Slovenskí vynálezcovia, ktorých objavy zmenili svet

Bežný život by bez nich vyzeral zrejme inak. Dokonca ešte aj mobilný telefón obsahuje prvky, ktoré vychádzajú z nápadov Slovákov.

Slováci môžu byť hrdí na mnohých vynálezcov, porovnateľných so svetovou špičkou. Zaslúžili si to vďaka veciam či nástrojom, ktorých názvy dnes dobre poznáme a ktoré v niektorých prípadoch zachraňujú životy.

Ján Bahýľ a jeden z prvých vrtuľníkov

Ján Bahýľ, majiteľ takmer dvadsiatky technických patentov, bol dôstojníkom rakúsko-uhorskej armády. Ako armádny dôstojník viedol projekciu a stavbu vojenských opevnení.

Slovenský rodák Ján Bahýľ sa narodil 25. mája 1856 v malej dedine Zvolenská Slatina. Narodil sa do nemajetnej rodiny roľníka Martina Bahýľa a matky Zuzany.

Po skončení základnej školy pokračoval v štúdiu na strednej škole v Banskej Štiavnici. Už tam ho zaujímala najmä technika. Na vojenskú službu nastúpil do Lučenca; ďalší rok slúžil v Komárne.

Už počas vojenskej služby vytvoril viacero technických návrhov a vylepšení pre uhorskú armádu. Všimli si ho aj jeho velitelia. Zaradili ho do technického štábu a tam dostával náročné technické úlohy.

Neskôr mu umožnili študovať na Vojenskej akadémii vo Viedni. Podľa iných prameňov študoval na vojenskej technickej škole ženijno-stavebného smeru so špecializáciou na vojenské opevnenia.

Potom slúžil ako vojenský staviteľ vo Ľvove a v Krakove, neskôr pracoval v Charkove, Petrohrade a v Kyjeve na projektoch vojenských objektov a opevnení. Tam vznikli aj jeho prvé technické riešenia na úrovni vynálezov.

K najzaujímavejším patril tank na parný pohon, ktorý zostrojil z vlastných finančných prostriedkov. Po nejakom čase sa mu podarilo zhotoviť parný tank. Vďaka predaju tanku získal dostatok finančných prostriedkov, aby sa mohol pustiť do projektu, ktorý v tom čase nemal obdoby.

V roku 1888 sa zúčastnil vzduchoplaveckej výstavy vo Viedni. Práve tam ho po prvýkrát očarili lietajúce stroje, aviatika, ale aj myšlienka, že ľudia by mohli jedného dňa naozaj lietať.

Od roku 1892 do roku 1895 pôsobil v Trebeníku, kde skonštruoval a úspešne vyskúšal balóny so vzdušnou turbínou. Vtedy vznikla aj zvláštna konštrukcia takzvaného bicyklového vrtuľníka, keď uvažoval o pohone vrtuľníka ľudskou silou.

Pravdepodobne dosť rýchlo prišiel na to, že ľudská sila nestačí na to, aby vrtuľník mohol vzlietnuť. Svoj najväčší sen - vrtuľník s motorovým pohonom - začal realizovať až po presťahovaní sa celej rodiny do Bratislavy.

Pri realizovaní jeho nápadov mu významne pomohla spolupráca s Antonom Marschalom, ktorý vlastnil továreň na koče a vozy. Svoj vrtuľník s dvoma štvorlistovými ružicami a benzínovým pohonom dokončil v Bratislave.

Cisár František Jozef I. mu 13. augusta 1895 udelil na vrtuľník patent č. 3392. Ján Bahýľ následne v roku 1895 obdržal patentnú listinu č. 3392 od samotného cisára Františka Jozefa I.

Vylepšený vrtuľník skonštruoval v roku 1901 a vzniesol sa do výšky asi pol metra; v roku 1903 to už bolo 1,5 metra. Už v roku 1903 so svojím vynálezom vzlietol do výšky 1,5 metra.

Dňa 5. mája 1905 sa Ján Bahýľ vzniesol do výšky asi štyroch metrov a preletel približne 1 500 metrov. V roku 1905 v Bratislave preletel vzdialenosť 1500 metrov. Tento jeho najvýznamnejší let zaprotokolovala aj Medzinárodná vzduchoplavebná spoločnosť.

