Paríž sa v roku 1910 nachádzal v období, keď sa v ňom stretávali historická vznešenosť, modernizácia, politické napätie aj každodenný život veľkomesta. Na konci 19. storočia nastala vo Paríži tzv. La Belle Époque, alebo Krásna epocha.
Paríž sa stal výstavným mestom, plným novo budovaných budov v štýle secesie. V roku 1889 bola usporiadaná Svetová výstava, ktorá bola "dôvodom " výstavby Eiffelovky. Tá sa stala od tohto času symbolom Paríža.
Paríž na začiatku 20. storočia
Paríž[1] (franc. Paris, špa. París, nem. Paris, tal. Parigi) je hlavné a najväčšie mesto Francúzska, s rozlohou 105 kilometrov štvorcových.[2] Od 17. storočia je Paríž jedným z hlavných európskych centier v oblasti finančníctva, diplomacie, obchodu, módy, vedy a umenia.
Paríž sa nachádza v severostrednom Francúzsku, na severnom oblúku rieky Seiny, ktorého hrebeň zahŕňa dva ostrovy, Île Saint-Louis a väčší Île de la Cité, ktoré tvoria najstaršiu časť mesta. Mesto sa rozprestiera na oboch brehoch rieky.
Posledná významná anexia odľahlých území mesta v roku 1860 mu dala nielen modernú podobu, ale vytvorila aj 20 obvodov, ktorých postupnosť určuje krúživý pohyb v smere hodinových ručičiek (mestské časti).
Na začiatku 20. storočia bol Paríž politickým, kultúrnym a dopravným centrom Francúzska. Mesto bolo hlavným železničným, diaľničným a leteckým dopravným strediskom obsluhovaným dvoma medzinárodnými letiskami: Letisko Charlesa de Gaulla a Paríž-Orly.
Parížske metro, ktoré bolo otvorené v roku 1900, slúži denne 5,23 miliónom cestujúcim,[7] čím je druhým najrušnejším metrom v Európe po moskovskom metre.
Paríž bol v roku 1900 a 1924 organizátorom letných olympijských hier. Olympijské hry v roku 1900 ešte viac zdôraznili medzinárodný význam mesta, ktoré sa prezentovalo ako metropola modernej Európy.
Historické korene mesta
Prvé nálezy osídlenia Paríža sa datujú okolo roku 4 500 pr. Kr. Pôvodne boli najstaršie stopy ľudského osídlenia na území dnešného Paríža objavené v roku 1991 pri stavebných prácach v štvrti Bercy na ľavom brehu bývalého ramena Seiny.
V roku 2008 bol uskutočnený archeologický objav, ktorý posúva najstaršie osídlenie až do obdobia mezolitu (8000 - 6500 pred Kr.). Neďaleko Seiny boli na predpokladanom brehu bývalého riečneho ramena v 15. obvode v ulici Rue Henry-Farman oproti parížskemu heliportu objavené pozostatky lovcov a zberačov.
Okolo roku 300 pred Kr. sa na ostrove v Seine usadili Galovia z kmeňa Parisiov, ktorí založili oppidum nazvané Lutetia (po slovensky Lutécia, po francúzsky Lutèce; čiže „močaristé miesto“), respektíve Lutetia Parisiorum.
Tradične býva za tento ostrov považovaný ostrov Cité. Archeologické prieskumy v rokoch 1994 - 2005 ale túto teóriu narušili.
Z 1. storočia pred Kr. sa zachovali zlaté mince (statéry), ktoré Parisiovia razili a tiež prvá písomná zmienka o Lutetii, ktorú zanechal Gaius Iulius Caesar z roku 53 pred Kr. vo svojich Zápiskoch o vojne galskej,[24] kde i stručne charakterizoval, že ich mesto leží na ostrove.[25]
V máji 52 pred Kr. sa uskutočnila pri Lutetii bitka v ktorej zvíťazil Ceasarov vojvodca Titus Labienus nad galskými kmeňmi Aulerkov, Senonov a Parisiov. Galovia radšej zničili mosty a vypálili vlastné mesto, než by ho prenechali Rimanom.
