Cestovanie v čase poznáme zo sci-fi kníh, seriálov a filmov. Je to iba fantázia, alebo fyzikálna realita? Dôveryhodný dôkaz o cestovaní v čase nemáme. Zatiaľ.
Je veľmi dôležité, aby ste si uvedomili, že existujú dva druhy cestovania v čase a sú radikálne odlišné. Cestovanie do budúcnosti je úplne realistická a reálna vec, cestovanie do minulosti je veľmi problematické. Väčšia skupina fyzikov si myslí, že to ani nie je možné.
Čo vlastne znamená cestovať v čase
NASA má na to svojskú, ale pravdepodobne najpresnejšiu odpoveď. Každý z nás momentálne cestuje v čase a to tempom jednu sekundu za sekundu.
Prakticky to ale znamená, že z tohto cestovania v čase nič nemáme, aspoň nie tak, ako to očakávame zo sci-fi blockbusterov. Americká NASA ale zároveň dodáva, že ak by sa našiel spôsob, ako by sme mohli cestovať v čase rýchlejšie ako sekundu za sekundu, potom by sme technicky už cestovali v čase.
Čas je vec, pomocou ktorej meriame zmeny okolo nás. Tieto zmeny sú podložené tým, že vesmír kedysi vyzeral inak ako dnes.
„Podstatným aspektom vesmíru je, že sa momentálne nachádza ešte v premenlivom stave, odborne hovoríme o stave s narastajúcou entropiou.“
Hérakleitos z Efezu vyslovil známy výrok: „Nikdy nestupíš dvakrát do tej istej rieky.“ Jeho pokračovanie mnohí z nás nepoznajú. Citát ďalej znie: „Už to nebude tá istá rieka a ty nebudeš ten istý človek.
Einsteinova relativita a plynutie času
Vedecké diskusie o cestovaní v čase sa datujú do počiatkov 20. storočia, keď Albert Einstein publikoval svoju teóriu špeciálnej relativity.
Veľmi zjednodušene jeden z najväčších géniov sveta hovoril, že rýchlosť, akou cestuješ v čase závisí od dvoch vecí, tvojho okolia a rýchlosti, akou sa pohybuješ priestorom.
Čím rýchlejšie sa hýbeš priestorom, tým pomalšie prežívaš plynutie času.
Podľa tejto teórie čas nie je konštantná entita, ale sa mení s rýchlosťou pozorovateľa vzhľadom na rýchlosť svetla.
To znamená, že cestovanie do budúcnosti je teoreticky možné pri správnych podmienkach, napríklad pri vysokorýchlostnej jazde blízko rýchlosti svetla.
Časová dilatácia, tento koncept neoddeliteľne spätý s Einsteinovou teóriou relativity, naznačuje, že prechod času môže závisieť od rýchlosti a gravitácie.
Časová dilatácia, fascinujúci aspekt Einsteinovej teórie relativity, sa vyskytuje, keď čas plynie rôznymi rýchlosťami v rôznych referenčných rámcoch.
Pri bežných rýchlostiach je časová dilatácia minimálna, ale keď sa blížime k významnej časti rýchlosti svetla, efekty sa stávajú dramatickými.
Čím rýchlejšie sa pohybujete, tým pomalšie čas pre vás plynie, ako to vidia iní vzhľadom na pozorovateľa.
Vy si neuvedomujete, že sa niečo deje, vaše hodiny stále tikajú, stále máte váš tep, takže to nie je fyziologický jav, je to skutočná vlastnosť štruktúry priestoru a času pod týmito podmienkami.
Čo by sa dialo s telom pri ceste do budúcnosti
Človek by pri časovej dilatácii nezačal vnímať spomalený tep ani by nemal pocit, že jeho telo starne inou rýchlosťou. Z jeho vlastného pohľadu by všetky vnútorné procesy pokračovali bežným spôsobom.
Vaše hodiny by išli normálne, vaše srdce by bilo normálne a vy by ste si neuvedomovali, že oproti ľuďom na Zemi plynie čas inak.
Keď sa potom vrátite, budete mladší ako vaše dvojča, ak ste nechali vaše dvojča späť na Zemi.
Laicky povedané, existuje šanca, že sa vo vesmíre dostane človek do situácie, keď mu bude čas ubiehať inak ako na Zemi.
Predstavte si, že cestujete takmer rýchlosťou svetla, len aby ste sa vrátili na Zem, ktorá starnie storočia. Ako by ste vnímali takúto cestu?
Pokračujme v zrýchľovaní - 90 % rýchlosti svetla, 99 % rýchlosti svetla, čas pre vás plynie pomalšie a pomalšie.
Budete sledovať celú budúcu históriu vesmíru, ako sa pred vami odohráva, zatiaľ čo pre vás prejde len zlomok sekundy.