Z veľmi skromných dostupných technických údajov môžeme dosť neisto spomenúť, že kostra Bahýľovho 6,5 metra dlhého vrtuľníka bola z kovových rúrok, možno aj preto mal prekvapujúco malú hmotnosť 50 kg.

Rotorové listy nad sebou umiestnených protichodných vrtúľ pripomínali veľké vejáre a ich drôtená kostra bola obtiahnutá plátnom. Vrtuľník poháňal benzínový motor Antoinette.

Vrtuľník nebol jediný z Bahýľových patentov. Vlastnil ich až 17. Medzi najvýznamnejšie patril tank na parný pohon, ktorý odkúpila ruská armáda, balón so vzdušnou turbínou, zariadenie na spájanie dvoch vagónov, projekt motorového kolesa či prvý automobil na benzín na Slovensku, ktorý skonštruoval s Antonom Marschallom.

Aj keď vymyslel a skonštruoval užitočné veci, upadol do zabudnutia. Paradoxne jeho najväčší vynález nám krúži nad hlavami pomerne často.

S cieľom podporiť vedecko-technickú tvorivosť a priemyselnoprávnu ochranu na Slovensku udeľuje predseda Ústavu priemyselného vlastníctva SR od roku 1999 Cenu Jána Bahýľa za mimoriadne hodnotné priemyselnoprávne chránené slovenské riešenia.

O význame Bahýľovho diela bol v roku 1978 nakrútený dokumentárny film Premožiteľ Edisona. Pochovaný je na bratislavskom cintoríne pri Kozej bráne.

Štefan Banič a padák vlastnej konštrukcie

Štefan Banič bol slovenský konštruktér a vynálezca, majiteľ amerického patentu na padák z roku 1914. Zoskok funkčným padákom predviedol slovenský vynálezca verejnosti a zástupcom patentového úradu a letectva Spojených štátov amerických 3. júna 1914 vo Washingtone.

Štefan Banič sa narodil 23. novembra 1870 v Neštichu, dnes Smolenickej Novej Vsi, ktorá je súčasťou Smoleníc. Zomrel 2. januára 1941 v Smolenickej Novej Vsi.

Jeho otec bol František Banič a matka Anna, rodená Ščibrániová. Po skončení ľudovej školy pracoval na statku grófa Pálffyho. Pre svoje názory na maďarizáciu a Apponyiho zákony bol z práce vyhodený.

Vyučil sa za murára a pracoval na stavbe Smolenického zámku. Bieda ho vyhnala do Ameriky, kam odišiel v roku 1907. Usadil sa v meste Greenville, Mercer County, Pensylvánia.

Príležitostne pracoval na farmách i v baniach. Štefan Banič tu pracoval ako baník, kamenár a tiež ako zamestnanec železiarskej spoločnosti Chicago Bridge.

V tom čase spôsobovali celosvetový rozruch lety prvých lietadiel. V roku 1912 sa stal svedkom leteckého nešťastia, ktoré mu zmenilo život. Otrasený týmto zážitkom sa začal zaoberať možnosťou skonštruovať padákovú konštrukciu.

Podľa jeho denníkových záznamov to bol moment, keď mu skrsla myšlienka vymyslieť, ako by bolo možné zachrániť posádku v podobných prípadoch. O rok neskôr skonštruoval prototyp padáka a predložil svoj vynález na patentovom úrade.

V roku 1913 mal hotový prvý prototyp, ktorý odovzdal na posúdenie americkým úradom. Zostrojil prvý použiteľný padák na princípe dáždnika, ktorý sa otváral sústavou niekoľkých pružín.

Padák sa pripevňoval okolo hrudníka. Upevňoval sa pomocou popruhov na telo letca v hrudnej časti pod ramenami. Otváral sa pomocou zvláštneho zariadenia umiestneného v osi padáka.

Dômyselne skonštruovaná sústava pružín a rebrovitých tyčiek, na ktorých spočívalo hrubé plátno, umožňovala regulovať nosnú plochu, a teda rýchlosť klesania a pristátie na vhodnom mieste. Padák pripomínal zložený dáždnik.