Tí však neobnovili sídlo na ostrove, ale založili nové centrum na južnom, ľavom brehu Seiny, ktorému dali tradičný rímsky pravidelný pôdorys.
Po páde rímskej nadvlády v roku 508 Chlodovik I. urobil z mesta hlavné mesto Franskej ríše. Chlodovik I. začal v roku 511 výstavbu katedrály sv. Etienna na Île de la Cité.
Tam tiež vyrástla pevnosť na obranu pred Vikingami po r. 800, no 28. marca 845 bol Paríž vikingskými nájazdníkmi dobytý.
Stredoveký Paríž ako obchodné a intelektuálne centrum
Slabosť posledných karolínskych francúzskych kráľov viedla k postupnému nárastu moci parížskych grófov. Odo I., gróf parížsky, bol zvolený za kráľa Francúzska napriek nárokom Karola III.
Kapet urobil z Paríža sídelné mesto svojho kráľovstva a založil kráľovský rod Kapetovcov, ktorý vládol vo Francúzsku v priamej línii až do roku 1328.
V roku 1137 bol mestský trh presunutý z námestia Place de Grève (dnešné Place de l’Hôtel-de-Ville) na nové miesto na pravom brehu na okraji mesta. Vznikla tak tržnica, neskoršia Les Halles.
V roku 1163 biskup Maurice de Sully začal výstavbu katedrály Notre-Dame na ostrove Cité, ktorá nahradila predchádzajúci chrám Saint-Étienne.
Kráľ Filip II. August (1165 - 1223) sa veľmi zaslúžil o rozvoj Paríža, lebo dal vybudovať mohutné mestské hradby. Pred svojim odchodom na tretiu križiacku výpravu nariadil vybudovať kamenné hradby okolo celého Paríža.
Najprv vznikli hradby v rokoch 1190 - 1209 na pravom brehu. Na ľavom brehu prebiehala výstavba v rokoch 1200 - 1215. Chránené územia zahŕňalo 253 ha na oboch stranách rieky.
V roku 1200 sa strhla medzi študentmi a oddielmi parížskeho prévôta bitka pri ktorej zomrelo päť osôb. Aby panovník zabránil ďalším konfliktom, udelil profesorom a študentom privilégium, podľa ktorého spadali pod jurisdikciu parížskeho biskupa.
Tým dal základ ku vzniku Parížskej univerzity. Univerzitu uznal pápež Inocent III. vo svojej bule v roku 1215, ktorú roku 1231 potvrdil Gregor IX.[33]
Jednotlivé internáty sa sústreďovali na ľavom brehu. Najznámejšiu z nich, Collège de Sorbonne založil v roku 1257 Robert de Sorbon.
Okolo roku 1250 vznikol Cura Regis alebo Parížsky parlament ako kráľovský súdny dvor, ktorého jedinou právomocou bolo súdiť. Okolo roku 1300 bol spísaný prvý zoznam názvov parížskych ulíc.
V tej dobe v meste žilo asi 150 000 - 200 000 obyvateľov.
V stredoveku Paríž prosperoval ako obchodné a intelektuálne centrum, jeho rozvoj dočasne prerušovali morové epidémie v 14. storočí a potom najmä storočná vojna s Anglickom v 15. storočí, ktoré viedli k tomu, že dvor mesto prechodne dokonca opustil.
Od monarchie k revolúcii a cisárstvu
Za vlády kráľa Ľudovíta XIV., Kráľa Slnka (1643 - 1715) kráľovskú rezidenciu presídlili do blízkeho Versailles. V tomto období, označovanom ako Le Grand Siècle („Veľké Storočie“), bolo v meste vybudované veľké množstvo veľkolepých palácov a ďalších budov.
Pôvodcom vzniku mnohých veľkolepých parížskych stavieb v 17. storočí je najmä kráľ Ľudovít XIV., nazývaný aj Kráľ Slnko.
Veľká francúzska revolúcia sa začala dobytím Bastily 14. júla 1789. O tri roky neskôr dobyli aj Tuilerijský palác, čo následne vyústilo až k poprave kráľa Ľudovíta XVI. a jeho ženy Márie Antoinetty na dnešnom Námestí revolúcie.
Napriek tomu nedokázali vojská dňa 9. novembra 1799 zabrániť štátnemu prevratu, ktorý viedol Napoleon Bonaparte.
