Vysoké Tatry v roku 1976: lyžovanie, kúpele a spomienky na horské stredisko

Rok 1976 patril vo Vysokých Tatrách športu, cestovnému ruchu, liečebným pobytom aj spomienkam na výrazné udalosti predchádzajúcich desaťročí. Štrbské Pleso sa stalo dejiskom významných medzinárodných lyžiarskych pretekov a zároveň získalo nový liečebný dom Helios.

Vtedajšia podoba Vysokých Tatier však nevznikala iba v jednom roku. Súčasnosť horského regiónu formovali staršie klimatické kúpele, rozvoj železníc, výstavba hotelov, lanoviek a športových tratí, ale aj udalosti, ktoré poznačili dejiny tatranského športu.

Veľká cena Slovenska oslávila 55. ročník

Medzinárodné lyžiarske preteky v alpských disciplínach, Veľká cena Slovenska (VCS), zapísali do športových dejín už svoj 55. ročník.

V jubilejnom ročníku dostala Veľká cena Slovenska novú zjazdovku.

Uplynulý víkend sa stala dejiskom medzinárodných pretekov nová zjazdovka Furkota na Štrbskom Plese, ktorú v dĺžke takmer 1300 metrov metrov s celkovým prevýšením tristo metrov spolu s novou šesť miestnou sedačkou dali do užívania verejnosti len pred niekoľkými týždňami.

Prvok podujatiaÚdaj
PodujatieVeľká cena Slovenska
Ročník55.
MiestoŠtrbské Pleso
ZjazdovkaFurkota
Dĺžka tratetakmer 1300 metrov
Prevýšenietristo metrov
Prepravné zariadenienová šesť miestna sedačka
Počet krajíndeväť
Počet pretekárovdo stopäťdesiat
Nová zjazdovka Furkota Štrbské Pleso

Furkota ako nový pretekový kopec

Jej parametre si odskúšali pretekári z Poľska, Maďarska, Lotyšska, Čiech, Ukrajiny, Slovinska, Rumunska, jeden reprezentant Veľkej Británie ba aj Austrálčania, ktorí si účasťou na VCS pripísali niekoľko bodov do svetovej súťaže.

Od tohto ročníka by sa preteky VCS mohli organizovať na technicky zasnežovanej zjazdovke Furkota, ktorá bola v čase súťaže pre verejnosť uzavretá.

„Doteraz sme mali na preteky vyhradenú jednu časť trate a druhá bola určená pre verejnosť,“ informoval Petrovič o situácii, ktorá ešte v minulom roku panovala na zjazdovke Solisko.

„Furkota je ideálny pretekový kopec. Zaujímavá je nielen svojou dĺžkou, ale scenériou prírody, ktorá sa súťažiacim odkrýva,“ dodáva Petrovič.

Ohlasy na zjazdovku medzi pretekármi boli výborné.

Počasie zasiahlo do programu pretekov

Vrtochy počasia sprevádzali jubilejný ročník VCS tak, ako všetky predchádzajúce ročníky.

Sobotné preteky mužov musela jury napokon pre dážď, hmlu a zlú viditeľnosť odvolať.

„V takom difúznom svetle nebolo možné pustiť pretekárov na trať,“ poznamenal na úvod dlhoročný riaditeľ pretekov Ivan Petrovič.

V nedeľu sa s organizátormi v slnečnom počasí „zahrával“ len vietor.

„Svetová lyžiarska špička je síce na svetových podujatiach, ale prišla k nám juniorská elita, takže sa nám podarilo zaujať,“ myslí si Petrovič.

Dokazuje to napokon aj počet prihlásených pretekárov, ktorých z deviatich krajín prišlo do stopäťdesiat.

Výsledky jubilejnej Veľkej ceny Slovenska

Pri neúčasti olympionikov zjazdovku Jany Gantnerovej a Jaroslava Babušiaka, ktorí po minulé ročníky zvyšovali konkurenčné prostredie, bola VCS záležitosťou celkovej víťazky Barbary Kantorkovej pred Martinou Dubovskou a Ninou Penzešovou.

