Z Nových Zámkov do Paríža: literatúra, história, príroda a železnice

Nové Zámky spája s Parížom viacero pozoruhodných príbehov. Mesto na juhu Slovenska sa objavuje v dejinách literatúry, v živote významných spisovateľov, vo výskume kultúrneho dedičstva, v ochrane prírody aj v dejinách medzinárodného poľovníctva. Paríž je zasa miestom, kam smerujú príbehy, cestovateľské predstavy, železničné trate i tvorivé ambície.

Putovanie medzi Novými Zámkami a Parížom môže začať pri najstaršej literárnej pamiatke mesta, pokračovať stopami Antona Bernoláka a ďalších autorov, viesť cez prírodné územie pri potoku Paríž a napokon sa preniesť do francúzskej metropoly, jej múzeí, ulíc, pamiatok a železničnej dopravy.

Nové Zámky v slovenskej literatúre a histórii

Píseň o Nových Zámkoch je najstaršou literárnou pamiatkou o tomto meste.

Napísal ju neznámy autor, pravdepodobne kňaz alebo rechtor, v roku 1663 a hovorí o hrdinskej obrane pevnosti Nových Zámkov pred tureckými dobyvateľmi, o ich dobytí, rabovaní a krutom zabíjaní statočných obrancov.

Turci dobyli pevnosť po približne sedemtýždennom obliehaní 26. septembra 1663 a panovali v Nových Zámkoch 22 rokov, až do 19.

Slovenskú literatúru a kultúru spája s Novými Zámkami predovšetkým osobnosť významného jazykovedca Antona Bernoláka (1762 - 1813), ktorý v meste pôsobil vyše 15 rokov.

Pôsobil od 1. júna 1797 najprv vo funkcii arcidiakona novozámockého okresu, neskôr, po rozdelení okresu na dve časti, sa stal dekanom dolného okresu a pôsobil tu až do náhlej smrti 15. januára 1813, keď ho pri rannom holení postihla srdcová mŕtvica.

Anton Bernolák a kodifikácia spisovnej slovenčiny

Anton Bernolák sa do slovenskej histórie zapísal desať rokov pred príchodom do Nových Zámkov ako kodifikátor spisovnej slovenčiny, a to dielom Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum.

Spolu s ďalšími dielami Linguae Slavonicae a Grammatica Slavica vniesol do slovenského pravopisu systémovosť a účelnosť.

Mal veľkú zásluhu na založení Slovenského učeného tovarišstva v roku 1792 v Trnave.

Kodifikáciu spisovnej slovenčiny dovŕšil Bernolák gigantickým slovníkovým dielom Slovár slowenskí, česko-laťinsko-ňemecko-uherskí.

Aj toto dielo dokázalo bohatosť slovenského jazyka, v ktorom vytvoril jedinečné eposy, básne i antické preklady Ján Hollý.

Slovár sa Bernolák snažil vydať roku 1808, ale bratislavský tlačiar Schwaiger pre vysoké náklady zákazku neprijal.

Kaplnka Najsvätejšej Trojice

Anton Bernolák je v Nových Zámkoch pochovaný v kaplnke Najsvätejšej Trojice na námestí, ktoré nesie jeho meno.

Zaujímavé osudy mala aj socha Antona Bernoláka, dielo sochára Jozefa Pospíšila.

Odhalená bola v roku 1937, ale už o rok ju museli doslova v predvečer maďarskej agresie odviezť do Žiliny.

Spisovatelia a kultúrne osobnosti Nových Zámkov

Ľuboš Jurík

V Nových Zámkoch sa narodil slovenský spisovateľ a novinár Ľuboš Jurík (1947 - 2021).

V meste prežil len šesť rokov života; jeho rodičia sa presťahovali do Bratislavy, ktorá sa stala jedným z hlavných inšpiračných zdrojov jeho tvorby.

Hrdinovia jeho raných próz sú predovšetkým obyvatelia okolia Ondrejského cintorína, kedysi periférie Bratislavy, dnes už takmer úplného centra mesta.

