Pamätník obetiam lavíny v Kulichovej doline slúži ako pripomienka lavínovej katastrofy z 8.3. 1956.
Lavína spadla z výšky takmer 1900 m do úzkej doliny, do miest s nadmorskou výškou 900 m. Lavína tým získala obrovskú ničivú silu.

Trasa k pamätníku vo Vajskovskej doline
Túra k pamätníku začína vo Vajskovskej doline.
Dalo by sa začať napríklad aj v obci Dolná Lehota, z nášho pohľadu by však šlo o zbytočne dlhý pochod.
Neplatí to, ak sa sem vyberiete na bicykli. V taktom prípade je predĺženie cyklotúry celkom vhodné.
Pri spomínanom rázcestí stojí i autobus, premávajúci na Krpáčovo.
Zabijete tak hneď dve muchy jednou ranou, pretože priamo tu je situovaný mohutný Pamätník SNP venovaný výsadkárom.
Črmné - Pamätník SNP 2. Československej paradesantnej brigáde.
K pamätníku obetiam lavíny vedie zelená turistická značka od rázcestia Dolná Lehota, Črmné.
Trasa nie je orientačne náročná, postačí sledovať lesnú cestu, ktorá vás privedie najskôr k rázcestiu Dve Vody, kde je potrebné vybrať sa vľavo smerom na koniec Doliny Dve vody.
Vajskovská dolina i Dolina Dve vody stúpajú k pamätníku obetiam lavíny iba mierne a tak ide skôr o dlhšiu prechádzku.

Rázcestie Dve vody
Čo sa týka výstupu k pamätníku obetiam lavíny, je potrebné spomenúť dôležité rázcestie s názvom Dve vody.
Nachádza sa približne v dvoch tretinách trasy z Črmného k pamätníku.
Rázcestie spoznáte podľa turistického smerovníka, mosta, pri ktorom sa potok Dve vody vlieva do Vajskovského potoka a zchátranej horskej chatky.
Odtiaľ sa vydáte doľava, Dolinou Dve vody až k pamätníku.
Nezmýľte sa, pretože zelená značka vedie i ďalej do Vajskovskej doliny.
Samotný pamätník sa nachádza v jej závere a je označený i turistickým smerovníkom.
Pamätník sa nachádza na rozhraní Doliny Dve vody a Kulichovej doline, ktorou sa spomínaná lavína prehnala, ničiac všetko v jej dosahu.
Charakter túry a možnosti využitia
Túra je ľahká, vedie pekným lesom po dobrej lesnej ceste z veľkej časti pokrytej asfaltom, takže sa sem môžete vybrať i s deťmi.
Trasa k pamätníku, môže byť fajn cieľom i pre všetkých bežcov.
Túra zasneženým lesom s viacerými zaujímavými skaliskami, so začínajúcou cencúľovou výzdobou je azda zaujímavejšia ako počas leta.
Pri dostatku snehu, by mohla byť dobrou voľbou i pre bežkárov.
Na bicykel sa vám túra možno bude zdať i prikrátka, hoci ak pôjdete na bicykel s deťmi mohla byť tak akurát.
Zaujať by mohla i bežcov.
Od pamätníka si cestu užijú hlavne tí, ktorí si sem vyšliapali na bicykli, prípadne sa sem dostali na bežkách.
Táto túra je ľahkou prechádzkou, ktorú zvládnu všetky typy turistov.
Dalo by sa sem zobrať i deti v cyklovozíku, alebo dokonca v kočíku, hoci niektoré pasáže sú trochu strmejšie.
Výbava, občerstvenie a možnosti v okolí
Túra k pamätníku obetí lavíny si nevyžaduje špeciálnu výbavu.
Postačí pohodlná obuv, vhodná na lesnú cestu, v ktorej sa vám bude dobre kráčať po asfalte.
V zimnom období sa hodí mať klasickú obuv do hôr použiteľnú v snehových podmienkach.
Bufet na tejto trase však neočakávajte.
Najbližšie občerstvenie je možné na Krpáčove, prípadne v Dolnej Lehote.