Úplne nezvyčajné bolo, že letec nevisel na lanách pod plochou takéhoto dáždnika, ako to bolo pri všetkých ostatných konštrukciách padákov, ale bol do dáždnika vkliesnený.

Keďže jeho vynález veľa dôvery nevzbudzoval, musel ho predviesť osobne a zoskočiť s ním zo strechy 15-poschodovej budovy. Dňa 3. júna 1914 Štefan Banič osobne vyskúšal padák pred zástupcami Patentového úradu letectva USA a zoskočil vo Washingtone zo strechy 15-poschodovej budovy.

Banič dokázal bezpečne pristáť a svoj vynález obhájiť. Potom nasledovali ďalšie zoskoky aj z lietadla. Padák vyskúšali pri zoskoku z mrakodrapu, pravdepodobne budovy Cairo vo Washingtone, a výskokom z lietadla z výšky 600 metrov.

Dňa 25. augusta 1914 vydal americký patentový úrad vo Washingtone patent na padák Štefana Baniča, zapísaný pod číslom 1 108 484.

Patentový spis obsahuje presný opis konštrukcie a jej nákresovú dokumentáciu. Nasleduje podrobný opis konštrukcie nového padáka, funkcie jednotlivých častí, presné technické nákresy.

Titulná strana hovorí aj o tom, že sa Baničovi a jeho dedičom priznáva oprávnenie na patentovanie vynálezu na obdobie sedemnástich rokov.

Baničov vynález odkúpila za pár dolárov armáda USA, americké letectvo však padáky tohto typu nepoužívalo. Zostrojenie prvého použiteľného padáka Baničovi neprinieslo bohatstvo ani slávu.

Viacerí odborníci v súčasnosti pochybujú o tom, že padák Štefana Baniča bol prakticky použiteľný. Zápasíme s problémom nedostatku spoľahlivých zdrojov.

Baničov vynález bol prvýkrát spomenutý v slovenskej literatúre v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia počas vojnovej Slovenskej republiky. Vtedy vznikol prvý článok, ktorý najmä pre názov Slovák, vynálezca padáka zaviedol istý mýtus.

Nie je pochýb, že tento vynález treba považovať za mimoriadne originálne riešenie, veď koniec koncov to bolo postačujúce na udelenie patentu.

Ak by sme sa pozreli na konštrukciu tohto padáka očami súčasnosti, bola mimoriadne problematická. Celkom zákonite mala problém so stabilitou letu. Keby nastala situácia, že letec sa prevráti, je prakticky nemožné, aby sa ešte zachránil.

Banič si uvedomoval tento problém a snažil sa ho odstrániť konštrukčným riešením. Padák v zatvorenom, pohotovostnom stave obmedzoval pohyb a pri použití musel mať závažný problém so stabilitou letu.

Je prakticky nemysliteľné, aby mal letec pri svojej práci na sebe celú konštrukciu, ktorú tvorili nielen textilné, ale aj kovové časti a systém teleskopických rebier otvárajúcich padák.

V roku 1920 sa Banič vrátil do rodnej obce, kde žil v ústraní ako murársky majster a venoval sa ovocinárstvu. Podľa iného údaja sa do rodnej dediny vrátil v roku 1921.

Po návrate sa zamestnal ako strelmajster v miestnom kameňolome. O letectvo sa už nezaujímal, priťahoval ho Karpatský kras a jaskyniarstvo. Stal sa spoluobjaviteľom jaskyne Driny pri Smoleniciach a ložiska barytu.

Na jeho počesť bola v Múzeu Molpír v Smoleniciach zriadená pamätná izba. V roku 1970 odhalili Štefanovi Baničovi na bratislavskom letisku Milana Rastislava Štefánika pamätník.

Smolenice si svojho technicky nadaného rodáka pripomenuli 14. júna 2006 pamätníkom, ktorý financovali veteráni z Klubu vojenských výsadkárov. Jeho pamiatku v obci pripomína aj náhrobný kameň v tvare padáka a pamätná tabuľa na rodnom dome konštruktéra.