Toto prostredia sa objavuje v jeho debute Na Poľnej ulici, ale aj neskôr v knihách Už o tom nehovorme a obyvatelia Poľnej ulice žijú aj v jeho románoch Emigranti, Novinári, Spravodliví a Všetci sme potomkovia Kainovi.

Atmosféru Bratislavy 30. a 40. rokov verne zachytil v sérii kriminálnych románov, ktoré vyšli v 20 pokračovaniach pod názvom Krimi prípady reportéra AZ.

Ľuboš Jurík, ktorý pôsobil v rokoch 1972 - 1988 ako redaktor kultúrnej rubriky v týždenníku Nové slovo, pripravil ako novinár rozhovory s poprednými slovenskými, českými, európskymi i americkými spisovateľmi, ktoré postupne vydal v knihách Rozhovory, Nepokojné dialógy, Pražské rozhovory, Americké dialógy a naposledy Rozhovory po rokoch.

Neboli to obyčajné rozhovory - prezrádzali vysokú intelektuálnu úroveň nielen respondentov, ale aj majstrovstvo samotného novinára.

Ľuboš Jurík nebol, ako to bolo vtedy a, žiaľ, je to i dnes, autorom banálnych tradičných otázok, ktoré mohol položiť hocikomu, ale v jeho otázkach bolo cítiť jeho mimoriadnu vzdelanosť, rozhľadenosť, dôslednú predprípravu, perfektnú znalosť diela autora, schopnosť klásť otázky; bol pri rozhovoroch mnohým vtedy žijúcim klasikom dôstojným partnerom.

Peter Michalovič

Rodák z Nových Zámkov, umenovedec Peter Michalovič (1960), pôsobí ako profesor na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

V knihe Dal segno al fine (Románové podoby Erosa) sa pokúsil o netradičné čítanie románu Gabriela Garcíu Márqueza Láska v čase cholery.

Peter Macsovszky

Rodisko v Nových Zámkoch má aj výrazný predstaviteľ postmoderny v slovenskej literatúre, prozaik, básnik a prekladateľ Peter Macsovszky (1966).

Debutoval zbierkou básní Strach z utópie, neskôr napísal knihy poézie Ambit, Cvičná pitva a Príbytok cudzieho času.

Po roku 2000 písal aj prózu Frustraeón, Fabrikóma, Lešenia a laná, Mykať kostlivcami a naposledy Oceán trpezlivosti zaspieval.

Za román Tantalópolis získal v roku 2016 cenu Anasoft Litera.

Vladimír Balla

V Nových Zámkoch sa narodil a v súčasnosti žije a pracuje Vladimír Balla (1967).

Časopisecky publikoval prózy v literárnych časopisoch Slovenské pohľady, Dotyky, Literárny týždenník, Romboid) a knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria.

O rok neskôr napísal rozsiahlejšiu prózu Outsideria.

Maďarskí autori z Nových Zámkov

Lajos Kassák

Z maďarských spisovateľov, ktorí sa narodili v Nových Zámkoch, je najvýznamnejší spisovateľ a výtvarník Lajos Kassák (1887 - 1967).

Búrlivé mladé roky svojho života opísal v gorkovsko-londonovsko-zolovskom románe Život človeka.

Hovorí v ňom o svojom detstve, dospievaní na periférii malomesta (Nových Zámkov) i veľkomesta (Budapešti) a o putovaní z Budapešti až do Paríža.

Na tento rozsiahly román nadväzuje próza Angyalföld o živote na rovnomennej budapeštianskej proletárskej periférii.

Lajos Kassák mal búrlivý život, podporoval Maďarskú republiku rád, ale dostal sa do rozporu s jej vodcom Bélom Kunom, ktorý ho označil za nezrozumiteľného dekadenta.

Kassák totiž odmietal písať tzv. „proletársku literatúru“ a vyjadril sa, že byť „proletárom nie je osud, ale stav“.