Princíp je veľmi jednoduchý. Sadnete do rakety, veľkou rýchlosťou sa niekam rozbehnete, otočíte sa a vrátite sa späť.
Váš výlet môže trvať iba niekoľko dní alebo týždňov, ale podľa toho, ako rýchlo ste sa hýbali, mohli za ten čas na Zemi ubehnúť roky.
Cestovanie do budúcnosti je veľmi reálne a je dokonca aj experimentálne potvrdené.
Experimentálne potvrdenie časovej dilatácie
Už v Špeciálnej teórii relativity je obsiahnutý efekt dilatácie času, teda spomaľovania plynutia času pre pohybujúcich sa pozorovateľov.
Všeobecná teória relativity potom hovorí, že presne opačná vec sa deje v silnejšom gravitačnom poli.
Hodinky preto tikajú rýchlejšie na kopci ako v doline.
Realizovalo sa niekoľko pokusov s veľmi presnými hodinami. Jedny hodiny zostali na Zemi, druhé vedci naložili do lietadla a obleteli s nimi okolo planéty.
V inom experimente sa zas porovnávali rýchlosti hodín v nízkej a vysokej nadmorskej výške.
V každom experimente sa s veľkou presnosťou potvrdili očakávania Einsteinových teórií.
Einsteinovu teóriu relativity otestovalo množstvo výskumníkov. Jedným z najznámejších experimentov je ten, ktorí vykonali vedci Joseph Hafele a Richard Keating v roku 1971.
Títo výskumníci naložili mimoriadne presné atómové hodiny na palubu dvoch lietadiel, ktoré leteli opačným smerom.
Následne obe hodiny porovnali a zistili, že lietadlo, ktoré letelo proti zemskej rotácii stratilo približne 59 nanosekúnd v porovnaní s hodinami na Zemi.
Hodiny letiace po zemskej rotácii sa pohybovali rýchlejšie než oboje a získali približne 273 nanosekúnd.
Prakticky teda tieto hodiny aj lietadlo cestovali v čase.
| Podmienka | Výsledok merania |
|---|---|
| Lietadlo proti rotácii Zeme | stratilo približne 59 nanosekúnd |
| Lietadlo s rotáciou Zeme | získali približne 273 nanosekúnd |
Teóriu časovej dilatácie môžeme pozorovať aj u astronautov, ktorí strávia dlhší čas na Medzinárodnej vesmírnej stanici.
Podľa teórie bol americký astronaut Scott Kelly o niečo mladší ako jeho dvojička, práve kvôli rýchlosti, akou sa astronaut pohyboval po obežnej dráhe.
To je síce po vedeckej stránke dôležité, ale keďže z ľudí je v tomto smere rekordérom ruský astronaut Gennady Padalka, ktorý strávil na obežnej dráhe takmer dva a pol roka, za ktoré sa oproti zvyšku sveta posunul v čase o niekoľko stotín sekundy, sme ešte veľmi ďaleko od prípadných skutočných ciest do budúcnosti.
Viem číslo, ktoré je rýchlosť, ktorou protóny obiehajú Veľký hadrónový urýchľovač, takže obiehajú Veľký hadrónový urýchľovač rýchlosťou 99,999999 % rýchlosti svetla.
Pri tejto rýchlosti čas pre protóny plynie 7 000-krát pomalšie ako pre experimentátora, ktorý ich sleduje.
A to je relativita.
Rýchlosť svetla a hranice ľudského tela
Čisto hypoteticky, ak by sme chceli dosiahnuť výraznú časovú dilatáciu, museli by sme letieť kozmickou raketou 99% rýchlosťou svetla, čo je zatiaľ na najbližšie miléniá technologicky nemožné.
Pri takejto ceste by problémom nebolo iba samotné plynutie času. Ľudské telo by muselo zniesť zrýchlenie, obrovské energetické nároky, dlhodobý pobyt v kozmickom prostredí a ochranu pred žiarením.
Pri bežnom zrýchlení by človek mohol utrpieť vážne poškodenie organizmu, pretože telo nie je vystavené iba rýchlosti, ale najmä zmene rýchlosti.
Samotná vysoká rýchlosť by cestujúceho v jeho vlastnom referenčnom rámci nezničila, ak by sa na ňu dokázal bezpečne dostať a následne bezpečne spomaliť.
Takéto podmienky však zatiaľ nevieme vytvoriť pre človeka ani pre kozmickú loď s ľudskou posádkou.
Gravitácia ako druhá cesta do budúcnosti
Einstein taktiež ukázal, že ak sa dostaneme blízko silného zdroja gravitácie - neutrónovej hviezdy, čiernej diery - a pôjdeme takmer k okraju tohto objektu, čas sa pre konkrétneho človeka spomalí.
