Hypsometria Slovenského krasu: planiny, kaňony a výškové pomery krasovej krajiny

Slovenský kras je jedným zo zaujímavejších miest Slovenska s tiesňavami, jaskyňami, planinami, ktoré sú turistom viac známe.

Slovenský kras, spolu s Volovskými vrchmi, je najväčším krasovým územím Slovenskej republiky. Nachádza sa v juhovýchodnej časti Slovenska, pri hraniciach s Maďarskom, v južnej časti geomorfologickej oblasti Slovenského rudohoria v okolí Rožňavy.

Čo je hypsometria

Hypsometria je metóda farebných odtieňov.

Pomocou hypsometrie sa na mapách znázorňujú výškové rozdiely zemského povrchu. Jednotlivé nadmorské výšky alebo výškové pásma sa odlišujú farebnými odtieňmi, takže mapa umožňuje rýchlo rozpoznať nížiny, kotliny, svahy, planiny a vyššie položené časti územia.

Slovenský kras je z hľadiska hypsometrie výrazne členitý. Planiny v nadmorskej výške 400-925 m sú rozčlenené hlbokými kaňonmi Slanej a Štítnika, ako aj Zádielskou a Hájskou tiesňavou.

Hypsometrická mapa Slovenského krasu

Slovenský kras ako výškovo členené územie

Slovenský kras je tvorený siedmymi planinami: Koniarska planina, Plešivská planina, Silická planina, Horný vrch, Zádielska planina, Jasovská planina a Dolný vrch.

Tvorí ho 7 planín: Koniarska planina, Plešivská planina, Silická planina, Horný vrch, Zádielska planina, Jasovská planina a Dolný vrch.

Slovenský kras v južnej časti geomorfologickej oblasti Slovenského rudohoria v okolí Rožňavy pozostáva zo Silickej planiny, Plešivskej planiny, Koniarskej planiny, planiny Dolný vrch, planiny Horný vrch, Zádielskej planiny a Jasovskej planiny, ako aj Jelšavského krasu.

Turnianska kotlina oddeľuje planiny Horný a Dolný vrch.

Dnes debutovo navštívime Plešiveckú planinu, ktorá ohraničuje Rožňavskú kotlinu zo západnej strany.

Siedma časť seriálu o výhľadoch Slovenského krasu zavíta na jeho západný okraj, kde sa nachádza Koniarska planina.

Silická planina je najznámejšou planinou Slovenského krasu.

Šiesty diel seriálu o vyhliadkach Slovenského krasu sa vracia na Zádielsku planinu, tentokrát na jej južnú časť.

Zavítame do západnej časti Turnianskej kotliny, ležiacej medzi ukážkovými planinami Horný vrch na severe a Dolný vrch na hranici s Maďarskom.

Geologický základ výškového reliéfu

Slovenský kras je budovaný vápencami a dolomitmi, ktoré v južnej časti dosahujú hrúbku 400-500 m a sú rozdelené hlbokými kaňonmi riek Slaná a Štítnik, ako aj Zádielskeho a Hájskeho potoka.

Strmé svahy planín majú vo vrchnej časti charakter kolmostenných brál.

Na planinách sa najviac vyskytujú škrapy, závrty a závrtové polia.

Priepasti sú miestami polohovo koncentrované a dosahujú neobyčajnú hustotu (na časti planiny Dolný vrch je sústredených 20 priepastí na 0,5 km2).

Reliéf má dôležitú krajinotvornú funkciu. Jeho členité tvary spôsobujú značnú diferenciáciu prírodných zložiek a ekosystémov.

Výškopis a polohopis na mape

Mapa je kartografické dielo, zmenšený skreslený obraz Zeme do roviny.

Obsah mapy možno rozdeliť na topografický a tematický.

Výškopis

Výškopis znázorňuje vertikálne členenie povrchu.

  • vrstevnice alebo izohypsy - myslené čiary, spájajúce miesta s rovnakou kladnou nadmorskou výškou;
  • hĺbnice alebo izobaty - čiary so zápornou nadmorskou výškou;
  • kóta - číslo, ktoré udáva výšku zemepisného bodu nad výškou mora;
  • hypsometria - metóda farebných odtieňov.