Je autorom početných básnických zbierok Hranice spievajú, Svet - moja matka, Kôň zomrie, vtáky sa rozletia - pod týmto názvom vyšiel v roku 1971 výber z jeho diela v slovenskom preklade Vojtecha Kondróta.

V 60. rokoch vyšli v Maďarsku viaceré jeho zbierky, ktoré obsahujú aj tvorbu z čias, keď nemohol publikovať - Láska, láska, Sadnime si ku stolu.

Zbierka Môj majetok a moje zbrane vyšla až po jeho smrti roku 1968.

Kassák preložil do maďarčiny aj diela významných svetových básnikov Blaisa Cendrarsa, Jeana Cocteaua, Vladimira Majakovského a Walta Whitmana.

Jozef Ozorai

Ďalší rodák z Nových Zámkov Jozef Ozorai (1855 - 1930) pôsobil v meste ako advokát a vydával Érsekujvári Lapok (Novozámocké zvesti).

Napísal historický román Kuruckí predkovia, ktorý sa odohráva v okolí Nových Zámkov.

Péter Bólya

Z Nových Zámkov pochádzal aj maďarský spisovateľ Péter Bólya (1944 - 1993), ktorý vyštudoval medicínu v Segedíne a v Budapešti.

Pracoval ako lekár v hlavnom meste Maďarska a zároveň pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Medicina a redigoval zdravotnícke rubriky v maďarských novinách a časopisoch.

Písal kriminálne knižky a v češtine vyšiel jeho román Sto vrabčích kroků, ktorý čerpá z jeho spomienok na roky štúdií v 60.

Vševlad Jozef Gajdoš a kultúrne dedičstvo

Do Nových Zámkov prišiel roku 1946 učiť na miestne gymnázium neúnavný bádateľ v archívoch Vševlad Jozef Gajdoš (1907 - 1978) a pobyt v meste sa mu stal osudným.

V roku 1947 ho zatkli.

Podľa obžaloby jeho študenti po poprave Jozefa Tisa pripravili tzv. ilegálne tlačivá - fotografie a texty - a Gajdoš o tom údajne vedel a neudal ich, resp. nezakročil.

Po 27 mesiacoch vyšetrovacej väzby bol 27. decembra 1949 postavený pred súd a obvinený z protištátnej činnosti a vytvorenia organizácie Slovenská národná obnova.

Súd ho bez vypočutia svedkov odsúdil na 9 rokov.

Rozsudok o rok potvrdil Najvyšší súd.

Na základe amnestie r. 1953 mu bol znížený trest o 6 mesiacov a v marci 1956 bol prepustený.

Po problémoch sa zamestnal v Matici slovenskej, odkiaľ ho v októbri 1958 prepustili.

Napriek neprajnému osudu a podlomenému zdraviu pokračoval v invalidnom dôchodku vo vedeckej práci.

Záslužné je najmä jeho spracovanie Aponyiovskej knižnice v Oponiciach a Zayovskej knižnice na Bojnickom zámku, ale aj nájdenie torza knižnice i archívu Antona Bernoláka v Nových Zámkoch.

V literárnovednej práci sa venoval najmä latinskej literatúre na Slovensku.

Vydal štúdie František Liszt a františkáni, Život a dielo Jána Abrahamffyho a Františkánska knižnica v Malackách.

Tido Jozef Gašpar

Posledné roky života prežil v Nových Zámkoch Tido Jozef Gašpar (1893 -1972).

Tido Jozef Gašpar debutoval knihou Hana a iné novely.

Neskôr upozornil na sebe expresívne ladenými novelami v knihe Červený koráb a Námorníci, v ktorých zužitkoval zážitky z dobrodružného mladíckeho života, keď pôsobil ešte za Rakúsko-Uhorska v jadranskej flotile.

Patril k povestným bratislavským bohémom.

Počas Slovenskej republiky pôsobil ako šéf Úradu propagandy.

