Sadnúť si do auta, zapnúť klimatizáciu, zadať cieľ do navigácie a po niekoľkých hodinách vystúpiť pri mori je dnes pre mnohých bežný začiatok leta. Pred rokom 1989 však cesta do zahraničia nebola samozrejmým právom. Cesta za hranice často predstavovala náročnú logistickú a psychologickú expedíciu, na ktorú sa celá rodina chystala celé mesiace dopredu.
Vypražiť rezne, pripraviť zavárané mäso, nakúpiť konzervy, naložiť batožinu do auta a vyraziť na dlhú cestu. Aj takto sa mnohé československé rodiny pripravovali na letnú dovolenku pred rokom 1989. Cestujúci si k moru často brali nielen oblečenie, stan a spacáky, ale aj zásoby potravín na veľkú časť pobytu. Takéto cestovanie síce neponúkalo dnešné pohodlie, no pre mnohých ľudí predstavovalo výnimočný zážitok.
Kam mohli československí občania cestovať
Možnosti vycestovať záviseli najmä od cieľovej krajiny a druhu cesty. V socialistickom Československu sa rozlišovalo, či človek cestuje do spriatelenej krajiny, do Juhoslávie alebo ďalej na Západ.
Podmienky neboli počas celého obdobia rokov 1948 až 1989 úplne rovnaké. Menili sa podľa aktuálnej politickej situácie, cieľovej krajiny aj typu cesty. Najprísnejšie obmedzenia sa však týkali najmä súkromných ciest do nesocialistických štátov.
Československé úrady mohli odmietnuť vydať potrebné doklady, ak cestu nepovažovali za zlučiteľnú so štátnymi záujmami. Ľudia preto často necestovali tam, kam chceli, ale tam, kam mohli.
- Na Juhosláviu, do Bulharska a samozrejme, do Sovietskeho zväzu.
- Na Šíravu, do Maďarska a do Tatier.
- K moru do Nemeckej demokratickej republiky.
Oveľa komplikovanejšie boli súkromné cesty do nesocialistických krajín. Každý, kto chcel cestovať a poznávať svet mimo železnej opony, bol okamžite podozrivý. Občas si ho dokonca prizvali na osobný „pohovor“.
Čísla zahraničných ciest v roku 1988
Podľa údajov Českého štatistického úradu zaznamenali štatistiky v roku 1988 približne 7,3 milióna výjazdov československých občanov do zahraničia. Do nesocialistických štátov smerovalo približne 687-tisíc výjazdov.
| Cieľová krajina alebo oblasť | Počet výjazdov v roku 1988 |
|---|---|
| Zahraničie celkom | približne 7,3 milióna výjazdov |
| Nesocialistické štáty | približne 687-tisíc výjazdov |
| Východné Nemecko | približne 2,4 milióna občanov na rekreáciu |
| Sovietsky zväz | okolo 252-tisíc československých občanov |
| Juhoslávia | približne 326-tisíc ľudí na rekreáciu |
Juhoslávia: socialistická krajina s uvoľnenejšou atmosférou
Mimoriadne príťažlivá bola Juhoslávia, kam v roku 1988 vycestovalo na rekreáciu približne 326-tisíc ľudí. Krajina mala socialistické zriadenie, ale na rozdiel od väčšiny štátov východného bloku nebola súčasťou sovietskeho mocenského bloku ani Rady vzájomnej hospodárskej pomoci.
Práve preto pôsobila na československých dovolenkárov odlišne a uvoľnenejšie. Juhoslávia bola pre mnohých československých občanov vysnívanou destináciou. Dovolenkári často bývali v súkromí, jednoduchých apartmánoch alebo kempoch.
Cestovanie do spriatelených krajín, ako Bulharsko či Chorvátsko, bolo o niečo jednoduchšie. Riešilo sa to odborárskymi poukazmi ROH, ktoré ponúkal aj podnik, v ktorom pracovala mama jedného z pamätníkov. Práve vďaka nim sa niektoré rodiny dostali do Bulharska.