Počas nasledujúcich pätnástich rokov Napoleon zväčšil Place du Carrousel, postavil dva Víťazné oblúky, stĺp, niekoľko trhovísk, parížsku burzu a viacero bitúnkov.
V roku 1799 Napoleon Bonaparte využil nestabilitu novej vlády a chopil sa moci, najskôr ako prvý konzul, v roku 1804 sa potom v katedrále Notre-Dame sám korunoval za francúzskeho cisára.
Chcel z Paríža vytvoriť najkrajšie mesto na svete. Za jeho vlády vyrástlo v Paríži najmä množstvo veľkolepých pomníkov.
Po jeho páde po bitke pri Waterloo v roku 1815 nastali dlhé roky politickej neistoty v krajine.
Po druhej revolúcii v r. 1848, ktorá zvrhla krátko trvajúcu monarchiu, sa v čase neistoty chopil moci štátnym prevratom Napoleonov synovec, ktorý sa ako Napoleon III. vyhlásil v r. 1851 za cisára.
Za jeho vlády Paríž rozkvitol na najkrajšie mesto Európy. Vtedajší parížsky prefekt Haussmann v polovici 19. storočia podnietil mnohé rekonštrukcie či výstavby, ktoré sa realizovali ešte v období III. republiky.
Menovaný prefekt sa zaslúžil o výstavbu celých parížskych štvrtí. Prebudovalo sa jeho centrum, zbúralo opevnenie a rozšírilo sa metropolitné územie.
Prehra v prusko-francúzskej vojne spôsobila ukončenie cisárstva. Stalo sa tak v roku 1870 a nasledovalo obdobie Parížskej komúny.
Cisárstvo ukončila v roku 1870 prehraná prusko-francúzska vojna, končiaca sa obliehaním Paríža, nasledovanom Parížskou komúnou.
Paríž počas Belle Époque
Na konci 19. storočia nastala vo Paríži tzv. La Belle Époque, alebo Krásna epocha, ktorá priniesla výrazný rozmach mesta, nové stavby, kultúrny život a obraz Paríža ako moderného centra Európy.
Paríž sa stal výstavným mestom, plným novo budovaných budov v štýle secesie. V roku 1889 bola usporiadaná Svetová výstava, ktorá bola "dôvodom " výstavby Eiffelovky.
A samozrejme nesmiete zabudnúť na Eiffelovu vežu, ktorá je zapísaná na zoznam svtového dedičstva UNESCO. Vysoká železná dáma meria 324 metrov.
< p> Pôvodný dizajn veže nenakreslil Eiffel, ale Maurice Koechlin a Emile Nouguier. Eiffelovu vežu mali po 20 rokoch zbúrať, keďže ju skonštruovali len kvôli EXPO.Eiffelova veža bola „sesternicou“ Sochy slobody. Eiffelovu firmu pred skonštruovaním tohto diela požiadali, aby navrhla vnútorný rám pre Sochu slobody.
Veža slúžila aj ako vedecké laboratórium. Eiffelova veža sa hýbe, najmä počas búrky, kedy sa vie hojdať. Pohnúť ňou však môže aj slnečné svetlo.
Každých sedem rokov sa na vežu nanesie okolo 60 ton farby.
Najvýznamnejšie miesta Paríža v roku 1910
Notre-Dame na ostrove Île de la Cité
Najznámejšia a zároveň najobľúbenejšia gotická pamiatka sveta na ostrovčeku Ile de la Cité ležiacom v centre Paríža na Seine.
Chrám Norte Dame je samozrejme krásny svojou monumentálnosťou, ale zvláštnosťou je i doba stavby tejto katedrály, ktorá je 182 rokov.
Katedrálu zasvätenú Panne Márii opísal vo svojom diele Chrám Matky Božej v Paríži slávny autor Victor Hugo. Zameral sa na jej zvony.
Okrem iného ju však zdobia aj farebné sklá a jedinečné sochy na jej fasádach.
Louvre
Svetoznámy Louvr dokončený pod vedením Lefeulema Viscontiho patrí medzi najvýznamnejšie verejnú budovu Paríža.
