre lietadlo L-59E (48 + 10 ks) pre Egypt, pokračovala sériová výroba pre ďalšieho zákazníka Aero Vodochody, tuniské letecké sily, ktoré si objednali 12 lietadiel L-59T (12 + 3 ks motorov).

Po prevrate sa situácia pre PS značne skomplikovala.

Po prebiehajúcich zákazkách bolo potrebné získať nové.

To však nebolo také jednoduché, pretože aj napriek tomu, že mal motor vynikajúce parametre, pochádzal z bývalého komunistického bloku.

V roku 1995 bola ukončená sériová výroba motora, kedy sa vyrobilo zatiaľ posledných 5 kusov.

Rozpad Sovietskeho zväzu v roku 1991 zasadil totižto PS prvú ranu, keďže najväčší objem motorov mal ísť práve tam.

Ďalšia rana prišla v roku 1996 z Aera Vodochody.

Českým štátom vlastnená fabrika zmenila stratégiu a miesto osvedčených Albatrosov sa sústredila na vývoj ťažších lietadiel L-159, určených na boj proti pozemným cieľom.

Pre tieto lietadlá však už vybrali motor od americkej firmy AlliedSignal.

Rozhodli geopolitické záujmy.

Spolupráca s Jakovlevom a vývojové verzie

Nová možnosť sa naskytla v Rusku, kde sa rozhodli pre vývoj nového cvičného lietadla pre 4. generáciu bojových lietadiel typu Mig-29 a SU-27.

Do súťaže sa prihlásili 4 konštrukčné kancelárie.

Jedným z nich bol podnik OKB Jakovlev s projektom JAK-130.

Zo všetkých motorov, ktoré pripadali pre ich lietadlo do úvahy najlepšie obstál motor DV-2, čo pomohlo k nadviazaniu spolupráce medzi Jakovlevom a PS.

15. marca 1993 podpísali PC kontrakt na zapožičanie 3 motorov DV2 pre JAK-130D.

Ďalšie rokovania priniesli podpísanie spoločného harmonogramu pri vývoji motora DV-2S, ruskou stranou označovaného ako RD-35.

Účastníci boli PS, OKB Jakovlev, VSS Ruska a ZiK St. Petersburg.

Lietadlo JAK-30 bolo nakoniec vyhlásené po mnohých prieťahoch za definitívneho víťaza.

Dňa 21. apríla 1995 sa podpísala generálna dohoda s VSS Ruska a OKB Jakovlev o spoločnom vývoji motora DV-2S.

Na obzore sa črtal ešte projekt motora DV-2F pre čínsku stranu, ktorá sa vážne zaoberala výrobou vlastného výcvikového systému podobného JAK-130.

Do najužšieho výberu sa dostali dve firmy a to Považské strojárne a. s. a ukrajinské ZMBK Progress.

Čína sa nakoniec rozhodla pre motory PSLM, ktoré sa použili na prvé dva prototypy.

Skúšobný let sa konal v marci 2006.

Pokles výroby a zánik programu

Z dôvodu veľkej finančnej náročnosti vývoja leteckých motorov, bolo potrebné hľadať aj iné zdroje príjmu, ktoré by pokrývali tieto náklady.

Do PS sa vrátila napríklad výroba motocyklov.

Príjmy z tejto výroby však nikdy nepresahovali ani 20% z celkových príjmov podniku, navyše nový motocykel Korado nedosiahol popularitu starších úspešných modelov.

Najväčší zdroj príjmov bola hutná výroba.

Divízia leteckých motorov začala zasa hľadať strategických partnerov v tomto smere.

Jedna z prvých aktivít sa rozbehla ešte v rokoch 1991-92 so spoločnosťou Pratt & Whitney Canada a neskoršie Rolls Royce.

V roku 1997 vstúpila na scénu spoločnosť Rolls Royce, ktorá mala pomôcť prispôsobiť motor DV-2 pre západné štandardy.

Záujem bol aj o vytvorenie spoločného podniku.

Ako napísali Hospodárske noviny, projekt predpokladal predaj 2.500 motorov v najbližších 20-tich rokoch a na Slovensko by priniesol 2,5 miliardy dolárov.

Výsledok bol však opäť rovnaký, vrátane prístupu štátnych orgánov a zo spoločného podniku nebolo nič.

Keď išli Považské strojárne nakoniec 22. mája roku 2000 do konkurzu, projekt motorov sa presunul pod novú akciovku Považské strojárne letecké motory (PSLM), ktorej 100%-ným vlastníkom bola firma HTC Holding.

Noví vlastníci si priviedli aj svoj vlastný manažment, ktorý nemal žiadne skúsenosti s leteckou výrobou.

Letecké motory tak vydržali ešte nejaký čas samostatne fungovať.

Situácia sa neustále komplikovala.

PSLM sa taktiež rútil do zabudnutia.

Začali sa prepúšťať ľudia, odpredávali sa technológie, strojné zariadenie, začali sa objavovať štrajky zamestnancov.

Počet pracovníkov klesol natoľko, že by sa dali spočítať na prstoch ruky.

V roku 2010 sa dostal do konkurzu aj samotný podnik Považské strojárne letecké motory, a. s.

Pre zabezpečenie servisnej prevádzky tuniských motorov bola vytvorená spoločnosť Clarex Investments a. s. vlastnená Aerom Vodochody, ktorá sídlila v skúšobni motorov a mala približne 20 pracovníkov z radov bývalých technológov, konštruktérov a montážnych pracovníkov.

V roku 2015 však odišla z Považskej Bystrice aj tá.

Nové koncepcie pohonu lietadiel

Americko-francúzske konzorcium CFM International nedávno oznámilo, že začalo vyvíjať inovatívnu hnaciu jednotku pracovne nazvanú Open Fan (otvorené dúchadlo).

Nový letecký motor sa vyvíja v rámci technologického programu RISE (Revolutionary Innovation for Sustainable Engines, teda revolučná inovácia pre trvalo udržateľné motory).

Prvé sériové motory na Open Fan by mali byť k dispozícii v polovici 30. rokov.

Išlo by o motory s ťahom medzi 90 a 155 kN, určené pre novú generáciu menších dopravných lietadiel.

Tieto motory majú mať o viac než 20 % nižšiu spotrebu aj emisie CO2 než terajšie motory a mohli by spaľovať aj palivá z obnoviteľných zdrojov a vodík.

Bližšie k významným, ale nie prevratným zmenám v pohone lietadiel je zrejme Airbus.

Asi o 20 rokov by chcel prísť na trh s lietadlami pre 70 a viac cestujúcich s hybridným pohonom.

Vedci spoločnosti Siemens vytvorili nový prototyp elektromotora vyrobený špeciálne pre lietadlá.

Najľahší lietadlový elektrický motor na svete váži len 50 kg.

Deklarujú jeho výkon približne 260 kW (348 koní) pri 2500 otáčkach za minútu.

Takýto výkon je až 5 krát väčší než majú iné porovnateľné pohonné jednotky.

Vďaka tomu, nové lietadlo s elektrickým pohonom dosahuje pomer hmotnosti a výkonu v pomere 5 kW na kilogram.

Táto inovácia umožní vybudovať novú radu hybridného elektrického lietadla pre štyroch a viac pasažierov.

Turbodúchadlá: Ako fungujú | Vedecká garáž

tags: #letecky #motor #skrina #pohonov