Vyhliadka cisára Františka Jozefa, známa aj ako Kaiser-Franz-Josef-Höhe, patrí medzi najznámejšie miesta pod najvyššou horou Rakúska. Nachádza sa uprostred národného parku Vysoké Taury a ponúka pôsobivé výhľady na Großglockner, ľadovec Pasterze, Glocknerwand aj údolie Johannisberg.
Miesto nesie svoj názov po návšteve cisárskeho páru Franza Jozefa I. a Alžbety známej ako Sisi v roku 1856. Keď cisár František Jozef aj s cisárovnou Sisi navštívili v roku 1856 toto miesto, ľadovec Pasterze siahal až sem. Odvtedy sa dosť výrazne zmenšil.

Großglockner a jeho miesto vo Vysokých Taurách
Grossglockner (nem. Großglockner) je s výškou 3 798 m n. m. najvyššia hora v Rakúsku a najvyššia hora v Alpách východne od Brennerského priesmyku. Vrchol sa nachádza v skupine Glockner, ktorá patrí do Vysokých Taur, na hraniciach spolkových krajín Korutánsko a Tirolsko.
Großglockner, alebo „veľký zvon“, s výškou 3798 m n.m. vojvodí nielen pohoriu Hohe Tauern, ale aj samotnému Rakúsku. V skutočnosti je tento najvyšší rakúsky vrch tvorený nie jedným, ale dvoma vrcholmi oddelenými ťažko prístupným horským sedlom Glocknerscharte. Druhý z vrcholov má trefný názov Kleinglockner a svojho vyššieho brata „nedorástol“ len o smiešnych 18 metrov.
Prvovýstup sa podaril v roku 1800 pánovi menom Franz Xaver Salm-Reifferscheidt.
Großglocknerská vysokohorská cesta
Vyhliadka je tvorená slepou cestou a rozľahlou terasou s výhľadom, aký môže vyrážať dych. Prístup k nej zabezpečuje Großglockner Hochalpenstraße, jedna z najkrajších panoramatických ciest v Alpách.
Už vtedy, a ešte aj veľmi dávno predtým, pohorie Hohe Tauern križovala cesta, z ktorej sa postupom času stala známa Großglockner Hochalpenstraße. Kde sa tu vzala? Dnes už nikto netuší, kto ako prvý prekonal Hohe Tauern práve tadeto. Isté však je, že to bolo minimálne pred 4000 rokmi.
Už vtedy cez priesmyk Hochtor putovali keltskí a rímski obchodníci, neskôr pútnici smerujúci do dedinky Heiligenblut. Dokumentujú to rôzne archeologické nálezy, od bronzových nožov z predkeltských čias, cez keltské zlaté ozdoby, rímsku sochu Herkula, až po stredovekú uzdu alebo reťaze, ktorými boli pripútaní v 17. storočí galejníci.
Budovanie cesty
V roku 1924 dostal inžinier Franz Wallack za úlohu vypracovať projekt Großglockner Hochalpenstraße. Cesta so štrkovým povrchom a stúpaním 12‰ mala mať šírku 3 metre (s možnosťou rozšírenia na 5), vyhýbacie miesta a vyhliadky.
Celkový rozpočet sa mal zmestiť do sumy 3 milióny šilingov (dnes v prepočte zhruba 6,5 milióna eur). So začiatkom veľkej hospodárskej krízy prišiel aj nátlak na vybudovanie cesty.
V roku 1929 bola cesta odklepnutá a o rok neskôr, presne 30. augusta 1930 o 9:30, zaznel prvý odstrel, ktorý zahájil stavbu. Po 4 rokoch driny sa podarilo prekrižovať Hohe Tauern prvému motoristovi.
Nešiel na obyčajnom aute, ale na „terénne“ prispôsobenom Steyr-ovi a asi ani pôžitok z jazdy nebol ktovieaký, keďže cesta bola viac staveniskom, než cestou, a príjazdové cesty sa začali budovať až neskôr. Nech je ako chce, 3.8.1935 bola cesta slávnostne otvorená.