Toto múzeum je svojou ponukou exponátov ozaj pestré, v dnešnej dobe má 7 oddelení: Egyptské starožitnosti, Stará Antická a Orientálna keramika, Grécke a Rímske starožitnosti, maľby, kresby, medirytiny - XIII. - XIX. storočia, Skulptry stredoveku, renesancie a modernej doby, malé umelecké predmety svetovej histórie, námorníctvo a etnografie.
Paríž je známy predovšetkým svojimi múzeami a architektonickými pamiatkami: Louvre bolo v roku 2019 jedným z najnavštevovanejších múzeí umenia na svete s 9,6 miliónmi návštevníkov.[9]
Víťazný oblúk
Uprostred námestia Charlese de Gaulla stojí svetoznámy Víťazný oblúk postavený na príkaz Napoleona Bonaparteho.
Jeho fasády sú vytesané reliéfmi kľúčových udalostí z prelomu 18. a 19. storočia - bitka pri Slavkove či pád Alexandrie.
Rôzne skupiny sôch vizuálne zobrazujú hymnu Marsellaise, najmä teda útok na Tuilerijský palác.
Skúmanie každého detailu na oblúku s rozmermi 50 x 45 x 22 metrov otvorenom v roku 1836 by zabralo dlhé hodiny.
Neprehliadnete však, že pod jeho klenbou sa nachádza Hrob neznámeho vojaka z 1. svetovej vojny.
Invalidovňa
Už menej známy, ale cez to prekrány je komplex budov v 7. mestskom obvode nazývaný Invalidovna. Tu sa nachádzajú hrobky všetkých známych maršálov a generálov Francúzska.
Bazilika Sacré-Cœur
Ako jeden z najvyšších bodov Paríža Vás ohromí Bazilika Sacré-Coeur.
Pamätník zrodený z katastrofy na najvyššom mieste kopca Butte Montmartre. Bazilika Sacré-Coeur, navrhnutá ako rímsko-byzantská, je známa po celom svete.
Symbolizuje pokánie za porážku Francúzska vo francúzsko-pruskej vojne.
Odtieň úžasnej bielej farby a dokonalý exteriérový dizajn vás prinúti čudovať sa, či je interiér ešte krajší. Odpoveďou je áno.
Vo vnútri totiž narazíte na spektakulárnu apsidu, ktorá má na strope jednu z najväčších mozaík na svete s názvom Christ in Majesty.
Versailles
Azda najznámejšou stavbou je zámok VERSAILLES, ktorý nechal vybudovať približne 23 kilometrov juhozápadne od Paríža vo Versailles.
Počas návštevy Paríža by teda bolo priam „hriechom“ nenechať na seba dýchnuť noblesu tohto zámku a nezaspomínať si na časy francúzskeho kráľa Ľudíta XIV.
V zámku sa dnes nachádza známa 73 m dlhá, 10,5 m široká a 12,3 m vysoká ZRKADLOVÁ SÁLA celá obložená mramorom a zrkadlami.
Veľká povodeň v januári 1910
O niečo šťastnejšie, aspoň z hľadiska strát na ľudských životoch, dopadla dosiaľ najväčšia vodná katastrofa, akú Paríž zažil.
Tá sa udiala v januári 1910 a centrom mesta pretekajúca Seina vtedy dosiahla rekordnú výšku 8,62 metra nad normálnou úrovňou jej hladiny.
Väčšiu výpovednú hodnotu má fakt, že záplavy nie sú pre hlavné mesto Francúzska ničím novým.
Ťažko odhadnúť, koľko záplav zažilo mesto od svojho vzniku, keďže úradné záznamy sa vedú až od spomínaného roku 1658.
| Rok | Výška hladiny Seiny |
|---|---|
| 1740 | 7,23 metra |
| 1910 | 8,62 metra |
| 1924 | 7,32 metra |
| 1955 | 7,12 metra |
Od tohto medzníka môžeme spomenúť aj rok 1740, keď mala Seina 7,23 metra, či rok 1924 so 7,32 metra alebo rok 1955 - vtedy mala hladina 7,12 metra nad normálnou hodnotou.