Polohopis

Polohopis znázorňuje horizontálne usporiadanie objektov v krajine.

  • čiary - rieky, cesty;
  • body - mestá a sídla;
  • plochy - jazerá.

Legenda predstavuje vysvetlivky k mape.

Generalizácia mapy znamená zovšeobecňovanie a zjednodušovanie obsahu povrchu mapy.

Geografická sieť je systém rovnobežiek a systém poludníkov.

Kaňony a tiesňavy ako výrazné výškové rozdiely

Výškový kontrast Slovenského krasu najlepšie vystupuje v miestach, kde rozsiahle planiny prerušujú hlboké kaňony a tiesňavy.

Zádielska tiesňava je miestom častých návštev a očaruje svojimi skalnými stenami. Čo tak nazrieť na jej dno aj z brál, veď aj tadeto vedie turistická značkovaná trasa.

V článku sa vyberieme na prechod z rovín Turnianskej kotliny cez bralnatú Hájsku dolinu a planinu Horný vrch až na hrebeň Volovských vrchov.

Hrebeňovka v Slovenskom krase je určená aj pre menej zdatných turistov. Tunajšie krásy očaria každého.

Po ôsmykrát sa vyberáme do Slovenského krasu za jeho vyhliadkami.

Hypsometria v krajine a turistické trasy

Značkované turistické trasy sprístupňujú najkrajšie krasové javy a príťažlivé údolia.

Výškové rozdiely medzi kotlinami, svahmi, planinami a bralnatými tiesňavami vytvárajú rozmanité turistické možnosti.

Slovenský kras je určený aj pre návštevníkov, ktorí vyhľadávajú menej náročné prechody, aj pre turistov, ktorí chcú absolvovať dlhšie hrebeňové trasy alebo výstupy na vyhliadkové miesta.

Navštívime Národný park Slovenský kras, avšak v menej známej bielej podobe zasneženej zimy.

Basecamp prináša inšpiráciu na zimné dobrodružstvá od prechodu Chočských vrchov s nocľahom až po technicky náročnejšie výstupy v Tatrách.

Jaskyne vo výškovom a hydrologickom systéme krasu

Charakteristický ráz krasovej krajiny určuje nielen reliéf a vlastnosti horninového podložia, ale aj osobité hydrologické pomery.

Chýbajú povrchové vodné toky, zrážkové vody rýchlo presakujú do podzemia, kde sa koncentrujú do podzemných vodných tokov.

Okrajové povrchové toky sa končia v ponoroch.

Koróznou a eróznou činnosťou vody sa tvoria jaskynné priestory.

Slovenský kras sa vyznačuje významnými zásobami podzemných vôd.

V Slovenskom krase je známych vyše 1400 jaskýň, ktoré sú od roku 1995 spolu s jaskyňami priľahlého Aggtelekského krasu v Maďarsku zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

V speleovýbere sa zameriavame na spojenie návštevy našich sprístupnených jaskýň s turistikou.

Domica

Jaskyňa Domica v Slovenskom krase je jedinou sprístupnenou slovenskou jaskyňou, kde sa v prípade vhodných podmienok môžete plaviť loďkou po podzemnej riečke.

Nachádza sa na juhozápadnom okraji Silickej planiny, 10 km juhovýchodne od Plešivca, v blízkosti štátnej hranice s Maďarskou republikou.

Vchod je v nadmorskej výške 339 m.

Jaskyňa je vytvorená v strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch koróziou a eróziou podzemných tokov Styxu a Domického potoka v troch vývojových úrovniach.

Dosahuje dĺžku 5080 m.

Dominujú horizontálne oválne chodby so stropnými korytami.

Z bohatej sintrovej výplne sú typické štíty a bubny, kaskádové jazierka, cibuľovité stalaktity a pagodovité stalagmity.

Jaskyňa je sprístupnená od roku 1932, vrátane podzemnej plavby.