Táto teória vôbec nie je kontroverznou vecou. „Každý fyzik, ktorý vie, o čom hovorí, s tým súhlasí,“ povedal pre futurism.com Brian Greene.
Podobne by to fungovalo, keby ste namiesto vysokej rýchlosti cestovali v blízkosti čiernej diery, kde je veľmi silné gravitačné pole.
Vo filme Interstellar to znázornil režisér blízkosťou k supermasívnej čiernej diere Gargantua.
Opäť, hoci ide o sci-fi, Einsteinova teória relativity a z nej vyplývajúca časová dilatácia sa prejavujú extrémnejšie čím bližšie sa približujeme k rýchlosti svetla alebo čím bližšie sme k objektu s extrémnou gravitačnou silou, ktorou čierne diery nepochybne sú.
Pri praktickom priblížení k čiernej diere by však posádka čelila extrémnemu žiareniu, gravitačným rozdielom a riziku zničenia lode.
Cestovanie do budúcnosti týmto spôsobom nemá problém so žiadnymi paradoxmi a pre cestujúcich je bezpečné.
To platí iba v teoretickom opise vhodne zvolených podmienok, nie ako návod na uskutočniteľnú ľudskú expedíciu k čiernej diere.
Je to však trochu nuda, pretože je to, ako keď pri sledovaní kriminálky na chvíľu privriete oči, a keď ich otvoríte, je o hodinu neskôr a už je jasné, kto bol vrahom.
Keďže ste medzičasom preč, nemáte šancu ovplyvniť veci, ktoré sa za ten čas udejú.
Čo sa stane s telom pri návrate do budúcnosti
Človek, ktorý sa pohybuje vysokou rýchlosťou alebo sa nachádza v silnom gravitačnom poli, by zo svojho pohľadu prežil iba vlastný čas.
Jeho telo by starlo podľa času, ktorý preňho uplynie, zatiaľ čo Zem by mohla zostarnúť výrazne viac.
Ak by cesta trvala cestujúcemu niekoľko dní, jeho organizmus by sa biologicky zmenil približne o niekoľko dní, aj keď by na Zemi medzi odletom a návratom uplynuli roky alebo storočia.
Nešlo by o omladnutie ani o zastavenie biologických procesov. Išlo by o rozdiel medzi časom pre cestujúceho a časom pre pozorovateľov, ktorí zostali na Zemi.
Človek by sa teda nevrátil do minulosti a nezískal by späť svoje mladšie telo. Vrátil by sa do neskoršieho obdobia, pričom by bol mladší než ľudia, ktorí sa pohybovali pomalšie.
Alkubov pohon a manipulácia s časopriestorom
V našej ceste cez časové dimenzie sa stretávame s Alkubovým pohonom, ktorý je špekulatívnym, ale fascinujúcim konceptom zakotveným v Einsteinových poľových rovniciach.
Predstavil ho fyzik Miguel Alcubierre v roku 1994.
Obchádza univerzálny limit rýchlosti tým, že manipuluje s priestorom a časom.
Pohon by vytvoril bublinu plochého priestoru a času okolo vesmírnej lode, zmenšujúc priestor pred ňou a rozširujúc priestor za ňou.
To, čo robí Alkubov pohon tak fascinujúcim, je, že neporušuje zákony fyziky, ako ich poznáme.
Namiesto toho využíva flexibilitu priestoru a času, ako ju opisuje všeobecná relativita.
Alkubov pohon však nie je hotová technológia a jeho teoretický opis neznamená, že vieme vytvoriť potrebnú bublinu, energiu alebo bezpečný dopravný prostriedok.
Červie diery: skratka priestorom aj časom
Oveľa ťažšie je to s cestovaním do minulosti, pretože pri tejto téme sa názory vedcov značne rozchádzajú.
K niečomu takému by mohlo dôjsť iba pri cestovaní červou dierou, teda akousi skratkou vo vesmíre.
Červia diera je most alebo tunel, za pomoci ktorého sa dá dostať z jedného miesta na iné.
Červie diery sú povolené geometrie v Einsteinovej teórii všeobecnej relativity, ak vezmete len túto teóriu.
Čo tým myslím? Sú skutočne skratkami cez priestor a čas.
Je to podobné, ako keď si červík v jablku prehryzie cestu stredom namiesto toho, aby meral dlhšiu vzdialenosť po jeho povrchu.
Ide o skratku medzi dvoma miestami v priestore a pri vhodnej manipulácii z toho môže vzniknúť aj skratka v čase.
Jedným smerom by sa cestovalo v čase dopredu, druhým v čase dozadu.