Tido Jozef Gašpar bol po vojne odsúdený na 30 rokov väzenia, z ktorých si odsedel sedemnásť.

V roku 1962 bol pre zlý zdravotný stav omilostený a prepustený.

Literárna súťaž a vzťah k slovenčine

Nové Zámky sú od roku 1993 dejiskom vyhlásenia literárnej súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko, ktoré pre žiakov základných a stredných škôl i zahraničných Slovákov každoročne vyhlasuje Ministerstvo kultúry SR, Ministerstvo školstvo SR a Matica slovenská.

V tomto roku sa v júni uskutoční už 32.

Príroda pri Nových Zámkoch a potok Paríž

Leto je ako stvorené na krátke i dlhšie výlety.

Už ste sa rozhodli, čo by ste chceli vidieť?

Vyberte sa tento rok odhaľovať tajomstvá slovenskej prírody, nie je ich málo.

Rozprestierajú sa medzi obcami Strekov, Gbelce a Nová Vieska, neďaleko Nových Zámkov, v údolnej nive regulovaného potoka Paríž.

Medzi najvzácnejších obyvateľov tejto oblasti, ktorá bola vyhlásená v roku 1996 za Národný park, patrí vydra riečna a korytnačka močiarna.

Nové Zámky a vznik medzinárodnej poľovníckej organizácie

Medzinárodne uznávaný poľovný hospodár zo Slovenska z Palárikova (Slovenský Meder) gróf Ľudovít Károlyi bol jedným z iniciátorov založenia medzinárodnej poľovníckej organizácie.

Maxime Ducrocg, predseda francúzkeho Sein-Hubertus Clubu v Paríži spolu s grófom Ľudovítom Károlyim zvolali na jeseň v roku 1928 do malého juhoslovenského mestečka, Nových Zámkov, medzinárjodné stretnutie zástupcov štyroch štátov - Poľska, Rumunska, Francúzska a Československa.

V závere stretnutia sa jeho účastníci dohodli o založení medzinárodnej poľovníckej organizácie :Conseil international de la Chasse (CIC) - Medzinárodná poľovnícka rada.

Ďalšie rokovania o založení medzinárodnej poľovníckej organizácie sa konali už v Paríži.

Paríž ako cieľ literárneho a cestovateľského putovania

Paríž je mesto módy- pohľadom obyčajných ľudí.

Ale, pohľadom nás, železničných fanúšikov je to mesto s veľkou frekventovanou železničnou dopravou.

Železničnú dopravu v Paríži si predstavíme od parížskeho metra, cez elektrické prímestské jednotky, až po Francúzske TGV...

Hovorí v ňom o svojom detstve, dospievaní na periférii malomesta (Nových Zámkov) i veľkomesta (Budapešti) a o putovaní z Budapešti až do Paríža.

Musée d’Orsay a bývalá stanica Orleans

V Paríži sa taktiež nachádza už zrušená železničná stanica Orleans pri rieke Seina.

Teraz je v tejto budove urobené múzeum Musée d´Orsay.

Vnútri by mali byť vystavené zaujímavé a cenné zbierky maliarov - impresionistov.

Ešte treba spomenúť, že táto bývala železničná stanica bola prvým elektrifikovaným terminálom na svete.

Od roku 1939 mala za hlavnú úlohu spojiť ľudí z Paríža s juhozápadom Francúzska.

Pohľad na bývalú železničnú stanicu Orleans v Paríži z rieky Seina.

Bývalá stanica Orleans a Musée d’Orsay

Parížske metro

Ďalšiu významnú úlohu prepravy osôb v Paríži zohráva metro.

V Paríži je 16 liniek a až 301 staníc.

Je to najlepší systém metra na svete.

Denne je prepravených vyše 4 a pol milióna osôb.

Na tejto mape >>odkaz (http)<< je vidno komplikovanú sieť jednotlivých liniek metra v Paríži.

Na fotke je zobrazené križovanie liniek číslo 8 na stanici Invalides.