Celý tento „špás“ trval 26 mesiacov, 3200 robotníkov počas 1,8 milióna zmien popresúvalo približné 870 000 m3 zeminy a skál, použilo 115 750 m3 muriva a postavilo 67 mostov.
| Údaj | Hodnota |
|---|---|
| Dĺžka cesty | 47,8 km |
| Najvyšší bod trasy | Edelweißspitze, 2571 m n.m. |
| Počet zákrut | 36 |
| Počet mostov | 67 |
| Premiestnená zemina a skaly | 870 000 m3 |
| Počet robotníkov | 3200 |
Prevádzka a zimné podmienky
Ich dielo navštívilo do vypuknutia druhej svetovej vojny 375 000 návštevníkov. V nasledujúcich 4 rokoch to bolo už podstatne menej, len čosi okolo 27 000.
Počas vojny utrpela cesta značné škody. Na jej neutešenom stave sa podpísali ťažké opancierované vozidlá, neodborné odstraňovanie snehu, ako aj nepriazeň počasia.
V roku 1945 sa cestu ako-tak podarilo zachrániť, no postupne prestávala postačovať turistom, s ktorými sa po roku 1949 akoby vrece roztrhlo. Odvtedy už k žiadnej podobne závažnej zmene nedošlo.
Großglockner Hochalpenstraße nie je prístupná po celý rok. V zime dosahuje priemerná snehová pokrývka v týchto oblastiach až 5 metrov. Preto je cesta od konca októbra do začiatku mája uzavretá.
Kedysi dávno, ešte v rokoch 1936-37, na odhrabávaní snehu pracovalo 300 mužov, ktorí za 70 dní dokázali odhádzať 250 000 m3 snehu a tým sprejazdniť aspoň jeden jazdný pruh.
Tie často do práce nastupujú aj v lete. Vďaka nim si možno Großglockner Hochalpenstraße vychutnávať oveľa dlhšie, až okolo 280 dní v roku. Pri troche šťastia sa vám možno podarí vidieť obrovské snehové steny, ktoré môžu mať úctyhodných 21 metrov.
Trasa ku Kaiser-Franz-Josef-Höhe
Dnes má Großglockner Hochalpenstraße 47,8 km, ku ktorým možno pripočítať ešte dve slepé cesty - jedna, 1,6 kilometrová, vedie na vrchol Edelweißspitze (2571 m n.m.), najvyšší bod trasy, druhá, 8,7 kilometrová, na výšinu Kaiser-Franz-Josef-Hohe (2369 m n.m).
36 zákrut s uhlom otáčania 360° dáva tušiť, že milovníci krútenia volantom sa tu môžu vyšantiť do sýtosti. Großglocknerská vysokohorská cesta je so svojimi 48 kilometrami a 36 zákrutami jednou z najkrajších panoramatických ciest na svete.
Samotná cesta začína ešte pred pokladňou. Nultý kilometrovník možno nájsť v centre dedinky Bruck, pri hostinci Lukashansl. Pokračuje dedinkou Fusch, ktorá, spolu s Bruck-om po postavení cesty zmenila názov - dedinky už nie sú „im Pinzgau“, ale „an der Großglocknerstraße“.
Ďalej sa vinie údolím Fuschertal a od pokladne začína poriadne stúpať a kľukatiť sa lesmi, lúkami a skalami. Každú chvíľku možno stretnúť parkovisko a skutočne je na čo sa pozerať. Za každou zákrutou čakajú nové dych berúce úchvatné pohľady.
Cesta prechádza rôznymi klimatickými pásmami. Možno sa kochať temnými lesmi, rozkvitnutými alpskými lúkami a v neposlednom rade aj svetom skál a snehu.

Edelweißspitze a Fuscher Törl
Náš výlet pokračuje k najvyššiemu bodu cesty - vrcholu Edelweißspitze (2571 m n.m.), z ktorého sa dá zahliadnuť až 37 „trojtisícoviek“ a 19 ľadovcov.
Odtiaľ cesta pokračuje cez vyhliadku Fuscher Törl s prvým výhľadom na zamračený Großglockner, okolo jazera Fuscherlacke až k priesmyku Hochtor (nem. Vysoká brána), ktorý je posvätným miestom Keltov.