Bulharsko a čiernomorské letoviská
Obľúbené bolo aj Bulharsko s piesočnatými plážami pri Čiernom mori. Cestovalo sa tam vlakmi, autobusmi, autami aj lietadlami. Po príchode k moru čakali dovolenkárov jedlá, nápoje a sladkosti, ktoré doma nepoznali alebo chutili inak.
Mládež, ktorá nemala dostatok úspor, no aj napriek tomu chcela poznať cudzinu, volila stopovanie. Stopom precestovali niektorí mladí ľudia pobrežie Bulharska pozdĺž Čierneho mora a vlakom sa dostali aj do Varny.
Stopovanie však nebolo bez prípravy. Na stopovanie boli mladé cestovateľky podľa vlastných spomienok perfektne pripravené, aby sa im nič nestalo. O tom, aby sa mohli vybrať na takú dovolenku, hlasovala celá rodina.
Autá si dôkladne vyberali. Keď sa im niečo nepozdávalo, do vnútra jednoducho nesadali. Stopovanie však bolo vtedy v týchto krajinách pomerne bezpečné a z ciest si odniesli neuveriteľne krásne zážitky.
Nie všetky spomienky však boli príjemné. Taká bola napríklad cesta vlakom do Bulharska cez Rumunsko, kde cestujúcich prekvapila obrovská chudoba. Z kupé im na jednej stanici ukradli pečené kurča, ktoré chladili zavesené v taške pri okne. Zvyšok cesty tak ostali hladné.
Východné Nemecko a Rujána
V roku 1988 odcestovalo na rekreáciu do východného Nemecka približne 2,4 milióna občanov Československa. Medzi známe dovolenkové oblasti patrila Rujána vo východnom Nemecku.
Počasie bolo chladnejšie a premenlivejšie než pri Jadranskom alebo Čiernom mori. Ani voda v Baltskom mori nedosahovala teploty známe z južnej Európy.
Rujána však patrila medzi dostupnejšie možnosti dovolenky pri mori. Pre mnohých ľudí bola alternatívou k náročnejšej ceste do Juhoslávie alebo Bulharska.
Sovietsky zväz a ďalšie spriatelené krajiny
Do Sovietskeho zväzu vycestovalo v roku 1988 okolo 252-tisíc československých občanov. Sovietsky zväz patril medzi krajiny, do ktorých bolo cestovanie z politického hľadiska jednoduchšie než do nesocialistických štátov.
Ľudia cestovali aj do Maďarska alebo zostávali doma. Medzi obľúbené domáce destinácie patrila Šírava a Tatry.
Výjazdná doložka a devízový prísľub
Kto chcel súkromne vycestovať do západnej krajiny, potreboval splniť viacero podmienok. Jednou z najväčších prekážok bol devízový prísľub od Štátnej banky československej.
Devízový prísľub bol písomný súhlas banky na výmenu korún za valuty, čiže cudzie meny. Na udelenie devízového prísľubu neexistoval právny nárok. Kvôli nedostatku devíz bol celý proces prekomplikovaný a zdĺhavý.
V niektorých prípadoch išlo o maximálnu sumu 300 dolárov. Nemali to o nič ľahšie ani tí, ktorým zostali valuty z nejakej cesty v minulosti, pretože ich vývoz bol zakázaný.
Najneuveriteľnejšie bolo, že pridelenie alebo nepridelenie devízového prísľubu sa dialo raz ročne. Prísľuby sa zvyčajne prideľovali začiatkom roka.
Po získaní devízového prísľubu nasledovala žiadosť o výjazdnú doložku k cestovnému pasu. Potvrdiť ju musel zamestnávateľ alebo vedenie školy. Výjazdnú doložku vydávala Správa pasov a víz, ktorá bola súčasťou Zboru národnej bezpečnosti.
Okrem pasu bol potrebný aj výpis z registra trestov, výjazdná doložka a devízový prísľub, ktorý sa žiadal v Štátnej banke československej. Pred cestou „na západ“ bolo potrebné získať aj vyjadrenie zamestnávateľa.