Táto stanica sa nachádza pár metrov od slávnej Invalidovne a parížskej Eifellovky.

Mapa liniek parížskeho metra

Elektrická prímestská doprava a Eiffelova veža

Keď sme už pri tej Eifellovke, tak toto je pohľad tiež na (prí)mestskú linku.

Vzadu na tom ostrovčeku je vidno miniatúru Sochy Slobody.

Socha Slobody je pôvodom z Francúzska, ale Francúzi chceli vyjadriť svoje sympatie zaoceánskej krajine, tak sochu darovali Amerike v roku 1886.

Eiffelova veža a prímestský vlak

TGV: vysokorýchlostné vlaky z Paríža

A teraz to najlepšie- Francúzske slávne TGV.

TGV je skratka Train á Grande Vitesse (ak by sme to preložili, znamenalo by to - vysokorýchlostný vlak).

Maximálna rýchlosť, ktorá bola dosiahnutá pri testoch bola 574,8 km/h, avšak normálne (pri bežnej prevádzke) jazdí iba 320 km/h.

OblasťPočet alebo hodnota
Typy TGV v samotnom Paríži4
Typy TGV v celom Francúzsku7
Maximálna testovacia rýchlosť574,8 km/h
Bežná prevádzková rýchlosť320 km/h

V samotnom Paríži jazdia 4 typy týchto vlakov.

V celom Francúzsku ich je až 7 (Paris - Sud Est, Atlantique, Nord Europe, Rhône - Alpes, Méditerranée, Belgium, Est).

Na fotke je zobrazený vlak TGV už pri odchode z Paríža, smerom na mesto Metz (Nemecko).

Франция отмечает 40-летие TGV

Železničné spojenie príbehov medzi Slovenskom a Parížom

A sme späť na Slovensku.

Počas dňa príchodu na Slovensko som sa dozvedel, že na ďalší deň, 7.8.2014, príde na Slovensko zaujímavá návšteva v podobe poľského Sergeja ST44-1250 PKP Logistic s vlakom, ktorý vstúpi v Kútoch št. hr. a bude pokračovať do Rajky.

Počas dlhšieho čakania som fotil aj bežnú prevádzku.

Po príchode na hlavnú stanicu som hneď utekal na koniec šiesteho nástupišťa, pretože ma tam čakalo prekvapenie v podobe 749.162 IDS.

Chvíľu po ňom odišlo aj EC 273 v čele ktorého bola "Gorila" 350.005.363.093 s kotlami sa kotúľa cez hlavnú stanicu a smeruje na Ústrednú nákladnú stanicu.

Po prechode ECčka som sa spoznal s užívateľom Marschall, tak sme sa rozprávali.

Medzi rečou sme spomenuli aj rušne, ktoré vlastní, prípadne má v prenájme, súkromná spoločnosť PSŽ.

Spomínali sme aj Rumunský rušeň 40-0076-6, že dávno nebol na Slovensku.

Zrazu niečo atypické zatrúbilo, my sme sa otočili a z oblúka sa do stanice privalil spomínaný...... rušeň 40-0076-6 s nákladným vlakom, ktorý smeroval do Kútov.

Na fotke je zachytený osobný vlak do Nových Zámkov s retro "Princeznou" 263.005, rýchlik do Zvolena a Košíc s 240.046 a vpravo 381.001 s osobným vlakom smerom na Trnavu.

V ten deň to bolo naozaj pestré, foťák sa nezastavil ani na chvíľu.

Chodilo to či už z jednej, tak aj z druhej strany, či už osobný, alebo nákladný vlak...

Vtedy ešte ExpressRail s prenajatou dvojicou rušňov laminátového pôvodu 230.047 a 230.019 prechádzajú cez hlavnú stanicu s uhlím do Štúrova.

Presunul som sa na druhú stranu stanice, lebo som usúdil, že to tam bude lepšie, a mal som pravdu, páčilo sa mi to oveľa viac.