Objavili ho v roku 1935, ale následne si uvedomili, že ak manipulujeme s otvormi červej diery - umiestnime ju do blízkosti čiernej diery - potom čas dvoch otvorov tohto tunelu nebude plynúť rovnako.
Takže človek sa nedostane len na iné miesto, ale aj v inom čase.
Áno, červie diery sú povolené geometrie v Einsteinovej teórii všeobecnej relativity, ak vezmete len túto teóriu.
Prekážky červích dier
Po prvé si vôbec nie sme istí, či je taká situácia vôbec v poriadku a neodporuje teórii.
Po druhé, nie všetko, čo je principiálne dovolené, aj naozaj existuje.
Po ďalšie nie je jasné, čo by sa s predmetmi a ľuďmi pri ceste takouto dierou stalo, no a z praktického hľadiska je trošku smutné to, že takto sa cestovať v čase dá iba do momentu, keď sme červiu dieru vytvorili a nie skôr.
Má to však mnoho háčikov, napríklad ten, že žiadna taká diera nebola ešte objavená a nevie sa, či vôbec existuje.
Avšak pre upresnenie, vedci nevedia s určitosťou potvrdiť existenciu červích dier.
Prečo je cesta do minulosti oveľa ťažšia
Avšak cestovanie naspäť v čase, čiže do minulosti sa nezdá reálne. Mnohí vedci vylučujú jeho možnosť.
Cestovanie dozadu - to je problém.
Myslíme si, že to môžeme robiť.
Mám kolegov, ktorí urobili nejaké výpočty, ktoré tvrdia, že v závislosti na trajektórii, ktorú zvolíte okolo čiernej diery, môžete vyjsť a skončiť v minulosti, keď ste začali, ale to vyžaduje mimoriadne nastavenie, aby sa to stalo.
V Einsteinovej teórii, kde máte štvordimenzionálny priestor, vás rýchlosť svetla skutočne bráni v cestovaní späť v čase.
Steven Hawking má niečo nazývané chronologická ochranná domnienka a táto domnienka z fyzikálneho pohľadu naznačuje, že to nemá zmysel.
Nie je to spôsob, ako postaviť vesmír, ktorý by vám umožnil cestovať späť v čase a zabrániť vašim rodičom sa stretnúť pred vaším narodením alebo čokoľvek iné.
To je momentálne domnienka.
Táto domnienka však zatiaľ zostáva nepreukázaná.
Časové paradoxy a čo by znamenali pre človeka
Časový paradox sa spomína iba v súvislosti s cestovaním v čase do minulosti.
Štandardne sa to ilustruje takýmto príkladom. Sadnete do časostroja, prenesiete sa do minulosti a zabránite, aby sa vôbec niekedy vaši starí rodičia stretli.
Keďže k tomu tak nikdy nedošlo, nenarodili sa vaši rodičia a tým pádom ste sa nemohli narodiť ani vy.
To však znamená, že ste nikdy nemohli nasadnúť do časostroja a prekaziť stretnutie vašich starých rodičov.
Nakoniec sa teda aj tak stretnú, vaši rodičia sa narodia, narodíte sa aj vy a tým pádom do časostroja nasadnúť môžete.
Podobných paradoxov sa dá vymyslieť veľa, vždy však ide o to, že nejaká udalosť cestou v čase zabráni svojej príčine.
Ako napríklad to, že vaše narodenie zabránilo stretnutiu vašich starých rodičov.
V sci-fi žánri existuje všeobecná mylná predstava, že paradoxy možno „vytvárať“.
Cestovatelia v čase sú zvyčajne varovaní, aby nerobili významné zmeny v minulosti a vyhýbali sa stretnutiu so svojím minulým ja.
Inými slovami, paradoxy konzistencie neznamenajú len to, že cestovanie v čase je nebezpečné úsilie, ale naznačujú, že to jednoducho nie je možné.
Potenciál pre cestovanie v čase otvára Pandorinu skrinku otázok o kauzalite, slobodnej vôli a štruktúre reality.
Ako by naše zásahy do minulosti alebo budúcnosti formovali prítomnosť?
Možné riešenia paradoxov
Jednou z ciest, ako sa vyhnúť paradoxom, je jednoducho povedať, že žiadna rozumná teória nemôže cestovanie v čase dovoľovať.
Ak to predsa len bolo možné, museli by sme sa paradoxom vyhnúť nejak inak.
Jednou z obľúbených možností je obmedzenie toho, čo sa môže udiať.
V princípe by boli zakázané deje a činnosti, ktoré vedú k paradoxom.
Časostroj by vás jednoducho k starým rodičom nevedel doviezť.
Druhou populárnou možnosťou, ktorá nevylučuje cestovanie do minulosti, je existencia viacerých svetov.
Cestovanie v čase by bolo cestovanie medzi nimi.