Čertova diera

Najzápadnejšia časť jaskynného systému, neďaleko okrajových ponorných závrtov.

Od vchodu v nadmorskej výške 375 m podzemné priestory klesajú k podzemnému riečisku Styxu.

Spojenie Domice s Čertovou dierou dokázal J. Majko v roku 1929.

Tvoria jednotný genetický celok s jaskyňou Baradla v Maďarskej republike v celkovej dĺžke asi 25 km.

V slovenskej časti jaskynného systému sa zistilo 16 druhov netopierov.

Gombasecká jaskyňa

Gombasecká jaskyňa sa nachádza na západnom úpätí Silickej planiny v kaňone Slanej medzi Rožňavou a Plešivcom.

Vytvorená je v strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch koróziou a eróziou Čierneho potoka a jeho prítokov v dvoch vývojových úrovniach.

Dĺžka výverovej jaskyne je 1525 m.

Vyniká unikátnymi tenkými sintrovými brčkami, ktoré dosahujú dĺžku až 3 m.

Spodnými časťami jaskyne preteká Čierny potok, ktorý vystupuje na povrch Čiernou vyvieračkou pod vchodom do jaskyne.

Čierny potok priteká zo Silickej ľadnice.

Silická ľadnica

Jaskyňa Silická ľadnica v Národnom parku Slovenský kras je najnižšie položená ľadová jaskyňa v Európe.

Nachádza sa na Silickej planine, 2 km západne od obce Silica.

Ústie vstupnej korózno-rútivej priepasti je v nadmorskej výške 503 m.

Dolné prevažne horizontálne časti vytvoril podzemný tok Čierneho potoka.

Jaskyňa je dlhá 1100 m a hlboká 110 m.

Horná priepasťovitá časť je zaľadnená v dôsledku zarútenia prechodu do dolných častí, čím sa vytvoril uzavretý depresný priestor s kumuláciou studeného vzduchu.

Následkom je i inverzia flóry a fauny.

Pred zaľadnením jaskyňa bola viackrát osídlená.

Archeologické nálezy sa datujú do neolitu, doby bronzovej a laténskej.

Ďalšie jaskynné priestory Slovenského krasu

Výverová jaskyňa s podzemným vodným tokom sa nachádza na severnom úpätí Silickej planiny pri obci Krásnohorská Dlhá Lúka.

Dosahuje dĺžku 1100 m.

V podzemí dominuje stalagmit vysoký 32,7 m s priemerom základne 12 m.

Situovaná na východnom úpätí Silickej planiny pri obci Hrušov.

Výverová jaskyňa pozostáva z troch vývojových úrovní.

Dosahuje dĺžku 780 m.

Jaskyňa Skalistého potoka sa nachádza na južnom úpätí Jasovskej planiny neďaleko obce Háj.

Rozsiahle priestory pozdĺž podzemného toku so sústavou vodných sifónov a jazier, ako aj vzostupnú jaskynnú vetvu s prejami a vodopádmi postupne objavili speleopotápači vedení Z. Hochmuthom od roku 1986.

Kunia priepasť je situovaná na južnom okraji Jasovskej planiny.

Dosahuje dĺžku 813 m a hĺbku 203 m.

Systém priepastí ústi na horizontálnu chodbu s podzemným tokom.

Jeho vody prenikajú cez neznáme priestory do Skalistého potoka.

Výverová jaskyňa na južnom okraji Jasovskej planiny v prírodnej rezervácii Palanta dosahuje dĺžku 1348 m.

Podzemný tok preteká dolnými časťami.

Pozoruhodný je výskyt kôr kryštalického sadrovca a drúz kalcitu s kryštálmi veľkými 9-12 cm, ojedinele až 15 cm.

Významný úkryt netopierov sa nachádza v jaskyni pri obci Drienovec.

Jasovská jaskyňa sa nachádza v Medzevskej pahorkatine na východnom okraji Jasovskej planiny pri obci Jasov.

Leží v Národnej prírodnej rezervácii Jasovské dubiny.