Hochtor je historickým priechodom cez Vysoké Taury a zároveň jedným z výrazných bodov celej cesty.
Hochtor a zostup ku Korutánsku
Od Hochtoru už cesta klesá, cyklistov je tu poredšie a ani my už nestojíme na každom rohu. Valíme si to na výšinu Kaiser-Franz-Joseph-Höhe, ktorá sľubuje úchvatné výhľady na Großglockner a ľadovec Pasterze.
Parkoviská sú čoraz plnšie a nájsť si nejaké pekné na obednú pauzu nie je jednoduché. Nakoniec sa na nás šťastie usmialo a obedík sme si vychutnali s výhľadom na zahalený Großglockner, zatiaľ čo pod nami sa modrili vody priehrady Margaritze, ktorá je napájaná vodou z ľadovca Pasterze a sama napája priehrady vodného diela Kaprun.
V okolitých horách nie je núdza o kamzíky alebo svište, ktoré sa pokojne vyvaľujú pred zrakmi množstva turistov.
Čo ponúka vyhliadka Franza Jozefa
Na ohromnej vyhliadkovej plošine je veľké vonkajšie i kryté parkovisko, návštevnícke centrum, výstava automobilov a motocyklov, Glocknerská panoramatická miestnosť, Glocknerské kino, niekoľko reštaurácií a predajní suvenírov.
Dnes tu nájdete rozsiahle návštevnícke centrum a plošinu, z ktorej si môžete pozrieť ľadovec Pasterze, vrch Grossglockner, severozápad Glocknerwandu aj údolie Johannisberg.
Nezáleží na tom, či pri výlete na Großglocknerskú vysokohorskú cestu svieti slnko alebo prší - nové zážitky a objavy tu na vás čakajú za každého počasia.
Dnes sa tu vysoko nad najdlhším ľadovcom Východných Álp nachádza návštevnické centrum s výstavami, informačným miestom k národnému parku a Glocknerským kinom.
Vo vstupnom sú už zarátané aj parkoviská a výstavy.
Vyhliadková veža Swarovski
V roku 1998 bola u vyhliadky Kaiser Franz Josef Höhe vo skupine Glockner vo Vysokých Taurách postavená vyhliadková veža zo skla a dreva vo tvare kryštálu krištáľu.
Stavba bola sponzorovaná rodinou Swarovski z Innsbrucku. Veža stojí u panoramatickej cesty Kaiserstein naproti najvyššej hore Rakúska Groβglockner.
V hornom poschodí sú ďalekohľady, ktoré ponúkajú jedinečný výhľad do srdca národného parku Vysoké Taury, možnosť pozorovať horské zvieratá vo voľnej prírode a tiež horolezcov v stenách Groβglockneru.
Ľadovec Pasterze
Osem kilometrov dlhý Pasterze je najdlhší ľadovec Východných Álp, ku ktorému je možné od vyhliadky cisára Františka Jozefa dôjsť pešo.
Z vyhliadky dolu do údolia k ľadovcu jazdí pozemná lanovka Pasterze Gletscherbahn. Jazdí k miestu, kde sa v čase uvedenia lanovej dráhy do prevádzky v roku 1963 nachádzala hrana ľadovca.
Medzitým ľadovec pod údolnou stanicou roztál, takže odtiaľ vedie k ľadovcovému jazyku asi 300 metrov dlhé schodisko.
Odvtedy sa dosť výrazne zmenšil. Dnes nestačí len vystúpiť z auta, už dokonca ani lanovka Gletscherbahn postavená v roku 1960 nedovezie ľadovcachtivých turistov priamo k Pasterze.
Z ľadovca každým rokom výrazne ubúda. Cestu k nemu zdobia tabuľky s jeho výškou v tom-ktorom roku, takže si možno poľahky predstaviť, ako rýchlo ustupuje.

Pešia cesta k ľadovcu
Odtiaľto sa dá spraviť pekná prechádzka k priehrade Margaritze a potom naspäť na Kaiser-Franz-Joseph-Höhe.
Turistický chodník Pasterzen vedie od vyhliadky Franza Jozefa k Alžbetinej skale (2156 m.n.m.) až k hrádzi Magritze späť k ľadovcu až späť k vyhliadke Franza Jozefa. Práve pre návrat je dobré ušetriť energiu.