V okolí sa môžete zastaviť pri vodnej nádrži Krpáčovo, kde sa dá i občerstviť v bufetoch.
Zaujímavý je i Pamätník 2. Československej paradesantnej brigády v oblasti Črmné.
V blízkosti pamätníka sme si ešte všimli menší, drevený prístrešok.
Lavínová katastrofa z 8. marca 1956
Lavína v Kulichovej doline bola zapríčinená masami naviateho snehu na juhovýchodnom svahu Žiarskej hole.
Podmienky počas predošlých 8 dní vytvorili naviate masy snehu v hrúbke až 2 m.
Pracovníci Správy NAPANT-u a štátneho podniku LESY SR, organizačná zložka OZ Horehronie, si v piatok 7. marca pripomenuli a uctili položením vencov pamiatku obetí lavínového nešťastia z 8. marca 1956, pri ktorom zahynulo 14 lesných robotníkov a 2 kuchárky, ktorí sa v čase nešťastia nachádzali v chate v Kulichovej doline v Nízkych Tatrách.
Lavína, ktorá 8. marca 1956 spadla zo svahov Žiarskej hole, pripravila o život šestnásť ľudí.
O 9:45 sa zosunula lavína z juhovýchodného svahu Žiarskej hole (1841 m n.m.) do Kulichovej doliny.
Obrovská masa snehu bola po niekoľko sto metroch zosuvu vtlačená do úzkeho zalesneného žľabu, ktorým sa veľkou rýchlosťou - bez ohľadu na terénne prekážky, pomerne malý sklon svahu, vysoký lesný porast a zákruty doliny - rútila ešte niekoľko kilometrov až za ústie doliny Dve vody, smerom k Vajskovskej doline.
Masa snehu sa takmer o 10 hodine doobeda dala do pohybu, pričom bola natlačená do úzkeho žľabu v podobe Kulichovej doliny.
Masa tým získala na kinetickej energii, a to až takej, že tlaková vlna doslova sfúkla robotnícky zrub situovaný v závere doliny, ktorá bola sama osebe čiastočne chránená skalou a bola orientovaná pozdĺžne s dolinou.
Ostatok skazy dokonali ťažké masy snehu.
Lavína zničila vo svojej dráhe 25 hektárov (asi 5 000 m3) listnatého a ihličnatého lesa vo veku 100 až 150 rokov, hlavne na vonkajších oblúkoch svojej dráhy, kde vznikali holé pásy šírky až 100 m.
V oblasti Žiarskej hole síce padali pravidelne, no nie v taktom rozsahu, čoho dôkazom je, že v Kulichovej doline rástol až 150 ročný les, ktorý táto lavína v značnej miere zničila.
Ani tunajší pamätníci si nespomínali na nič podobné.
Záchranné práce
Pomoc napokon zavolal jeden z robotníkov zasiahnutý tlakovou vlnou lavíny.
Sila ho strhla von, ešte pred zasypaním snehom.
Nárazom do stromu utrpel vážne zranenia, snehom však zasypaný nebol.
Po nadobudnutí vedomia sa mu podarilo zavolať pomoc na horskej chate v závere Vajskovskej doliny.
Po návrate k vedomiu a po obalení bosých nôh roztrhanou košeľou sa mu podarilo dôjsť v hlbokom snehu do robotníckej chaty v ústí doliny Dve vody a doliny Vajskovskej, ktorá bola asi jeden kilometer pod miestom zastavenia lavíny.
Tam toto nešťastie oznámil.
Rýchlosť a organizácia záchranných prác bola vynikajúca.
Už o 14. hodine pracovalo na lavínisku približne 500 ľudí, hlavne miestnych obyvateľov, príslušníkov Verejnej bezpečnosti, armády a Horskej služby.
Už v priebehu niekoľkých hodín sa na mieste zhromaždilo takmer 500 ľudí a v nasledujúcich týždňoch sa ich vystriedalo až 800.
Pomocou poľovníckeho psa sa podarilo so snehu vyslobodiť ďalších dvoch živých robotníkov zo snehu.