Medzi mužmi sa v nedeľnom slalome najlepšie počínal Adam Žampa, pred Jiřím Hendrychom a Martinom Pisom.

Na vedúceho pretekára „bratsky“ doťahoval mladší Žampa - Andreas, ktorý skončil v závere prvej desiatky.

KategóriaPoradie
ŽenyBarbara Kantorková, Martina Dubovská, Nina Penzešová
Muži - nedeľný slalomAdam Žampa, Jiří Hendrych, Martin Piso

Adam si pred VCS úspešne počínal na svetovom šampionáte, majstrovstvách sveta juniorov v alpských lyžiarskych disciplínach pod Mont Blancom, kde medzi sto jedenástimi súpermi obsadil 48. priečku.

Veľká cena Slovenska v širších dejinách

Veľká cena Slovenska mala za sebou viac ako polstoročie vývoja, počas ktorého sa menili dejiská, disciplíny, technické podmienky aj význam podujatia.

  • VCS sa v roku 1969 po prvýkrát uskutočnila ako jedna zo seriálu súťaží Svetového pohára, čím si získala renomé vo svetových lyžiarskych kruhoch.
  • Paradoxne, rok nato sa kvôli usporiadaniu Majstrovstiev sveta (MS) v klasických disciplínach na Štrbskom Plese nekonala.
  • Nedostatok snehu v dejisku podujatia pripravil aj roky 1959, 1961, 1966, 1991 a 1997 o túto športovú udalosť.
  • Tretí ročník súťaže poznamenal štrajk slovenských pretekárov, ktorí sa cítili byť českým vedením Československého družstva znevýhodňovaní.
  • Upieranie práva na nomináciu vyústilo do odmietnutia nastúpiť na štart VCS v roku 1957.
  • Prehlásenie, ktoré putovalo do rúk funkcionárov s poukázaním na nezhody vo vtedajšej organizovanosti československého športu podpísali medziiným Vlado Krajňák, Michal Šoltýs či Jozef Fukso Krasuľa, ktorý ešte pred troma rokmi stál na štartoch lyžiarskych pretekov v kategórii masters.
  • V roku 1960 pribudla na tú dobu moderná sedačková lanovka do Lomnického sedla, ktorá zjednodušila organizáciu pretekov, no po prvýkrát na štart nenastúpili zástupcovia lyžiarskej veľmoci, Rakúska.
  • Po roku pauzy spôsobenej nedostatkom snehu v Lomnickom sedle sa pre VCS črtala v roku 1962 ďalšia nádej na Hrebienku, kde na hornej lúke pribudol vlek.
  • V desiatom ročníku bol do programu mimoriadne zaradený aj beh na lyžiach.
  • V roku 1965 sa na VCS predstavila aj Tatranka Oľga Žampová Bruková.
  • Rok pred MS bol Vysokým Tatrám pridelený Svetový pohár v zjazdovom lyžovaní žien.
  • Len v tom ročníku.
  • V roku 1971 sa v triu mladých nádejných zjazdárok predstavila Smokovčanka Darina Matošová a Kežmarčanka Dana Krajňáková.
  • Sedemnástemu ročníku VCS v roku 1972 pre nedostatok snehu na Hrebienku pomáhali hasiči, ktorí vodou zo striekačiek „naimitovali“ na hornej lúke sneh.
  • Okrem Matošovej sa na štart VCS postavila ďalšia Smokovčanka, Eva Petrovičová.
  • V roku 1973 sa na Rogovej v Tatranskej Javorine zišli sestry Harvanové už aj s Janou Šoltýsovou (Gantnerová), Petrovičová a Krajňáková.
  • 19. ročník VCS v roku 1974 sa zapísal do dejín lyžiarskych súťaží ako finále Svetového pohára mužov a žien v slalome a obrovskom slalome.
  • Z pretekov sa vysielal priamy prenos televízie.
  • 20. VCS na Hrebienku sledoval rekordný počet divákov šplhajúci sa k číslu 5000.