Demokratická väčšina výpravy rozhodla, že sa ide dole, k Pasterze. Na výber bola ešte trochu dlhšia Gamsgrubenweg (kamzíčia cesta), no pribúdajúce mraky vytvorili celkom dobré argumenty pre kratšiu cestu s možnosťou úniku lanovkou.
Dokonca aj pešia trasa sa hemžila ľuďmi všetkých možných vekových a ostatných kategórií. Celkom slušne klesala dolu, voľné kamene striedali kamenné schody (alebo skôr schodiská, hlavne pre nás menších) a po polhodinke sme boli pri ľadovci.
Zhruba v polovici cesty sa pripojili „lanovkári“, ktorí boli vďaka topeniu sa ľadovca nútení tiež vyvinúť trošku fyzickej aktivity.
Všade okolo bolo vidno ľadovcové morény a nikto z nás si nebol istý, kde všade ešte je ľad. Samotný ľadovec je viditeľný dostatočne, no pri dôkladnejšom skúmaní toho, čo sme mali pod nohami, sme viackrát narazili na topiaci sa ľad padajúci do ľadovcovej rieky.
Samozrejme, všetko bolo dostatočne maskované vrstvou kamienkov a piesku.
Odmenou za heroický výkon niektorých spoluturistov je tiež možnosť prejsť sa po ľadovci. Páskami je vyznačený priestor, po ktorom sa môžu ľudia voľne pohybovať.
Neodporúča sa schádzať z kovových schodíkov, ktoré majú zabrániť pošmyknutiu, no ľadovec je tak dobre „posypaný“, že so šmykľavosťou nemali problém ani „teniskári“.
Za pásku vymedzujúcu priestor pre „teniskových turistov“ sa už neodporúča chodiť bez poriadnej výbavy. Ľudia, ktorí odtiaľ prišli, sa dali poľahky spoznať podľa mačiek a ostatnej výstroje.
Kto čaká krásny modrý ľadovec ako z rozprávky, asi bude sklamaný. Ani z blízka sa veľmi nelíši od okolitých kameňov. Jediná možnosť, ako ho vidieť, je na miestach, kde sa z neho pri topení odlamujú kusy ľadu.
Tam je krásne čistučký.
Gamsgrubenweg a okolité chodníky
Po vyskúšaní začiatku Gamsgrubenweg som bola ešte spokojnejšia. Tento chodník vedie viacerými v skale vytesanými tunelmi, ktoré sú prerobené na akési atrakcie pre deti, takže spoza každého rohu niečo bliká, svieti, huláka...
Zopár výhľadov, ktoré sme tam videli, bolo síce pekných, no všetky viac-menej ukazovali ľadovú masu Pasterze, vždy len z trošku iného pohľadu.
V propagačných materiáloch písali, že na výstup treba 1 hodinu. A nemýlili sa veľmi, hoci, my sme sa ešte zbehli pozrieť k dolnej stanici lanovky.
Začalo popŕchať až hore. Aspoň sme mali dobrý pocit, že sme si nevybrali zle.
Praktické informácie
Vstupné a doprava
Ľudia odhodlaní využiť vlastnú silu a nie tú skrytú pod kapotou svojich štvorkolesových tátošov za vstup neplatia. Ostatní musia načrieť trošku hlbšie do vreciek.
Za jeden deň zaplatí autíčkar 28 €, motorkár o 10 € menej. Okrem toho sa dá kúpiť aj viacdenná vstupenka, alebo tzv. Rundfahrkarte, s ktorou sa možno vrátiť buď tou istou cestou, alebo tunelom Felbertauernstraße.
Ďalšie uvedené podklady uvádzajú odlišný cenník: osobné autá 35,- €, po 18:00 hod 25,- €, elektrické vozidlá 25,- €, motorky 25,- €, emotorky 18,50 € a autobusový zájazd sa platí za osobu.
Vstupné a otváracie hodiny sa môžu meniť podľa sezóny a aktuálnych podmienok, preto je vhodné overiť si ich pred cestou.
V cene vstupu na Großglocknerskú cestu je aj prístup na všetkých desať náučných chodníkov a informačných ciest, šesť výstav a parkovanie.