Snehový zával s hĺbkou 2-7 m, s množstvom kameňov, hliny a stromov bol tak masívny, že bolo nutné prekopávať snehom tunely.
Takto sa podarilo zachrániť 2 ďalších ľudí.
V noci sa pomocou mohutných snehových pluhov upravila príjazdová cesta pre ťažké nákladné automobily a vybudovala sa poľná telefónna linka medzi lavínou a MNV v Dolnej Lehote, kde sa nachádzal veliteľský štáb záchranárskych prác.
Neskôr bola telefónna linka rozšírená ešte o krátkovlnné spojenie.
Boli veľmi namáhavé, nakoľko následkom nezvyčajne dlhej a zužujúcej sa dráhy sa sneh zhutnil v nánose do veľkej tvrdosti.
Výška lavínového nánosu, v miestach kde sa pátralo po zasypaných, sa pohybovala od 2 do 7 m.
Z týchto dôvodov, a vzhľadom na veľký počet ľudí, ktorí boli hneď po začiatku záchrannej akcie k dispozícií, bol nános prekopávaný systémom pozdĺžnych a priečnych chodieb.
Obvyklé sondovanie sa používalo iba ako pomoc pri prehľadávaní neprekopaných miest (štvorcové plochy 2x2m) zhora a zo strán.
Postupne sa týmto spôsobom našlo ďalších 10 mŕtvych, vo vzdialenosti 0 - 300 metrov od pôvodného miesta chaty.
Príčiny tragédie a poučenie
Medzi hlavné chyby bol neskôr zaradený fakt, že za dlhotrvajúcej nepriaznivej poveternostnej situácii, neboli robotníci stiahnutí z lesného zrubu do bezpečia niekoľko dní pred tragickou udalosťou.
Táto udalosť nám dodnes pripomína, aké silné a nevyspytateľné môžu byť naše hory.
Položením vencov sme si uctili ich pamiatku, životy aj osudy.
Je to pripomenutie nielen tragédie, ale aj odvahy a obetavosti všetkých, ktorí sa vtedy zapojili do záchranných prác.
Historický lavínový pamätník nad Halašovou jamou
V centrálnej časti Nízkych Tatier sa nachádza aj ďalšie pietne miesto venované obetiam lavíny.
Nízke Tatry - centrálna časť: Trangošská dolina, nad krasovým závrtom Halašova jama pri zelenej značke Trangoška - Chata gen. M. R.
Na mieste tragédie vznikol mohutný kamenný pamätník, ktorý mal pripomínať štyri obete.
Mal.
Do dnešných dní sa z neho zachovalo polorozpadnuté torzo.
Nepodarilo sa mi doteraz zistiť, kto a ani kedy kamennú mohylu vybudoval(i).
Mlčia tiež archívy i dobová tlač.
Pamätná tabuľa, ktorá bola vyrobená zo svetlého mramoru sa taktiež nezachovala.
Jej ďalší osud taktiež nepoznáme a ani kedy bola demontovaná.
No zachovali sa dobové fotky pamätníka z Trangošskej doliny.
Roky som chodil okolo rozmetaných balvanov, akoby som tušil, že sú zvyškom pamätníka.
Sú úplne nenápadné, lebo sú to prírodné, neopracované žulové kamene.
V chodbe Chaty gen. Milana Rastislava Štefánika je vystavená fotografia mohyly.
Lavína v Trangošskej doline v roku 1935
K pátraniu po nešťastí ma inšpiroval publicista Peter Urban, ktorý mal článok o Halašovej jame v časopise Krásy Slovenska na jeseň roku 2023.
Zrniečko myšlienky obnovy historického miesta narazilo na živnú pôdu a rozbehol sa kolotoč pátrania po informáciách.
Prvých som oslovil miestnych znalcov.
Autora článku o "Halaške", súčasného chatára Fabriciusa spod Ďumbiera, breznianskych jaskyniarov, pamätníkov horského lyžovania, seniorov horskej služby Nízke Tatry, pracovníkov múzeí z Brezna a Liptovského Mikuláša a mnohých ďalších, čo by mohli niečo vedieť.