V roku 1987 nakrútil režisér Peter Hledík o životnom príbehu Štefana Baniča film pod názvom Miliónový chlap.

Nadšenci lietania po celom svete napriek všetkým otáznikom ohľadom tohto vynálezu na Baniča nezabudli. Zástupcovia dvadsiatich šiestich štátov uskutočnili nad Smolenicami hromadný zoskok pri príležitosti 80. výročia udelenia patentovej listiny.

Patent číslo 1 108 484, teda padák, nie je jediným vynálezom Štefana Baniča. Ešte pred padákom získal osvedčenie na drevenú skladačku, inými slovami 3D hlavolam.

Serióznejší je ďalší vynález, na ktorý získal patent v roku 1917 - motorové, beziehungsweise mechanizované sane. Ide o odpruženú, volantom ovládateľnú konštrukciu saní, ktorých pohyb je zabezpečený pomocou špeciálnych, lúčovito usporiadaných ramien.

Štefan Anián Jedlík a elektromotor

Štefan Anián Jedlík sa narodil 11. januára 1800 v Zemnom pri Komárne v chudobnej roľníckej rodine, ktorá sa tam prisťahovala z Liptova.

V roku 1828 náš rodák ako prvý na svete objavil možnosť premeny elektrickej energie na mechanický otáčavý pohyb - elektromotor. Ten pracoval na elektromagnetickom princípe.

Pri svojich experimentoch použil elektromotor na pohon malého modelu vozíka. Právom je tento vynález považovaný za jeden z prvých krokov vývoja elektromobilu.

Skonštruoval niekoľko demonštračných, fyzikálnych a elektrotechnických prístrojov. Dokonca aj zariadenie na výrobu sódovej vody.

Zostrojil malú štvorkolesovú elektrickú lokomotívu. Medzi významné vynálezy Štefana Aniána Jedlíka patria tiež rúrkový zberač blesku, vlnový stroj, na ktorom demonštroval vlnenie na vodnej hladine, tiež prístroj na rezanie veľmi jemných optických mriežok.

Štefan Anián Jedlík je spomínaný aj ako vynálezca dynama.

Aurel Stodola, otec parných turbín

Génius energetiky a techniky Aurel Stodola sa narodil 11. mája 1859 v Liptovskom Mikuláši. Zmaturoval v Košiciach a následne pokračoval vo vzdelávaní v Zürichu.

Aurel Stodola sa narodil do doby, ktorá na Slovensku vede veľmi nepriala. Odchod do zahraničia, kde bolo dostupné vyspelé školstvo a bohaté vybavenie, mu vydláždil cestu, aby využil svoj talent na veľké veci.

Dlhé roky pôsobil v Zürichu na katedre stavby strojov, kde sa venoval parným a plynovým turbínam. Preslávil sa dielom Parné turbíny a ich výhľady ako tepelných strojov, ktoré opisovalo všetky poznatky z tohto odboru.

Svoj najväčší a najznámejší úspech zaznamenal v odbore parných turbín. Jeho výpočty a konštrukcie dali základ tomuto odvetviu strojárstva. Nie nadarmo teda dostal prívlastok „otec parných turbín“.

Aurel Stodola sa do dejín zapísal aj skutočnosťou, že bol učiteľom génia Alberta Einsteina. Aurel Stodola bol dobrým priateľom Alberta Einsteina.

Einstein o ňom povedal: „Keby sa narodil za čias renesancie, bol by sa stal veľkým maliarom alebo sochárom, pretože najväčším impulzom jeho osobnosti bola potreba tvoriť a fantázia.“

V roku 1915 sa mu v spolupráci s chirurgom Ferdinandom Sauerbruchom podarilo skonštruovať pohyblivú umelú ruku. Úmyslom bolo pomôcť vojnovým invalidom zlepšiť kvalitu ich života.

Stodola a Sauerbruch spolu v nasledujúcom roku vytvorili niekoľko druhov protéz a operácií, ktoré boli vyvinuté špeciálne na rôzne typy amputácií. Dvadsiatim siedmim nešťastníkom pomohla mechanická ruka ešte v tom istom roku, v ktorom bola vytvorená.