Tento výpočet sa týka iba tých najmohutnejších zdvihnutí hladiny a neopomenuteľný je i fakt, že po obdobných problémoch v roku 1856 poveril Napoleon III. architekta Georgesa Haussmanna, aby sa v rámci prestavby Paríža zameral i na tento problém.

Prvé dni stúpajúcej vody
Hlavným dôvodom toho, že na začiatku 20. Január 1910 začal pomerne klasicky, nebolo ničím výnimočným, že úroveň Seiny pomaličky stúpala.
Dialo sa tak až do 21. dňa, keď sa v priebehu jedného dňa úroveň nečakane zdvihla.
Šesť dní hustého dažďa prinieslo skazu nielen do Mesta svetla, ale i do celého údolia rieky Loiry, známeho to turistického cieľa s množstvom prekrásnych hradov a zámkov.
Prvé varovné signály sa postupne menili na krízovú situáciu, ktorá zasiahla ulice, domy, dopravu aj zásobovanie.
Nasledujúce dva dni pracovali robotníci, policajti i vojaci v čo najväčšom počte a v obrovskom nasadení, aby zmiernili dopady a zabránili prípadným ďalším problémom.
Vrchol katastrofy
Kardinálnu zmenu však priniesol hneď nasledujúci deň.
24. januára bol prerušený elektrický obvod a navyše sa takmer vyčerpali zásoby pitnej vody.
Medzitým sa už do mesta dopravila veľká časť armády a krízová situácia spustila dva, pre ľudskú spoločnosť v ohrození zrejme charakteristické javy - solidaritu a rabovanie.
Okrem toho sa začal verejne hľadať vinník takéhoto nešťastia.
Najčastejšie sa skloňovala vina vlády, ktorá nedokázala pohrome zabrániť, a čo bolo ešte horšie, nebola schopná ani promptne a správne reagovať na už vzniknutú situáciu.
Našli sa však aj iné, pozoruhodné teórie.
Našli sa ale i skupiny obyvateľstva, ktoré sa snažili miesto vymýšľania fantastických zdôvodnení tohto stavu pozdvihnúť morálku.
28. januára dosiahla Seina svoj vrchol, spomínaných 8,62 metra.
Chronológia povodne:
- 21. januára sa hladina Seiny v priebehu jedného dňa nečakane zdvihla.
- Nasledujúce dva dni pracovali robotníci, policajti i vojaci v čo najväčšom počte a v obrovskom nasadení.
- 24. januára bol prerušený elektrický obvod a takmer sa vyčerpali zásoby pitnej vody.
- 28. januára dosiahla Seina svoj vrchol, spomínaných 8,62 metra.
- 29. januára začala opadať morálka po tom, čo sa mesto dostalo z najhoršieho.
- 8. februára bol vyhlásený koniec krízového stavu.
Následky a obnova
Tá začala opadať hneď v nasledujúce ráno 29. januára.
Paríž bol z najhoršieho vonku, na obyvateľov však čakalo množstvo práce.
Každý majiteľ bol zodpovedný za svoje obydlie a tak sa s poklesom hladiny okamžite rozbehli aj rekonštrukčné práce.
Podľa oficiálnych policajných štatistík bolo v priebehu záplav vytopených 24 000 domov a približne 69 000 ľudí bolo evakuovaných, pričom drvivá väčšina bola aj hospitalizovaná.
Napriek všetkému si ale udalosti z úvodu roka 1910 nevyžiadali žiadnu ľudskú obeť. Aspoň tak to dokumentujú oficiálne správy.
V roku 1910 to dopadlo šťastnejšie.
Paríž ako mesto kontrastov
Paríž, hoci je známy najmä pre Eiffelovu vežu, Víťazný oblúk, Notre-Dame či Louvre, ukrýva oveľa viac.
Aj skryté nenápadné uličky mesta dýchajú históriou, do očí ale v kontraste udrie aj moderná presklená budova ukazujúcu druhú časť Paríža.
V historicky romantickom meste sa rozhodne nudiť nebudete, skôr budete mať problém vybrať si objekt svojho záujmu.
Tu sa naskytne neuveriteľné množstvo zaujímavých miest z historického hľadiska, ale i z moderného umenia, ktoré tu vzniká prakticky na ulici.