Vo svete, z ktorého cestujete, by ste zmizli, ale inak by pokračoval ďalej.
Nový svet by ešte nemal svoju budúcnosť, a tak by zamedzenie vášmu narodeniu na tomto svete ničomu neprotirečilo.
Opäť si pomôžme naším strojom času. Keď ho použiješ, vstúpiš do inej časovej osi.
V nej si môžeš robiť čo chceš (vrátane zničenia stroja), pretože nemeníš nič na pôvodnej časovej osi, z ktorej si prišiel.
Fyzik však dodáva, že všetko sú to zatiaľ len špekulácie.
„Moji študenti a ja v súčasnosti pracujeme na nájdení konkrétnej teórie cestovania v čase s viacerými históriami, ktorá je plne kompatibilná so všeobecnou teóriou relativity.
Cestovanie v čase a paralelné časové línie idú takmer vždy ruka v ruke s vedeckou fantastikou, no teraz máme dôkaz, že musia ísť ruka v ruke aj v skutočnej vede.
Jedným z nich je existencia viacerých časových línií. „Čiže keď sa vrátime do minulosti, vrátime sa do inej časovej linky reality.
Druhá možnosť cestovania v čase do minulosti, ktorá je prípustná podľa fyziky, sa označuje ako selfkonzistentné cestovanie v čase.
Podľa nej sa síce môžeme vrátiť v čase, ale nič nedokážeme zmeniť.
Podobný dej sa dá docieliť v kvantovej mechanike.
Odborníci rozmýšľajú, či vesmír nemohol byť na svojom počiatku v takejto časovej slučke uzavretý.
Časová slučka a tvrdý reset
Nový výskum však ukazuje, že ak by sa cestovanie v čase skutočne podarilo, nevyzeralo by ako dobrodružstvo z hollywoodskych filmov.
Namiesto toho by išlo o tvrdý reset, ktorý by vymazal všetky spomienky a zanechal cestovateľa bez dôkazov o samotnej ceste.
Štúdia publikovaná v odbornom časopise General Relativity and Quantum Cosmology skúma, čo by sa stalo, keby loď cestovala po takzvanej uzavretej časovej krivke.
Ide o teoretickú slučku v časopriestore, kde sa objekt po určitom čase vráti do toho istého okamihu, z ktorého vyšiel.
Tento koncept je odvodený z riešení Einsteinových rovníc, ako sú Gödelove vesmíry, ktoré prirodzene umožňujú návrat v čase.
Vedci využili známe princípy kvantovej mechaniky a termodynamiky a ukázali, že všetko v takejto lodi musí byť úplne konzistentné.
To znamená, že hodiny, procesy aj spomienky sa musia po dokončení jednej slučky vrátiť do pôvodného stavu.
Energia, entropia a pamäť
Zistenia ukázali aj nečakané dôsledky.
Energia vo vnútri lode nemôže plynúť voľne, ale iba v presných násobkoch základnej jednotky určenej dĺžkou slučky.
Hodiny by museli tikať v absolútnej harmónii s trvaním okruhu, inak by sa automaticky „opravili“, aby na konci cyklu ukazovali nulu.
Ešte zvláštnejšie je, čo sa deje s entropiou - mierou neusporiadanosti.
V bežnom svete entropia rastie, čo dáva času jeho smer.
V časovej slučke však musí existovať bod, kde je entropia najnižšia, a odtiaľ rastie na obe strany.
V okamihu, keď dosiahne maximum, procesy sa začnú obracať.
Autor štúdie, matematik Lorenzo Gavassino z Vanderbilt University, vysvetľuje, že ak by sme cestovali takouto slučkou, akékoľvek spomienky nazbierané počas cesty by museli byť vymazané, aby bola zachovaná konzistencia.
Človek by teda subjektívne necítil žiadnu zmenu - nastúpil by do lode, absolvoval celý okruh a vrátil sa do momentu odchodu bez akéhokoľvek dôkazu, že sa niečo stalo.
Reset sa netýka iba ľudí, ale aj počítačov, zápisníkov či atómových procesov, ktoré uchovávajú informácie.
Všetko by sa muselo vrátiť do pôvodného stavu.
Výskum tak popiera predstavu, že by bolo možné meniť históriu alebo stretávať iné verzie seba samého.
Hoci nikto netvrdí, že uzavreté časové krivky existujú, experiment ukazuje, čo by sa stalo, keby predsa len vznikli.
Cestovanie v čase by sa nepodobalo na dobrodružné filmy, ale na stlačenie kozmického tlačidla reset.
Kvantové „cestovanie“ do minulosti
Cestovanie v čase je odvekým snom ľudstva, no zatiaľ zostáva doménou sci-fi.