V prípade študentov to bola škola, v prípade dôchodcov MNV, teda miestny národný výbor. Muži museli odovzdať svoju vojenskú knižku a o tomto úkone dostali písomné potvrdenie.
Rozhodovanie úradov a preverovanie cestujúcich
Úrady mohli žiadosť odmietnuť, pričom medzi dôvody patrilo aj tvrdenie, že cesta nie je v súlade so štátnymi záujmami. Ak človek chcel vycestovať do „nepriateľskej kapitalistickej krajiny“, musel dokázať, že jeho cesta je v súlade so štátnym záujmom ČSSR.
Pred cestou do Talianska niektorých žiadateľov vypočúvali a zisťovali, kde, ako a s kým sa tam majú stretnúť. Vo väčších podnikoch sa stávalo, že aj po vydaní cestovnej doložky si poverené osoby prišli preveriť záujmy cestujúceho.
Hľadali náznaky a ak sa im niečo nepozdávalo, človek s túžbou spoznať svet mal jednoducho smolu. Cestovnú doložku mohli zrušiť deň pred cestou alebo aj priamo na hranici.
V niektorých prípadoch sa povolenie zrušilo po kontrole pracovného stola. Ak v ňom poverené osoby našli prázdne zásuvky, doložku mohli zrušiť.
Na vydanie doložky sa niekedy čakalo aj pol roka. Ani po takej dlhej dobe však nebolo isté, že povolenie na vycestovanie vydajú. Plánovať si letnú dovolenku v 80. rokoch minulého storočia bolo preto doslova nemožné.
Ďalšie dokumenty a kontrola na hranici
Ak si občan vybavil všetky potrebné dokumenty a nevzbudil žiadne podozrenie, že jeho cesta do „nepriateľskej kapitalistickej krajiny“ nie je v súlade so záujmami štátu, byrokratický príbeh pokračoval aj po sadnutí do auta.
Na pasovej kontrole musel absolvovať krátku poradu, počas ktorej odovzdal CDP, teda Colné a devízové prehlásenie, s nalepenou príslušnou kolkovou známkou.
Okrem potvrdenia vo forme kolkov, že štátu zaplatil poplatok za vycestovanie, CDP obsahoval zoznam cenností vrátane domácej meny, teda Kčs, ktoré cestovali spolu s ním.
Organizované zájazdy a monopol Čedoku
Ponuka organizovaných zájazdov bola neporovnateľne menšia než dnes. Postupne pôsobili aj ďalšie špecializované organizácie a cestovné kancelárie. Tie zabezpečovali rekreácie napríklad pre mládež, študentov, družstevníkov alebo členov odborov.
Výber destinácií, termínov a ubytovania bol obmedzený. O atraktívne zájazdy býval veľký záujem a nie každý záujemca sa k nim dostal.
Ľudia, ktorí sa namiesto cestovania na vlastnú päsť rozhodli zveriť dovolenku cestovnej kancelárii, nemali príliš z čoho vyberať. V tej dobe existovala jediná štátna cestovná kancelária Čedok, ktorá je zároveň najstaršou cestovkou v Českej republike. Na trhu pôsobí už od roku 1920.
V čase, keď vydali nový katalóg alebo zaujímavú ponuku, sa pred kanceláriou tvorili dlhé rady záujemcov už od skorého rána. Išlo o ľudí, ktorí už svoje povolenie na vycestovanie dostali.
Keďže kancelária mala vtedy len limitovaný počet miest, záujemcovia chceli, aby sa im aspoň nejaký zájazd ušiel. Dnes to vyznieva úsmešne, ale vtedy to bolo úplne bežné.
Rekreácie ROH a dovolenka v Československu
Ľudia, ktorí necestovali do zahraničia, mohli dovolenku stráviť v Československu. Významnú úlohu pri organizovaní rekreácií zohrávalo Revolučné odborové hnutie, známe pod skratkou ROH.