Autobus „Glocknerbus“, ktorého trasa vedie práve k vyhliadke cisára Františka Jozefa, je pohodlná alternatíva k vlastnému autu.
Otváracie obdobie
Großglocknerská cesta je uzatvorená počas zimnej sezóny a sprístupňuje sa od začiatku mája podľa snehových podmienok.
V uvedenom sezónnom rozvrhu sú otváracie hodiny počas mesiaca máj od 6:00 do 20:00 hod., od 1. júna do 31. augusta od 5:00 do 21:30 hod. a od 1. septembra do začiatku novembra od 6:00 do 19:30 hod.
Čo si naplánovať
- Vyhliadkovú plošinu Kaiser-Franz-Josef-Höhe.
- Výhľady na Großglockner a ľadovec Pasterze.
- Pešiu cestu k ľadovcu.
- Vyhliadkovú cestu k priehrade Margaritze.
- Gamsgrubenweg s tunelmi v skale.
- Výstavy, návštevnícke centrum a Glocknerské kino.
- Výhľady z vrcholu Edelweißspitze.
Vyhliadka je pomenovaná po cisárovi Františkovi Jozefovi, ktorý sem roku 1856 peši vystúpil spoločne so svojou manželkou Sisi.
Práve pre návrat je dobré ušetriť energiu, najmä ak plánujete zostup k ľadovcu a návrat späť na plošinu.
Vždy je prítomný i ranger národného parku. Park ponúka pešie túry s rangermi na objavovanie fauny a flóry na úpätí najvyššej hory Rakúska pod odborným vedením.
Großglockner Hochalpenstraße Jahr 1988 💝 Gletscherbahn Franz Josef Höhe auf den großen Pasterze 😉👍🥰
Ďalšie zaujímavosti pozdĺž cesty
Hneď vedľa zákruty č. 9 na Großglocknerskej vysokohorskej ceste čnie k oblohe impozantný kamenný monolit. Nakláňa sa tak veľmi, až by si človek pomyslel, že musí každú chvíľu spadnúť, no on je už tisícročia v rovnakej polohe.
Tento šikmý hrot pripomína svojím tvarom krivý zub v ústach bosorky, podľa čoho dostal aj svoje meno „Hexenzahn“ - Bosorkin zub.
Keď sa zastavíte na parkovisku poniže tohto útvaru, objavíte nielen Bosorkin zub, ale aj ďalšie skamenené postavy v tzv. Bosorkinej kuchyni (nem. „Hexenküche“): od žaby cez krokodíla až po veľkého slona či korytnačku.
Mnohým návštevníkom pripomínajú vetrom ošľahané skaly tváre bosoriek.
Aj napriek tomu, že sa autá motajú s cyklistami, autobusmi a motorkami, vládne pohoda. Nijaká nervozita, všetci sa kochajú a užívajú si.
Nielen motoristi nedokážu odolať tejto výzve. Už od skorého rána stovky, ba možno až tisíce ľudí tu šliapu do pedálov a snažia sa prekonať samých seba, splniť si sen, prejsť najvyššie položenou horskou cestou v Rakúsku, dosiahnuť jeden z najkrajších horských priesmykov v Európe.
Výhľady, počasie a bezpečnosť
Za každou zákrutou čakajú nové dych berúce úchvatné pohľady. Z mnohých miest možno vyraziť na rôzne dlhé a rôzne náročné túry.
Na Kaiser-Franz-Joseph-Höhe sa slniečko prebíja už len veľmi nesmelo. Mraky nechceli ustúpiť, aj deň sa pomaly chýlil ku koncu a nás ešte čakala cesta domov.
Premenlivé počasie môže výrazne ovplyvniť viditeľnosť Großglockneru aj Pasterze. Preto sa oplatí vyhradiť si dostatok času, sledovať vývoj počasia a prispôsobiť trasu podmienkam.
Pri pohybe smerom k ľadovcu treba rešpektovať vyznačené pásky, kovové schodíky a pokyny týkajúce sa bezpečného pohybu. Za vymedzený priestor sa už neodporúča chodiť bez poriadnej výbavy.