Štrbské Pleso v roku 1976

Štrbské Pleso bolo v roku 1976 nielen športovým strediskom, ale aj významným turistickým a klimatickým liečebným miestom.

V roku 1872 tu postavil Jozef Szentiványi z Liptovského Jána, majiteľ Štrbského Plesa, malý prízemný zrub, ktorý o rok neskôr sprístupnil turistom.

Ďalšiu chatu povolil postaviť Uhorskému karpatskému spolku.

Jozefova chata, ako ju volali na počesť statkára mala už 40 postelí, jednoduchú reštauráciu a stáleho hospodára.

Ponúkala sprchy, obyčajné teplé i kosodrevinové kúpele.

Na prelome storočí tvorilo osadu 15 budov so 72 hosťovskými izbami a 140 posteľami.

Okrem prírodného kúpaliska sa tu nachádzal i kúpeľný dom so 16 vaňami, sprchami a masážnou sieňou.

So železničnou stanicou Tatranská Štrba spájala kúpele od roku 1896 ozubnicová železnica, ktorú pre technické nedostatky roku 1936 zrušili, ale roku 1969 postavili modernejšiu.

Roku 1901 sa stalo Štrbské Pleso vlastníctvom štátu a v roku 1906 tu spoločnosť Wagons Lits Cook vybudovala prvú časť komplexu reprezentačných hotelov na južnom brehu plesa, neskorší hotel Kriváň, dnes časť Grandhotelu Kempinski.

Tým sa v osade naplno rozprúdili aj zimné sezóny a stala sa najatraktívnejším strediskom zimných športov vo Vysokých Tatrách.

Počas prvej svetovej vojny si väčšinu izieb vyhradilo vojsko pre rekonvalescentov a lyžiarske kurzy.

Po vojne ostala prevádzka osady predovšetkým hotelová, ale nechýbali klimatoterapeutické zariadenia pod lekárskym dozorom.

Po druhej svetovej vojne si situácia vynútila orientáciu celej osady na liečbu prieduškovej astmy a alergických chorôb horných dýchacích ciest.

Roku 1976 získali Československé štátne kúpele nový liečebný dom - Helios.

Dnes je Štrbské Pleso dôležité turistické východisko, športové stredisko a známe klimatické liečebné miesto.

Štrbské Pleso historické hotely 1976

Starý Smokovec a počiatky tatranského kúpeľníctva

Od roku 1793 stála pri smokoveckých kyselkách, ktoré objavili už železiari, poľovnícka chata majiteľa okolitých lesov, grófa Štefana Csákyho.

Vzápätí vyrástli dva prízemné zruby pre vybraných hostí a ich služobníctvo.

Rastúci záujem turistov o Vysoké Tatry viedlo k tomu, že od roku 1814 sa pozemky prenajímali podnikavým hotelierom.

Po vedením mimoriadne iniciatívneho nájomcu Jána J. Rainera prežív Smokovec v rokoch 1833-1867 prvý zlatý vek.

Rainer sa postaral o úpravu kúpeľného parku, podstatne zvýšil ubytovaciu kapacitu, zriadil samostatnú reštauráciu a vybudoval hydroterapeutický ústav pod lekárskym dozorom.

Sprístupnenie Tatier Košicko-bohumínskou železnicou znamenalo koniec osamelej existencie Smokovca, ktorý sa po zložení ďalších klimatických stredísk stal Starým Smokovcom.

Na prelome storočí bolo v osade 23 budov s 300 posteľami v 214 izbách.

Po prvej svetovej vojne sa nová turistická verejnosť domáhala predovšetkým menších a lacných penziónov.

K Csákyho domu, v suteréne s vodoliečbou, pristavili reštauráciu čím sa vytvorilo nové sanatórium.

Začali sa poskytovať rozličné služby a roku 1931 dostala osada prvú jednotriednu školu.

Momentálne je Starý Smokovec administratívnym strediskom Vysokých Tatier.