Existovala takzvaná výberová rekreácia ROH, ktorá bola dotovaná a určená najmä vybraným pracovníkom a ich rodinám. Popri nej fungovali podnikové rekreácie vo vlastných chatách a zariadeniach.
Úroveň zariadení bola rozdielna. Niekde dovolenkári bývali v hoteloch so stravou, inde v jednoducho zariadených chatkách so spoločnými kúpeľňami.
Spriatelené krajiny, ako Bulharsko či Chorvátsko, sa dali navštíviť aj prostredníctvom odborárskych poukazov ROH, ktoré ponúkali podniky svojim pracovníkom.
Cesta autom k moru
Cestovanie autom k moru sa spájalo s veľkým balením. Najmä pri cestách do Juhoslávie alebo Bulharska si dovolenkári často nosili zásoby na viac dní.
V aute nebolo miesto nazvyš. Kufor zaplnili stany, spacáky, konzervy, varič, náhradné oblečenie a veci, ktoré by sa dnes dali kúpiť v najbližšom supermarkete pri pláži.
Vypražené rezne, zavárané mäso, konzervy a ďalšie potraviny patrili k bežnej výbave rodín, ktoré sa vydávali na dlhú cestu. Hlavným dôvodom boli obmedzené financie a malé množstvo valút, ktoré mohli legálne získať.
Nie všetky rodiny však cestovali rovnakým spôsobom. Ľudia ubytovaní v hoteloch alebo účastníci organizovaných zájazdov mohli mať stravu zahrnutú v cene.
Kto mal auto, mal výhodu. Zároveň však niesol riziko, že sa škodovka, trabant, wartburg alebo žigulík počas dlhej cesty prehreje, pokazí alebo jednoducho odmietne pokračovať.
Pred rokom 1989 chodilo na dovolenku vlastným autom až 71 % Českoslovákov.
Čo znamenala cesta do zahraničia pre rodinu
Cesta do zahraničia pred rokom 1989 nebola len otázkou výberu destinácie. Rodina musela riešiť doklady, súhlasy, financie, dopravu, ubytovanie, stravovanie aj colné pravidlá.
Ak človek plánoval dovolenku na nasledujúci rok, musel čakať na začiatok roka a na rozhodnutie banky. Odpoveď pritom mohla znieť: „Vaša cesta nie je so štátnymi záujmami ČSSR.“
Aj po získaní všetkých potrebných dokumentov zostávalo riziko, že cestovnú doložku zrušia deň pred cestou alebo na hranici.
Takéto skúsenosti ovplyvnili aj vzťah ďalších generácií k cestovaniu. Každý na Slovensku stretol niekoho, kto cestovanie nevníma ako možnosť spoznávať svet a rozšíriť si obzory, ale ako nebezpečnú aktivitu s vôňou rebélie.
Ak rodičia alebo starí rodičia reagujú na cestu do Japonska, Brazílie či inej vzdialenej krajiny obavami a radšej by človeka poslali do Štúrova alebo na Balaton, môže ísť o dôsledok skúseností z obdobia, keď cestovanie nebolo slobodnou a samozrejmou súčasťou života.
Cesta do Talianska a skúsenosť s kontrolami
V dobe socializmu niektoré rodiny navštevovali najmä Bulharsko a Chorvátsko, no podarilo sa im vycestovať aj do Talianska.
Okrem zdĺhavého vypisovania papierov si cestujúci spomínali aj na to, že kým sa dostali do Chorvátska, na hraniciach im modro-belasú Škodu 100, ktorou k moru cestovali, takmer celú rozobrali.
Takáto skúsenosť ukazuje rozdiel medzi cestovaním do spriatelených krajín a cestou do západných štátov. Cestovanie do Bulharska či Chorvátska bolo o niečo jednoduchšie, no pri krajinách za železnou oponou sa preverovanie mohlo týkať osobných plánov, kontaktov aj dôvodov cesty.
Cesta do Spojených štátov v roku 1988
O svoje skúsenosti s administratívnou byrokraciou sa podelila aj Hana, ktorá sa v roku 1988 vybrala spoznať ďalekú a pre mnohých nedostupnú Ameriku.