Vytvorená je v strednotriasových sivých gutensteinských vápencoch a svetlých steinalmských vápencoch a dolomitoch bývalým ponorným tokom Bodvy v piatich vývojových úrovniach.

Dosahuje dĺžku 2122 m a vertikálne rozpätie 55 m.

V jaskyni sa zistilo 19 druhov netopierov.

Sprístupnená je v dĺžke 550 m.

Priepasti a vertikálne členenie reliéfu

Priepasti predstavujú výraznú súčasť vertikálneho členenia Slovenského krasu.

Diviačia priepasť sa nachádza v juhovýchodnej časti Plešivskej planiny.

Vytvorená je koróziou presakujúcich atmosférických vôd.

Predstavuje sústavu puklinových priepasťovitých dómov s bohatou a rozmanitou sintrovou výplňou.

Priepasť dosahuje hĺbku 123 m.

Zvonivá jama je korózno-rútivá priepasť v strednej časti Plešivskej planiny hlboká 101 m.

Ústi do podzemného dómu s priľahlými horizontálnymi chodbami dlhými 220 m.

Pagodovité stalagmity sú vysoké vyše 10 m, najvyšší až 26 m.

Obrovská priepasť sa nachádza na planine Dolný vrch nad obcou Jablonov nad Turnou.

Korózno-rútivý šachtovitý podzemný priestor dosahuje hĺbku 100 m.

Snežná diera je situovaná na planine Horný vrch v Národnej prírodnej rezervácii Havrania skala, západnej od hornej časti Zádielskej tiesňavy.

Rozsadlinovo-korózna, gravitačne rozšírená podzemná puklina má dĺžku asi 100 m a hĺbku 25 m.

Výškové pomery a prírodné podmienky

Územie Slovenského krasu sa nachádza na rozhraní oceánskeho a kontinentálneho typu podnebia.

Jeho prevažná časť patrí do mierne teplej a mierne vlhkej klimatickej oblasti s chladnou zimou.

Svojrázne podmienky tohto územia sa odrazili aj v rozmanitosti flóry a fauny.

Podstatnú časť plochy tvoria lesy, nemenej významné sú lesostepné časti s výskytom endemických a subendemických druhov.

Lesy dnes pokrývajú viac ako tri štvrtiny plochy územia Slovenského krasu.

Najviac zastúpenou drevinou je hrab.

Po ňom nasleduje dub (v Slovenskom krase sa z 9 domácich druhov duba vyskytuje 8) a buk, ktorý bol ešte pred sto rokmi najrozšírenejšou drevinou.

Z ihličnatých drevín je najrozšírenejšia borovica sosna.

Z floristického hľadiska ide o najbohatší okres panónskej flóry.

Nachádzajú sa tu xerotermné druhy, kalcifyty, horské dealpínske a prealpínske druhy zachované v inverzných polohách, ďalej významné endemické, subendemické a reliktné druhy.

Rastie tam aj vzácna teplomilná flóra s endemickými prvkami charakteru stepného a lesostepného pásma.

Živočíšstvo, najmä jeho nižšie skupiny, vytvára prevažne zoocenózy stepného a lesostepného pásma.

Tieto xerotermné zoocenózy sa miestami veľmi kontrastne prelínajú s horskými prvkami.

Známe sú viaceré endemické druhy, z ktorých mnohé sú typické pre jaskynné priestory.

Skupiny motýľov, rovnokrídlovcov a chrobákov sa vyznačujú veľkým podielom južných teplomilných prvkov.

Xerotermný charakter krasovej oblasti zvýrazňujú aj plazy.

Ochrana územia a biosférická rezervácia

Slovenský kras je významným územím z hľadiska výskytu geologických, geomorfologických javov a zásob podzemných vôd a výskytu jedinečných druhov fauny a flóry.

V roku 1973 bol Slovenský kras vyhlásený za chránenú krajinnú oblasť.

Väčšina územia Slovenského krasu bola v roku 1973 vyhlásená za chránenú krajinnú oblasť.

Jej rozloha je 361,66 km2.