Hoci bol druhou svetovou vojnou najviac poškodený, rekonštrukcia prebiehala rýchlo.

V apríli 1945 bol tiež krátkodobým sídlom československej vlády po odchode z Košíc.

Ráz osady pozmenili mnohé novostavby a niektoré staršie objekty bolo nutné asanovať.

Nový Smokovec a liečba pľúcnych ochorení

Dr.Szontagh ako kúpeľný lekár v Starom Smokovci, poznal priaznivé možnosti klimatickej liečby pľúcnej tuberkulózy v tatranských podmienkach.

V roku 1876 si prenajal pozemok a otvoril dve nové sanatóriá.

V zime 1881-1882 sa Mikuláš Szontagh prvýkrát pokúsil nechať sanatóriá otvorené aj v zimnom období.

Pacienti sa však len postupne dali nahovoriť na zimné liečenie a aj ich domáci lekári boli zväčša proti zimným kúram.

Ako jeden z priekopníkov zimných športov, predpisoval doktor svojim pacientom aj lyžovanie či sánkovanie ako dôležité liečebné prostriedky.

Aby sa zimný hostia mohli za každého počasia prechádzať, postavil zo strán otvorenú, zastrešenú kolonádu so zámerným sklonom, ktorý umožňoval ,,pľúcnu gymnastiku“.

Kolonáda ústila do vychýrenej zimnej záhrady s pestrou vegetáciou, voľne lietajúcim vtáctvom, knižnicou, kolkárňou, bufetovým kútom a bazárom.

Na prelome storočí mal Nový Smokovec 36 budov - z toho 26 z nich tvorilo komplex sanatórií.

V kúpeľnom dome sa ordinovali kúpele s liečivými prísadami a masážami, elektroterapia, respiračná terapia, pneumatická liečba a liečebný telocvik.

Vo vyhradených častiach budov sa ubytovávali zdraví záujemci, zväčša spoločníci alebo návštevníci chorých.

Počas prvej svetovej vojny sa sanatóriá premenili na vojenské lazarety.

Súčasne sa začalo budovať aj nové veľké sanatórium.

Po druhej svetovej vojne sa stalo dovtedajšie sanatórium Všeobecného penzijného ústavu.

Ďalšie tatranské osady v období okolo roku 1976

Horný Smokovec

V 2.polovici 19.storočia vyrástla na východ od Starého Smokovca drevená rozhľadňa, ku ktorej viedol obľúbený vychádzkový chodník.

Miesto nazvali Peknou vyhliadkou a začas tu stála aj neveľká letná reštaurácia.

Od roku 1926 vyrástlo na východ od nej niekoľko rodinných penziónov.

Stavali ich prevažne hoteloví zamestnanci, ktorí sa materiálne zmohli a využívali záujem vtedajšieho obecenstva o pokojný oddych s domáckym ovzduším a stravou.

Zoskupenie budov vyhlásil roku 1930 za novú osadu - Horný Smokovec.

V 30.rokoch vyrástol tu väčší penzión Helios a dve dobre vybavené klimatoterapeutické sanatóriá Dr. Jána Opatrného (1930) a Dr. Júliusa Holzmanna-Horného (1935) - dnes detské liečebne.

Dolný Smokovec

Podnet na založenie osady dal kežmarský učiteľ Jozef Bohuš, keď si roku 1881 od obce Nová Lesná prenajal neveľký pozemok, aby na ňom zriadil jednoduchú študentskú útulňu.

Jeho dobré úsilie zmaril nedostatok finančných prostriedkov.

Načatú chatu nakoniec odkúpila Kežmarská banka, ktorá postavila ďalších sedem menších, komfortne vybavených viliek, so spoločnou reštauráciou, väčší hotel a kúpeľný dom.

Z Dolného Smokovca sa tak stalo letovisko uhorskej aristokracie a plutokracie.

Niekoľko šľachticov si postavilo vlastné letohrádky.

Od roku 1883 bol v osade aj kúpeľný lekár.