Ešte predtým, než sa vydala do Prahy vlakom, si potrebovala v zamestnaní vybaviť množstvo úradných formalít. Potrebovala povolenie zo závodu a množstvo pečiatok z rôznych zväzov.
Jedna pečiatka bola z KSČ a SZM. O povolenie vycestovať na dovolenku do USA musela požiadať aj na pasovom. Spolu s pasom priniesla aj potvrdenie z práce, že môže vycestovať.
Trvalo tri týždne, kým dostala odpoveď. Pri rokovaní jej žiadosť schválili. S povolením a pasom odišla do Prahy po víza.
Ak človek dostal povolenie z okresu, bolo jasné, že na Americkej ambasáde v Prahe dostane aj víza. Z Prahy sa potom do New Yorku cestovalo lietadlom.
Cesta za otcom do Alžírska
Niektorí ľudia cestovali aj vďaka pracovným príležitostiam svojich príbuzných. V roku 1982 sa otec jednej rodiny rozhodol odísť do Alžírska za vidinou lepšieho uplatnenia.
V tom čase išlo o vyspelú a bohatú krajinu, ktorá išla cestou nekapitalistického vývoja. Ťažila sa tam ropa a jej cena bola v tom období dosť vysoká. Preto si krajina mohla dovoliť najať odborníkov z iných štátov.
Z Československa tam pracovali architekti, stavbári, geodeti, vodári, strojári aj lekári.
Aj cesta detí za otcom si však vyžadovala množstvo povolení. Začiatkom roka si museli podať žiadosť o vycestovaciu doložku a priložiť kopu ďalších papierov.
Cestu musela schváliť škola - od krúžkového a ročníkového vedúceho cez predsedu SZM, predsedu straníckej organizácie KSČ na fakulte až po dekana. Papiere potom posielali zamestnávateľovi otca a odtiaľ putovali na ministerstvo kultúry.
Študenti, ktorí študovali v Bratislave, si všetko mohli obehať osobne. Spomienka na úradný systém po desaťročiach vyvolávala úsmev, no zároveň pripomínala byrokraciu a neochotu vyvolanú závisťou, pretože niekto mohol vycestovať a iný nie.
Letenky kúpil otec v Alžíri v ČSA, ktoré malo zastúpenie v hlavnom meste.
Nákupy a colné pravidlá
Súčasťou dovolenky bývali aj nákupy. Z Juhoslávie sa vozila najmä káva, džemy, žuvačky s obrázkami, plastové hračky, kozmetika či tričká s cudzojazyčnými nápismi.
Z východného Nemecka si návštevníci prinášali potraviny, oblečenie, hračky, domáce potreby, elektroniku aj obuv.
Nákupy však podliehali colným a devízovým predpisom. S nákupmi obuvi vo východnom Nemecku sa spájajú početné spomienky československých cestovateľov.
Niektoré druhy obuvi alebo ich vývoz podliehali obmedzeniam. Ľudia preto podľa dobových spomienok nové topánky niekedy obuli ešte pred návratom a starý pár odložili do batožiny.
Nešlo o situáciu, ktorá by postihovala každého návštevníka východného Nemecka.
Čo sa zmenilo po roku 1989
Dovolenky pred rokom 1989 sprevádzali obmedzenia, ktoré si mladšie generácie už len ťažko dokážu predstaviť.
Po páde komunistického režimu sa podmienky postupne uvoľnili. Zrušenie výjazdných doložiek, jednoduchší prístup k cudzej mene a otvorenie hraníc umožnili ľuďom cestovať oveľa slobodnejšie.
Generácie pred rokom 1989 nemohli cestovať tak jednoducho, ako cestujeme dnes, no mnohí ľudia túžiť po poznávaní sveta neprestali. Cesta za hranice si vyžadovala odvahu, trpezlivosť, prípravu a neraz aj súhlas celej rodiny.

Nežná revolúcia v Československu 1989 NHD
tags: #cestovanie #pred #rokom #1989