Vedci z Národného laboratória v Los Alamos však nedávno urobili krok, ktorý posúva hranice nášho chápania času a kauzality, aj keď v úplne inom meradle.
Experiment bol založený na princípoch kvantovej teleportácie, ktorá umožňuje prenos kvantovej informácie z jedného miesta na druhé bez fyzického presunu častice.
V tomto prípade však vedci neposielali informáciu v priestore, ale v čase, do jej vlastnej minulosti.
Tento výsledok je v príkrom rozpore s našou klasickou predstavou o „efekte motýlích krídel“, podľa ktorého aj najmenšia zmena v minulosti môže spôsobiť obrovské a nepredvídateľné následky v budúcnosti.
V kvantovom svete to však, zdá sa, funguje inak.
Dôvodom tejto neuveriteľnej odolnosti je fenomén kvantového previazania.
Previazané častice zostávajú navzájom prepojené bez ohľadu na vzdialenosť a táto silná korelácia pomáha chrániť a uchovávať pôvodnú informáciu, čím sa systém stáva akoby „samoopravným“.
Skutočný význam tohto „cestovania v čase“ totiž nespočíva v prepisovaní histórie, ale v riešení jedného z najväčších problémov kvantových počítačov - ich extrémnej krehkosti.
Tento experiment však ukazuje cestu, ako nahliadnuť do minulého stavu kvantového systému bez toho, aby sme ho zničili.
Tento výskum tak v skutočnosti predstavuje prelomový koncept pre kvantovú opravu chýb.
Prečo by cestovanie v čase mohlo vymazať dôkazy
Ak by sa časová slučka riadila úplnou konzistenciou, človek by si nemohol odniesť ľubovoľnú novú informáciu z uzavretého cyklu.
Jeho mozog, pamäť, zápisky aj elektronické zariadenia by museli skončiť v stave, ktorý neprotirečí udalostiam na začiatku slučky.
Takéto cestovanie by preto nevyzeralo ako návšteva minulosti s možnosťou priniesť historické poznatky späť do prítomnosti.
Ak by sa informácia po návrate nezachovala, cestovateľ by nemal dôkaz, že cestu absolvoval.
Ak by sa zachovala, mohla by vytvoriť rozpor medzi stavom pred cestou a po nej.
Príbehy ľudí, ktorí vraj prišli z budúcnosti
Z času na čas sa na svete objaví človek, ktorý tvrdí, že prišiel z inej doby.
Názor vedcov na čosi podobné je veľmi skeptický.
Po vedeckej stránke je nám akákoľvek v súčasnosti predstaviteľná technológia, ktorá by to dokázala, vzdialená ešte niekoľko generácií.
Po spoločenskej stránke zasa takéto príbehy nedávajú žiadny zmysel a nie sú veľmi dôveryhodné.
Historky ľudí, ktorí tvrdia, že pricestovali z budúcnosti, sa zdajú byť priveľmi inšpirované sci-fi seriálmi.
Noah z roku 2030
Naposledy nás prišiel pred desivými zajtrajškami varovať istý Noah, ktorý na videu s rozmazanou tvárou tajil svoju identitu.
Podľa svojich rečí k nám pricestoval z roku 2030 a chrlil jednu predpoveď za druhou.
Napríklad, že v roku 2020 bude Trump znova zvolený za prezidenta Spojených štátov, čo vyvolá veľké nepokoje, umelá inteligencia ovládne svet a ľudia sa na Mars dostanú v roku 2028.
„V prvom rade, cestovanie v čase je možné od roku 2003, používa sa však iba super tajnými organizáciami. Verejnosti bude predstavené v roku 2028,“ prezradil Noah.
Podľa odborníkov sa tento mladík až príliš inšpiroval filmom Návrat do budúcnosti z roku 1985.
Konšpiračný kanál Paranormal Elite, ktorý video publikoval, mal dať Noahovi 700 dolárov, aby sa lepšie adaptoval do roku 2017.
Mladík však trvá na svojom a tvrdí, že bol regrutovaný do prísne tajného programu a stal sa z neho profesionálny cestovateľ v čase.
Svoju pravdu obhajuje zariadením, ktoré má byť voperované v jeho ruke.
„Implantovali mi to chirurgicky predtým, ako som odcestoval späť v čase. Bolo to bezbolestné a zariadenie pomáha transportovať všetky atómy môjho tela. Nie som vedec, takže neviem všetky detaily,“ povedal záhadný mladík pre The Sun.
Mobilný telefón na zábere z roku 1928
Keď sa v roku 1928 premietal v Hollywoode film The Circus v hlavnej úlohe s Charliem Chaplinom, diváci nemohli poznať mobilný telefón.
No na DVD s týmto filmom sa objavil bonusový materiál, ktorý zachytáva videonahrávku z premiéry filmu v Los Angeles.