Na prelome storočí tvorilo Dolný Smokovec 12 hrazdených budov s 204 hosťovskými izbami.

V samostatnej budove kúpeľného domu ponúkali liečivé kúpele z miestnej rašeliny.

V hale kúpeľného domu vyvierajúci prameň minerálnej vody ordinovali na pitné kúry.

Všetky budovy i s drevenou kaplnkou z roku 1890 projektoval architekt Gedeon Majunke.

Na začiatku prvej svetovej vojny sa osada pretvorila na vojenskú liečebňu tuberkulózy.

Odvtedy slúžil Dolný Smokovec ako klimatické liečebné miesto a od roku 1919 sa špecializuje na liečenie detí - dnes na liečbu nešpecifických respiračných ochorení.

Vyšné Hágy

Začiatky osady siahajú do roku 1890, keď batizovský a markušovský veľkostatkár František Mariássy postavil na svojich pozemkoch jednoposchodový turistický hotel s domácou a lacnou reštauráciou.

Vynikajúce horské mlieko a nádherné exempláre pstruhov pochádzali z nižnoháganského chovu kráv a rybného hospodárstva.

Z kúpeľov bol na výber napríklad smrekový, teplý, studený či borovicový.

Roku 1897 kúpil okolité lesy aj s osadou pruský knieža Kristián Kraft Hohenlohe, ktorý dal vzápätí vybudovať hotel s 30 izbami a verejnosti neprístupný poľovnícky kaštieľ.

V úsilí spraviť z osady oddychové miesto pre zámožných rekonvalescentov, badateľne zvýšil ceny.

V roku 1928 odkúpil hágsky majetok československý štát, ktorý tu vybudoval mohutné sanatórium Robotníckej sociálnej poisťovne.

V rokoch vojny našlo v sanatóriu útočište mnoho politicky a rasovo prenasledovaných ľudí či ranených partizánov.

Pri prechode frontu v ňom zriadili vojenskú nemocnicu.

Dnes ide o Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie Vyšné Hágy.

Tatranská Polianka

Prvou predchodkyňou osady bola gerlachovská obecná horáreň zo 70.rokov 19.storočia.

Roku 1884 vyrástla neďaleko nej poľovnícka chata podnikavého poľnohospodára Pavla Wesztera.

Záujem turistov o oblasť Velickej doliny ho teda povzbudili založiť Tatranskú Polianku.

Koncom 19.storočia bolo v osade 6 budov s 52 izbami.

Toto podnikanie ho však neuspokojovalo a postaral sa o to, aby jeho synovec Michal Guhr vyštudoval medicínu a po náležitej praxi založil a viedol od roku 1902 klimatické sanatóriá na liečenie tuberkulózy a Basedowovej choroby.

Jeho zásluhou sa osada stala významným strediskom lyžiarstva a športového sánkovania.

Počas prvej svetovej vojny slúžili sanatóriá ako vojenské lazarety.

Po vojne sa Guhrove sanatóriá zaoberali astmou.

Roku 1925 ich zmodernizovali a postavili nový reštauračný trakt.

O päť rokov neskôr postavili nový sanatórny objekt.

Dnes patrí zmodernizovaný ústav ku komplexu tatranských liečební.

Tatranské Zruby

Pôvodne Vojenské Sruby vyrástli ako zrubový výcvikový tábor československej armády, kde sa od roku 1923 sústreďovali športovci - lyžiari a horolezci a organizoval sa terénny výcvik špeciálnych horských jednotiek.

Frekventanti kurzov sa v spolupráci s Klubom československých turistov aktívne zúčastňovali na stavbách stavbách tatranských chodníkov a chát.

Roku 1944 sa posádka Vojenských Srubov pridala k Slovenskému národnému povstaniu.

Po vojne osadu premenovali na Tatranské Zruby a premenili ju na vojenskú zotavovňu s možnosťou rodinnej rekreácie príslušníkov vojska.

Podstatne sa zvýšila jej úroveň od roku 1967, keď postavili novú ústrednú budovu hotela.