Neskôr na rovnakom princípe skonštruovali protézy chodidiel a nôh. Aurel Stodola je zároveň uvádzaný ako vynálezca prvého tepelného čerpadla na svete.

Jozef Murgaš a bezdrôtová telegrafia

Génius Jozef Murgaš sa narodil 17. februára 1864 v Jabríkovej a neskôr sa odsťahoval do USA. Práve tam sa stal priekopníkom bezdrôtovej telegrafie.

Murgašovi v rokoch 1903 a 1904 uznali dva patenty - Zariadenie na bezdrôtovú telegrafiu a Spôsob prenášania správ bezdrôtovou telegrafiou.

Murgašovi patrí prvenstvo v bezdrôtovom prenose hovoreného slova. Dňa 27. apríla 1905 sa konala prvá skúška Murgašových patentov, teda prenos bezdrôtových správ nad pevninou z Wilkes-Barre do 30 km vzdialeného Scrantonu.

Prvá správa prišla do Scrantonu: „Zdar vynálezcovi.“ Do Wilkes-Barre prišla odpoveď: „Sláva Bohu na výsostiach.“

Prvýkrát v histórii došlo k bezdrôtovému prenosu správ nad pevninou bez rušenia na veľkú vzdialenosť.

Dňa 10. augusta 1905 americký prezident Theodore Roosevelt osobne navštívil Murgašove laboratórium. Murgaš mu predviedol ukážku svojho nového systému prenosu a uchvátený prezident mu prisľúbil vládnu podporu.

Dňa 23. novembra 1905 sa konali oficiálne skúšky.

Jozef Maximilián Petzval a moderná optika

Jozef Maximilián Petzval sa narodil 6. januára 1807 v Spišskej Belej. Bol slovenským fyzikom, matematikom a vynálezcom.

Pokladá sa za zakladateľa modernej optiky. Počas svojho života sa venoval rôznym oblastiam, avšak osobitnú pozornosť venoval optike.

S tým sa spájajú aj jeho najvýznamnejšie výpočty fotografických objektívov. Ako prvý v roku 1840 dokončil návrh dvoch objektívov, portrétového a krajinkárskeho.

Išlo o mimoriadny svetový vynález. Jeho objektív totiž umožnil 16-násobne vyššiu priepustnosť svetla. Expozícia preto trvala menej ako minútu, čo bolo na vtedajšiu dobu neuveriteľné.

Petzval pripravil aj koncepty ďalekohľadov, premietačiek či zlepšenia mikroskopu. Jeho práca doslova spôsobila prevrat vo fotografovaní.

Jozef Karol Hell a čerpacie stroje

Jozef Karol Hell sa narodil 15. mája 1713 v dnešných Štiavnických Baniach.

Už ako 23-ročný navrhol svoj prvý vahadlový čerpací stroj drevenej konštrukcie. V roku 1738 dva takéto stroje postavil. Dokázali čerpať za minútu 200 litrov vody do výšky 80 metrov.

Bola to Hellova originálna konštrukcia, ktorá nemala obdobu na celom svete.

V roku 1744 navrhol a v roku 1749 postavil ďalší svoj vynález svetového prvenstva - vodnostĺpcový stroj.

Princíp fungovania by sa mohol zjednodušene prirovnať k parnému stroju. Namiesto tlaku pary však využíva tlak vody privádzanej do piestu vysokotlakovým potrubím z prevýšeného jazera.

V roku 1753 prišlo Hellovo ďalšie svetové prvenstvo. Skonštruoval a postavil prvý stroj poháňaný stlačeným vzduchom.

Tieto stroje sa rozšírili do Ameriky a do celého sveta. Zmodernizované konštrukcie slúžia ešte aj dnes na čerpanie ropy. Ako pohon slúži zemný plyn pod vysokým tlakom.

Medzinárodný vedecký úspech dosiahol aj jeho brat Maximilián. Patril k svetovo uznávaným astronómom. Pomenovali po ňom aj kráter na Mesiaci s priemerom 33,3 km.

Ján Dopjera a rezonátorová gitara

Ján Dopjera sa narodil v roku 1893 v Strážach a už ako tínedžer sa presťahoval do USA.