Od roku 2002 je územie chránené v kategórii národný park.

Územie Slovenského krasu bolo v roku 1977 zapísané ako prvá na Slovensku do medzinárodnej siete biosférických rezervácií v rámci programu UNESCO - Človek a biosféra.

Od roku 1977 je zaradená do medzinárodnej siete biosférických rezervácií v rámci programu MAB.

Biosférická rezervácia Slovenský kras je najväčšie krasové územie planinového typu v strednej Európe.

Rozvojová funkcia BR Slovenský kras je uplatňovaná v jej prechodnej zóne.

Hustota osídlenia je veľmi nerovnomerná, ale spravidla nízka.

Na planinách prevláda lesné hospodárstvo a poľnohospodárstvo.

Sídla a súvisiace hospodárske činnosti sú sústredené v povodiach a údoliach riek.

Región má priemyselno-vidiecky charakter a viac ľudí je zamestnaných v poľnohospodárstve ako v priemysle.

Logistická funkcia v BR Slovenský kras je zastúpená bohatou históriou výskumu, ktorý je zabezpečovaný od roku 1981.

Podstatu výskumných aktivít tvorí inventarizácia flóry a fauny.

Význam Slovenského krasu pre výskum

Niektoré z unikátnych vlastností územia Slovenského krasu vyvolali v minulosti záujem odborníkov so zameraním na ochranu prírody.

Jedným z prvých chránených území bolo vyhlásenie prírodnej rezervácie Jasovskej jaskyne v roku 1925.

Propagácia chránených území sa začala v 50. rokoch 20. storočia.

Predmetom Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva, prijatom členskými štátmi UNESCO na 17. generálnej konferencii 23. 11. K 1. 1. 1998 bolo do zoznamu svetového dedičstva zahrnutých 552 objektov a území, z toho 418 kultúrnych, 114 prírodných a 20 zmiešaných pamiatok.

Bilaterálny nominačný slovensko-maďarský projekt Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu sa odsúhlasil na zasadnutí Výboru svetového dedičstva v dňoch 4. - 9. 12. 1995 v Berlíne.

Zapísanie kultúrnej alebo prírodnej pamiatky do zoznamu svetového dedičstva nielen zvýrazňuje jej samotnú existenciu, ale aj zaväzuje príslušný signatársky štát konvencie zabezpečiť jej primeranú ochranu a starostlivosť.

Ako sa podzemná voda pohybuje v krasovej krajine (krátka animácia)

Ochtinský kryptokras a Hrádok

Zavítame do menej známej oblasti v okolí mestečka Štítnik, na pomedzí Národného parku Slovenský kras a východnej časti Revúckej vrchoviny zvanej Hrádok.

Ochtinská aragonitová jaskyňa sa nachádza v Ochtinskom krase v Revúckej vrchovine, v masíve Hrádku medzi Jelšavou a Štítnikom.

Jaskyňa je vytvorená v šošovke prvohorných kryštalických vápencov (spodný devón, prípadne vrchný silúr) v devónskych fylitoch.

Časť vápencov bola koncom druhohôr hydrotermálne premenená na ankerity a siderity.

Presakujúce atmosférické vody pozdĺž tektonických porúch spôsobili ich zvetrávanie a vznik okrov.

Rudná mineralizácia okolitých hornín, hlavne pyrit, pravdepodobne ovplyvnila ich chemizmus a agresivitu.

Prvotné podzemné priestory boli zaplavené, nepravidelné výklenky a kupoly vznikli konvekciou vody.

Poklesom hladiny stagnujúcich vôd zodpovedajú ploché zarovnané stropy a úrovňové zárezy na stenách.

Bohatá aragonitová výplň vznikla za špecifických hydrochemických a klimatických pomerov v uzavretých podzemných priestoroch.

Vyskytuje sa v obličkovitej, ihlicovitej a špirálovitej forme.

Jaskyňu náhodne objavili M. Cangár a J. Prošek v roku 1954 pri razení geologickej prieskumnej štôlne Kapusta.

tags: #hypsometria #slovensky #kras