Tatranská Lesná

Základom osady, ktorá sa vyvinula v chotári obce Stará Lesná, bol hotel Carpathia.

Na prvom poschodí mal pôvodne 10 dvojposteľových a 18 jednoposteľových izieb, na druhom poschodí dve spoločné turistické nocľahárne, ktoré po vzájomnej dohode s majiteľom obsadzovala miestna skupina Turistického spolku Priateľov prírody z Matejoviec.

Hotel na pravom brehu Studeného potoka dal postaviť hostinský z Matejoviec Armin Eichner.

Stavebné práce vykonal staviteľ Július Marcsán z Popradu, zariadenia dodala firma J. Hartmann a synovia z Kežmarku.

Slávnostné otvorenie hotela za širokej účasti verejnosti sa uskutočnilo 15. decembra 1928.

V ďalších rokoch sa na starolesnianskych pozemkoch pri ceste Slobody sporadicky postavilo niekoľko rodinných penziónov, ktoré v roku 1930 oficiálne vyhlásili za samostatnú, novú osadu Tatranskú Lesnú.

Vtedy tu vyrástla reprezentačná detská zotavovňa Detský raj pod lekárskym dozorom jej majiteľa Ladislava Jureckého.

Tatranská Lomnica a rozvoj zimných športov

V roku 1892 sa uhorský erár rozhodol na vymedzenej ploche 226 katastrálnych jutár vybudovať nové letovisko - Tatranskú Lomnicu.

Prvým krokom bolo postavenie hotela Lomnica (1893), ktorý bol v nasledujúcom desaťročí najväčšou a najlepšie vybudovanou budovou vo Vysokých Tatrách.

Tesne potom dala Spišská úverová banka v Levoči postaviť tiež skromnejšiu Lomničku a reprezentatívny kúpeľný dom s maurskou vstupnou halou, vodoliečbou, zariadením pre liečebnú gymnastiku s krytým bazénom.

Ako prvé tatranské stredisko mala Tatranská Lomnica už roku 1895 vlakové spojenie s Popradom.

Roku 1905 pozdvihla úroveň osady výstavba reprezentačného Grand-hotela.

Zaviedli sa pravidelné zimné sezóny a popri dovtedajších letných športoch (golfe, tenise, streľbe na hlinené holuby a konských dostihoch) sa začalo rozvíjať lyžovanie, sánkarstvo či korčuľovanie.

V smere k Skalnatej doline postavili roku 1909 sánkarskú a bobovú dráhu s drevenými bariérami, mechanickým výťahom a elektrickým časomerným zariadením.

Počas prvej svetovej vojny slúžila časť kapacity obce uhorskej armáde na rekonvalescenciu a lyžiarske kurzy.

V roku 1933 tu vyrástla moderná a veľký zotavovňa - Morava.

Rast návštevnosti i stáleho obyvateľstva si vyžiadal vytváranie služieb a budovanie obchodnej siete.

Záujem návštevníkov o Tatranskú Lomnicu sa podstatne zvýšil, keď v roku 1940 dali do prevádzky visutú lanovku na Lomnický štít.

Po druhej svetovej vojne sa z Tatranskej Lomnice vyvinulo významné stredisko medzinárodného cestovného ruchu a rekreácie.

Tatranská Kotlinа, liečebné pobyty a turistické zázemie

Podnet na založenie Tatranskej Kotliny ako letoviska dalo turistické sprístupnenie Belianskej jaskyne (1881) a úsilie priblížiť turistom aj Belianske Tatry.

Medzi prvé objekty sa zaradil prístrešok pre strážcu jaskyne v roku 1882.

Do letnej sezóny 1883 tu mesto Spišská Belá postavilo reštauráciu a dve ubytovne s 15 miestnosťami.

Do konca 19.storočia vyrástlo už 31 budov s 254 hosťovskými izbami a 370 posteľami - 13 menších viliek patrilo bohatým jednotlivcom.

Kasíno s reštauračnými miestnosťami bolo zriadené pre 500 stravníkov a bola v ňom aj divadelná sála.