Na predmestí Los Angeles si otvoril stolársku dielňu, v ktorej opravoval a neskôr aj vyrábal husle, gitary a iné nástroje.

Jedného dňa ho navštívil majiteľ kabaretu s požiadavkou, aby vymyslel spôsob, ako zosilniť zvuk gitary v jeho orchestri.

Dopjera problém vyriešil a už v roku 1926 požiadal o patent na celokovovú gitaru s tromi rezonátormi.

Dopjera s bratmi a ďalšími založili firmu National String Instrument Corporation, ktorú však neskôr kvôli nezhodám opustili a založili firmu DOBRO - od slov Dopiera Brothers, teda bratia Dopierovci.

Práve v tejto firme Dopjera vynašiel ďalší strunový vynález. Gitara oproti predchádzajúcej už nebola celokovová, ale drevená a namiesto troch rezonátorov bol jeden umiestnený v strede.

Vďaka tomu mal nástroj oveľa čistejší a aj zvonivejší zvuk. Za veľkou mlákou, v ťažkých časoch hospodárskej krízy, prerazila pracovitá a talentovaná slovenská rodina z obce Šaštín-Stráže, na čele ktorej bol Ján Dopjera - vynálezca, podnikateľ a výrobca strunových hudobných nástrojov.

Štefan Klein a lietajúce auto

Keď siahnete rodičom do zásuvky a nájdete niekoľko svojich detských kresbičiek, ľahko sa medzi nimi nájde aj lietajúce auto.

Štefan Klein si svoj detský sen splnil, keď na cesty vyštartoval jeho športiak. No nie hocijaký. Dokáže roztiahnuť krídla ukrývajúce sa v trupe a vzniesť sa na oblohu.

Štefan Klein stál pri zrode prvého lietajúceho auta - Aeromobilu. Od projektu však odstúpil a pár rokov nato sa s prototypom AirCar vybral na prvý dlhý let z Nitry do Bratislavy.

Test trval pol hodiny a vynálezca v aute preletel okolo 75 kilometrov. AirCar má pod kapotou 160 koní vďaka motoru z motocykla a dosahuje rýchlosť okolo 170 km/h.

Vysunutie krídel a zadnej vrtule trvá približne 2 a pol minúty. Na pilotovanie tohto auta treba aj samostatný pilotný preukaz.

Ďalší slovenskí a so Slovenskom spojení vynálezcovia

Okrem Baniča, Stodolu či Murgaša máme u nás aj ďalších vynálezcov, ktorých mená nie sú také známe. Petra Strižková vybrala päť talentovaných, pracovitých mužov, ktorí mali bonus navyše: premýšľali prakticky.

Hovoríme v ňom o našich menej známych vynálezcoch, ktorí nám svojimi patentmi a objavmi rozšírili obzory a zjednodušili život.

Eduard Penkala

Na konte má viac ako 70 vynálezov - jeden z nich je unikátny a doteraz ho využívajú ľudia na celom svete.

Je to mechanické pero, v chorvátčine sa nazýva „penkala“ podľa jeho vynálezcu, ktorý sa narodil a celé detstvo prežil na Liptove.

Ľudovít Greiner

Dnešný vynálezca nebol Slovák, ale prežil tu celý svoj dospelý život, obe jeho manželky boli Slovenky, naučil sa jazyk, pomohol našim lesom a ešte nám aj presne zmeral Vysoké Tatry.

Pavol Alexy

Pavol Alexy je spomínaný ako vynálezca bioplastu.

Jozef Čabelka

Jozef Čabelka založil krátko po vojne v Bratislave Výskumný ústav zváračský, ktorý svojho času navštívil aj Nikita Chruščov.

Keď sa moskovský pohlavár dozvedel, že bratislavský ústav je lepší ako sovietsky, Jozefa Čabelku poslali školiť odborníkov do Moskvy.

Prehľad vybraných vynálezcov a ich objavov

Náš národ môže byť skutočne hrdý na všetkých významných slovenských vynálezcov a šikovných ľudí s geniálnymi nápadmi.

tags: #vlak #slovensky #vynalezca