V jednom zábere sa objaví žena, ktorá drží v ruke neznáme zariadenie, do ktorého hovorí a usmieva sa.
Dnešní záhadológovia v tom vidia jasný dôkaz o cestovaní v čase, skeptici sú opatrní a myslia si, že to bol skôr veľmi moderný načúvací prístroj.
Muž z roku 1876 na Times Square
Ďalší zaujímavý prípad sa mal odohrať v júni 1950 na známom Times Square v New Yorku.
Z ničoho nič sa tu objavil približne 30-ročný muž oblečený ako z 19. storočia.
Zrazil ho taxík a spôsobil mu smrteľné zranenia.
Vyšetrovanie ukázalo, že podivín je muž, ktorý bez stopy zmizol ešte v roku 1876.
Vo vrecku mal žetón na pivo, vizitky a list z roku 1876.
Ako sa presunul do 20. storočia, sa nepodarilo zistiť.
Fotografia z otvorenia mosta v Kanade
Záhadná vec sa stala aj Kanade v roku 1941 pri otváraní mostu South Fork Bridge.
Na fotografii z udalosti sa objaví muž, ktorý nie je ani náhodou oblečený ako zvyšok obecenstva.
Jeho odevy či slnečné okuliare sú na tú dobu veľmi moderné a fotoaparát, ktorý má v ruke, sa v tej dobe podľa odborníkov na trhu nevyskytoval.
Je tento mladý muž iba hipster 50. rokov minulého storočia, alebo ide o jasný príklad cestovania v čase?
Príbeh pilota Victora Goddarda
A čo prípad britského pilota Sira Victora Goddarda, ktorý letel v roku 1935 zo škótskeho Edinburghu do anglického Andoveru?
„V roku 1935, zatiaľ čo bol ešte veliteľom krídla, ho poslali, aby skontroloval nevyužité letisko Dream pri Edinburghu na mieste. Zistil, že je vo veľmi schátranom stave a že dobytok sa pasie na tráve, ktorá rastie cez trhliny v asfalte niekdajších leteckých dráh,“ píše v knihe Cestovanie v čase: Nová perspektíva spisovateľ J. H. Brennan.
Goddarda pri prelete zasiahla silná búrka a jej zvláštne, do žlta sfarbené búrkové mraky ťahali lietadlo dolu.
Zrazu sa mračná rozplynuli, a keď pilot lietadlo stabilizoval, zostal v nemom úžase.
Letisko, ktoré bolo ešte pred pár minútami schátrané, bolo zrazu zrekonštruované.
Na zemi stáli odparkované tri žlté dvojplošníky, čo bola nezvyčajná farba a jeden jednoplošník, aký v tom čase britské letectvo ešte nevlastnilo.
Mechanici boli oblečení v modrých kombinézach, no do tej doby nosili hnedé.
Keď zarazený doletel do Andoveru, povedal o svojom zážitku kolegom, no nikto mu neveril.
Mysleli si, že si vymýšľa, či dokonca, že je opitý.
Zaujímavé je, že v roku 1939 letisko naozaj zrekonštruovali, lietadlá začali maľovať na žlto a mechanici zmenili uniformy na modré.
Nahliadol Victor Goddard do budúcnosti?
Nech už je váš názor na tieto príbehy akýkoľvek, isté je, že cestovanie v čase zamestnáva myseľ nielen mnohých milovníkov záhad, ale aj vedcov.
Čo sa splnilo zo sci-fi predstáv
Fo filmoch z kultovej trilógie Návrat do budúcnosti sa hlavní hrdinovia Marty McFly a Doc Brown prenesú v stroji času do roku 2015.
Filmy sa stali prelomovými najmä pre svoje pravdivé predpovede.
Keď videli diváci v roku 1985 v kine lietajúce hoverboardy, videohovor a virtuálnu realitu, asi iba krútili hlavami.
Dnes pritom tieto technológie poznáme a niektoré denne využívame.
Čo sa splnilo
- Hoverboardy
- Virtuálna realita
- Tablety
- Prezident Trump
- Otváranie dverí odtlačkom
- Ploché TV
- Hlasové ovládanie elektroniky
- 3D
- Chytré okuliare
Čo sa nesplnilo
- Lietajúce autá
- Samosušiace oblečenie
- Samozaväzujúce sa tenisky
- Film Čeľuste 19
- Presné predpovede počasia
- Robotické benzínky
- Aktívne používanie faxu a telefónnych búdok
- Samotné cestovanie v čase
Aký je rozdiel medzi filmom a fyzikou
Samozrejme, že v realite nemôžeme očakávať tak extrémne výsledky, ako sa ukazujú v knihách, filmoch alebo seriáloch.