V kúpeľnom dome bolo okrem vodoliečby zariadenie pre Kneipov liečebný telocvik.

Počas prvej svetovej vojny sa tu liečili a zotavovali vojaci.

Nový majiteľ, lekárnik Ctibor Zelený z celého komplexu vytvoril liečebňu TBC pre menej náročných a menej zámožných pacientov.

Po požiari roku 1930 časť objektov prestavali a vybudovali nové sanatórium.

Sanatórium odkúpilo aj súkromné vilky na rozličné prevádzky a byty.

Zmodernizované objekty Tatranskej Kotliny slúžia doteraz na liečebné účely.

Hokejový Tatranský pohár v roku 1976

Súčasťou športového života pod Tatrami bol v roku 1976 aj hokejový Tatranský pohár.

Víťazom 29. Tatranského pohára sa podľa očakávania stala reprezentácia ČSSR.

Na druhom mieste skončil Torpedo Gorkij a tretie miesto obsadila Sparta Praha.

Súčasťou programu Tatranského pohára boli oslavy 50. výročia podtatranského hokeja.

Dnes možno povedať, že išlo o oslavy vzniku Športového klubu Vysoké Tatry, čo sa v roku 1976 považovalo za vznik podtatranského hokeja.

V roku 1926, 5. decembra, v Starom Smokovci padlo rozhodnutie o založení športového klubu, avšak nejednalo sa o hokejový klub, ale všeobecný športový klub, ktorý plánoval zastrešovať viaceré športy.

Vôbec prvou aktivtou ŠKVT boli lyžiarske kurzy v januári 1927, v lete to bol volejbal a tenis.

PoradieDružstvo
1.ČSSR
2.Torpedo Gorkij
3.Sparta Praha

Patronát nad turnajom prevzal Vládny výbor pre cestovný ruch SSR a Východoslovenský KNV v Košiciach.

Turnaj mal aj svoju slávnostnú časť.

Otvorila ju pietna spomienka pri pomníku padlých.

Následne predseda organizačného výboru a predseda MsNV Ján Minarčák prijal zástupcov zúčastnených družstiev.

Súčasťou programu prvého dňa turnaja bolo zasadnutie Predsedníctva VZĽH SÚV ČSZTV, ako aj zasadnutie jeho mládežníckej komisie.

Druhý deň sa konalo slávnostné zasadnutie TJ LS Poprad k. 50. 1. priateľstva.

Vysoké Tatry ako miesto športu, rekreácie a liečby

Rok 1976 ukazuje Vysoké Tatry ako mnohostranný región, v ktorom sa stretávali vrcholový šport, mládežnícke súťaže, hokej, lyžiarske kurzy, turistika, hotelierstvo a klimatická liečba.

Štrbské Pleso získalo novú technicky zasnežovanú zjazdovku Furkota a novú šesť miestnu sedačku, zatiaľ čo tradícia Veľkej ceny Slovenska pripomenula dlhý vývoj tatranského lyžovania.

V tom istom roku získali Československé štátne kúpele na Štrbskom Plese nový liečebný dom - Helios.

Najmä tých skôr narodených vždy potešia retro spomienky na obdobie, v ktorom prežívali svoju mladosť či detské časy.

Ono je vždy dobré sa občas pozrieť do minulosti a zaspomínať si v kruhu priateľov na všetko pekné čo sa v minulosti udialo.

Vysoké Tatry v roku 1970

A práve pre týchto pamätníkov som zaradil na konci článku filmovú ukážku Slovenskej televízie z cyklu noc v archíve, konkrétne ide o natočené zábery zo 70. rokov 20. storočia z Vysokých Tatier.

Možno sa aj vy niekde na filmových záberoch nájdete.

A ak nie, možno vám pohľad na Vysoké Tatry tej doby pripomenú vaše lyžiarske začiatky, alebo vám znova navodia krásne pocity, ktoré ste vo Vysokých Tatrách práve v tom období zažili.

tags: #vysoke #tatry #a #rok #1976