Nákladný vlak v čele s modrou "Laminátkou", tentokrát 230.090.

Na druhej strane sa chystal REx do Marcheggu, v čele s "Herkulesom" 2016.030 OBB.

Ako som už písal, v ten deň to bolo pestré - do rany mi ako ďalší padol LokoRail "Plecháč" 242.255 so súpravou uhlákov smerujúci do Kútov.

Hodinky ukazujú 5 minút po štrnástej hodine a poľský "Sergej" sa pomalou rýchlosťou vyrútil z oblúka k perónom, kde počkal na uvoľnenie koľaji na Nové Mesto.

Fotografovanie vlakov pri Šali

Na stretnutí nášho webového portálu Railtrains.sk bolo veľmi dobre a dlhšie čakanie od štvrtej rána do pol siedmej po prvý rýchlik na Zvolen som využil aj na fotenie.

Ešte bez Slnka som odfotil 381.001, ako s osobným vlakom 4680 odchádza zo Šale dňa 10.8.2014.

Neskôr som odfotil aj včasný EN 477 Metropol v čele s 350.001, našťastie slnko už patrične svietilo.

Paríž v zime: svetlá, múzeá a vianočná atmosféra

Výzdoba, skvelé jedlo, umenie a milovaná osoba je kombinácia, ktorá roztopí každé srdce.

Predstavte si výhľad na vysvietenú Eiffelovu vežu, Pantheon - v ktorého krypte je pochovaný Voltaire, Dumas i Sklodowska - impresionistické Múzeum d´Orsay, Bourbonsky palác - sídlo parlamentu či katedrálu Notre Dame z románu Victora Huga, kým na vás padajú vločky a objímate svoju lásku.

Na Paríži je úchvatné to, že aj keď po ceste k slávnej pamiatke zablúdite, nevyhnutne sa vás zmocnia vibrácie zastrčených bohémskych uličiek, po ktorých chodili kedysi nohy Degasa, Maneta či Renoira.

„Ak máte radi atmosféru starých francúzskych filmov, neobídete Moulin Rouge - najznámejší kabaret svetového mena, stojaci v ‚uličke lásky‘,“ odporúča D. Gavaľa.

Prechádzka ruka v ruke po moste zamilovaných k Louvre - kedysi kráľovskému zámku, dnes najväčšiemu múzeu na svete s vyše 35 000 exponátmi, bude v tejto nálade tiež „chutiť“ zázračne.

Vianočná výzdoba a trhy

Parížania sú posadnutí vianočnou výzdobou.

Radi sa predbiehajú o najbizarnejší a najväčší vianočný stromček.

Vo výkladoch dominujú tradičné crèche, teda jasličky, ktoré poznáme aj z domu.

Premrznutým a uchodeným vám mimoriadne dobre padne spočinúť v niektorej z nespočetných kaviarničiek, hostincov či reštaurácií.

Vedeli ste, že francúzske rodiny si na Štedrý deň doprajú veľkú večeru s názvom Le Réveillon?

Zlatý klinec sú samozrejme vianočné trhy.

Na mnohých námestiach počas adventu a Vianoc prebieha kultúrny program a živé vystúpenia tanečníkov, hudobníkov či rozprávačov príbehov.

Nesmiete vynechať tie najväčšie na prestížnom bulvári Champs-Elysées, kde nájdete tradičné špeciality, okrem bûche de Noël aj paštéty, syry, gaštany i horúcu čokoládu, ktorá zahreje každé srdiečko.

„Zaujímavosťou na týchto trhoch je aj Maison d’Alsace - zmenšenina najväčších vianočných trhov v Európe, ktoré sa nachádzajú v Štrasburgu.

Nenechajte ujsť obrovský adventný kalendár, ktorý ma 700 štvorcových metrov,“ konštatuje David Gavaľa z CK DAKA.

Vianočné trhy na Champs-Élysées

tags: #od #novych #zamkov #po #pariz