Zároveň treba poznamenať, že takéto cestovanie v čase môže ísť len jedným smerom „do budúcnosti“.
Interstellar je filmový trhák, ktorý sa na cestovanie v čase pozrel trošku realistickejšie, no aj niečo také je pre potreby diváckeho pobavenia maximálne prehnané.
Hoci výskumníci potvrdzujú, že cestovanie v čase môže naozaj existovať, zároveň upozorňujú, aby sme si pod tým nepredstavovali nič také, ako môžeme vidieť v Návrate do budúcnosti, Terminátorovi, či Doktorovi Who.
Vedecký model neposiela človeka jednoduchým stlačením tlačidla do ľubovoľného dátumu.
Pri ceste do budúcnosti ide o rozdielne plynutie času medzi cestujúcim a okolím.
Pri ceste do minulosti by bolo potrebné vyriešiť existenciu časových slučiek, kauzalitu, stabilitu časopriestoru, ochranu informácie a samotné prežitie človeka.
Čo by cestovanie v čase znamenalo pre psychiku a spoločnosť
Potenciál pre cestovanie v čase otvára Pandorinu skrinku otázok o kauzalite, slobodnej vôli a štruktúre reality.
Keby sme mohli prechádzať časom, mohli by sme na vlastné oči vidieť zrod hviezd, vzostup a pád civilizácií, alebo dokonca nuansy našich osobných histórií.
Avšak táto sila prichádza s hlbokými etickými úvahami.
Ako by naše zásahy do minulosti alebo budúcnosti formovali prítomnosť?
Ak by cestovateľ nemohol meniť minulosť, jeho psychologická skúsenosť by bola úplne iná než vo filmoch.
Ak by naopak mohol meniť dejiny, každá drobná činnosť by mohla mať následky pre celé generácie.
Pri ceste do budúcnosti by bol problémom aj návrat do sveta, ktorý by cestovateľ nepoznal.
Ľudia, jazyk, kultúra, technológie aj spoločenské pravidlá by sa mohli zmeniť natoľko, že návrat na Zem by znamenal život v úplne cudzom prostredí.
Prečo sa vedci cestovaním v čase stále zaoberajú
Cestovanie v čase nie je iba módnym a exotickým výstrelkom, ale teoretickému štúdiu tohto problému sa venujú uznávaní vedci.
Medzi najvýraznejších obhajcov existencie možnosti cestovať do minulosti patrí minuloročný laureát Nobelovej ceny, teoretický fyzik - Američan Kip Thorne.
Profesor Brian Greene tvrdí, že o cestovaní v čase máme informácie už od Einsteina avšak ich overenie nie je jednoduché.
Preto mnohé zostávajú v teoretickej rovine.
Či sa to niekedy zmení, ostáva otázkou budúcnosti.
V skutočnosti sa ním zaoberá aj seriózna veda.
Dňa 10. októbra 2023 mal v rámci cyklu Vedecká cukráreň v Centre vedecko-technických informácií Slovenskej republiky (CVTI SR) v Bratislave prednášku teoretický fyzik Samuel Kováčik z Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK, ktorý pôsobí zároveň aj na Masarykovej univerzite v Brne.
Vo výskume sa zaoberá modifikáciami kvantovej mechaniky, numerickými simuláciami a maticovými modelmi.
Hoci cestovanie v čase považujeme len za sci-fi z kníh a filmov, v skutočnosti sa ním zaoberá aj seriózna veda.
I keď si to neuvedomujeme, každý z nás cestuje v čase prostredníctvom svojich myšlienok.
Náš mozog využíva mentálne cestovanie na dennej báze, keď sa snaží vyhodnotiť jednotlivé situácie a správne na ne zareagovať.
To však nie je fyzický presun človeka do minulosti alebo budúcnosti, ale schopnosť mozgu predstavovať si minulé a budúce situácie.
Otázka, ktorá zostáva otvorená
Koncept cestovania do minulosti je jedným z najzaujímavejších aspektov cestovania v čase.
Teoretická fyzika naznačuje, že ak by bolo možné cestovať do minulosti, mohlo by to vyvolať hlboké otázky o kauzalite a štruktúre našej reality.
To nás privádza k trvalej zvedavosti: Dokážeme raz skutočne rozlúštiť záhadu cestovania v čase?
Je to oblasť navždy odsúdená na vedeckú fikciu, alebo budúce objavy odomknú dvere do minulosti?
Vidieť živých dinosaurov alebo sa voziť na lietajúcom aute.
Nie je vôbec jednoduché vymyslieť a premyslieť, ako bude všetko fungovať.
Predstava stroja času preto zostáva na hranici medzi matematickou možnosťou, fyzikálnou špekuláciou a vedeckou fantastikou.