Pri nášteve Paríža sa zdá, že všetky slávne mená i miesta pochádzajú z Paríža.
Kto by nepoznal kardinála de Richelieu, markýza de Sade, alebo snáď slávneho kráľa slnka Ludvíka XVII.
Tým všetkým bol Paríž spoločným rodiskom, či pôsobiskom.
Obraz Paríža v kultúre
Strhujúca atmosféra, výrazná obrazová štylizácia, pôsobivé herecké výkony, ale napríklad aj historická presnosť vytvorili z francúzskej série Polícia Paríž 1900 seriálový hit posledných rokov.
Scenárista a jeden z hlavných tvorcov celého projektu, Fabien Nury, zasadil jej dej do Paríža na prelome storočia, do obdobia politických otrasov, škandálov, antisemitizmu a mocenských hier, ktoré napínavej detektívnej zápletke dodali punc historickej drámy i temného thrilleru.
Prvá séria sa odohráva v roku 1899, kedy otrasené Francúzsko rozdeľuje Dreyfusova aféra (falošne obvinený dôstojník zo špionáže) a z rieky Seiny je vylovené ženské telo.
Mladý inšpektor Antoine Jouin sa pri vyšetrovaní ponára do sveta politických intríg, policajných hier i parížskeho podsvetia.
Druhá séria, Polícia Paríž 1905, posúva známe postavy do nového obdobia a otvára ďalšie citlivé témy vtedajšej spoločnosti, s dôrazom na mravnostnú políciu, vydieranie a atmosféru narastajúceho dohľadu úradov nad súkromným životom.
Novinková, tretia séria Polícia Paríž 1910, celú ságu uzavrie.
Točí sa okolo slávnej aféry Marguerite Steinheilovej, ženy obklopenej škandálmi, ktorej prípad rozpúta mediálnu vravu i zosilnenie politických tlakov.
A znovu stavia na osvedčený mix ponurej atmosféry, skutočnej udalosti a vysokého napätia.
Okrem vyššie spomínaného stavil Fabien Nury na štýl, ktorým všetky série seriálu rozpráva.
Už v jeho prípravách hovoril o tom, že chce obraz pojať čo najviac filmovo a mierne expresionisticky, a presne tak výsledok pôsobí - nádherne nasvietené interiéry, špinavé ulice, salóny, nevestince i policajné kancelárie vytvárajú Paríž, ktorý má ďaleko k obrázkom z pohľadníc, je však nebezpečne živý.
Aj vďaka tomu sa seriál pohybuje v úplne inej kategórii, než je v prípade podobnej televíznej produkcie zvykom.
Ďalšou silnou stránkou série je herecké obsadenie.
V hlavných úlohách sa vracajú Jérémie Laheurte ako inšpektor Jouin, Evelyne Brochu ako Marguerite Steinheil a Thibaut Evrard ako komisár Fiersi.
Práve ich postavy držia celú trilógiu pohromade a na pozadí všetkých veľkých dejinných udalostí jej dodávajú ľudský rozmer.
Prestíž sérii dodalo aj meno samotného Fabiena Nuryho.
Vo Francúzsku patrí k výrazným autorom historických komiksov a televíznej tvorby, je podpísaný aj pod seriálom Zlato a jeho meno je spojené aj s komiksovou predlohou filmu Smrť Stalina.
Parížska povodeň - vo farbe (1910)
Historická pamäť mesta
Paríž v roku 1910 nebol iba romantickým mestom monumentov, umenia a širokých bulvárov. Bol aj mestom, ktoré si nieslo stopy revolúcií, vojen, cisárstva, Parížskej komúny a rýchlej modernizácie.
Jeho historickú podobu formovali králi, cisári, architekti, univerzity aj obyvatelia, ktorí opakovane čelili politickým a prírodným otrasom.
Veľká povodeň ukázala zraniteľnosť mesta, ale zároveň aj schopnosť obyvateľov spolupracovať, organizovať pomoc a obnovovať poškodené štvrte.
Práve spojenie veľkolepej architektúry, živej kultúry, politických konfliktov a skúsenosti s prírodnou katastrofou robí z Paríža roku 1910 osobitnú historickú tému.
tags: #francuzsko #pariz #v #roku #1910