Horskáči z Brezna nakoniec vyhrabali detailnú fotku pamätnej tabule, podarilo sa mi získať dobové fotky pamätníka a napokon najviac podrobností zhromažďoval Štátny archív, kde som bol pátrať.
Zaujímavé je tiež listovanie v dobovej tlači.
Ako som napokon zistil, tak novinové články boli písané štýlom senzácie s mnohými nepresnosťami a tiež s protichodnými informáciami.
Jediné, čo ospravedlňuje vtedajších redaktorov, bol sťažený prístup k faktom.
Tak si mnohé vymysleli alebo upravili podľa znalostí doby.
No v každom článku sa dajú nájsť informácie, ktoré neboli v archívnych dokumentoch ani v osobnej korešpondencii, a to informácie z osobného života obetí.
Samozrejme, aj to treba brať s rezervou.
No čriepky zabudnutého príbehu sa postupne darí zbierať a skladať mozaiku jednej nízkotatranskej tragédie.
Pátranie po obetiach a jeho následky
Najatí muži z Mýta pod Ďumbierom a Bystrej sa vrátili k rodinám.
Prekopávanie lavíniska je dočasne pozastavené.
Dôvodom je novonapadnutý sneh, mrazy a znovu hroziace lavíny, ktoré sťažujú pátranie po piatich dňoch.
Režim na Štefánikovej chate sa vracia do normálu, no chatárovi Petrlovi pribudli nové starosti.
Telá Josefa a Jana sú zvezené do márnice v Bystrej.
No tým nešťastie nekončí.
Osobné veci obetí boli zaslané rodinám pozostalých, no na chate ostali v depozite u chatára peniaze od Otakara a Josefa.
Po získaní adries rodín od breznianskych četníkov, chatár píše rodinám, aby si mohol odpočítať 112,- Kč za pobyt na každého hosťa (nocľah a strava).
A zvyšok peňazí vrátiť príbuzným.
Keďže v medzivojnovom období neexistovala horská služba v ČSR a nebolo ani poistenie na hory, tak chatárovi vznikli ďalšie náklady na záchrannú (pátraciu) akciu, kedy bolo prehľadávané miesto pádu lavíny.
Petrla si viedol presnú evidenciu (tabuľku) so zoznamom mužov, ktorí boli kopať.
Poznáme mená, bydlisko, počet dní, vyplatenú mzdu za hľadanie (kopanie), vydanú stravu, nocľah na Chate KČST Trangoška (2,- Kč) a Štefánikovej chate (1,- Kč) a tiež cigaretle Zora, ktoré dostávali kopáči na prídel.
| Položka | Náklady |
|---|---|
| Celkové náklady na pátranie | 2596,- československých korún |
| Mzda za kopanie | 1940,- Kč |
| Strava | 356,- Kč |
| Nocľah na Chate KČST Trangoška | 2,- Kč |
| Nocľah na Štefánikovej chate | 1,- Kč |
Tragická snehová lavína teda spustila lavínu korešpondencie medzi chatárom, notárskymi úradmi, Obvodným úradom Brezno nad Hronom, rodinami obetí a četníckymi stanicami v mieste bydliska obetí.
Zo zachovaných listov sa dozvedáme mnoho podrobností pred tragédiou, podrobnosti o nešťastnom dni, priebeh a postup pátrania a reakcie nešťastných rodín.
Najhoršie na tom boli rodičia druhého Josefa, ktorého nevedeli týždne nájsť v snehovej mase pod Ďumbierom.
Napokon rodičia pátrali na vlastné náklady 4000,- Kč do leta.
Pozostalí nechceli vyplatiť náklady na záchranu a argumentovali, že príčinou smrti bola lavína, ktorú si nespustili sami, ale prírodné živly.
Posledné telo sa podarilo objaviť až 4. júna 1935, čiže presne tri mesiace od pádu lavíny.
Napríklad pozostalí po Otakarovi argumentovali, že prvého nešťastníka našli bezprostredne po páde lavíny hostia a personál chaty a nie chatárom najatí kopáči z podhoria, ktorí prišli na druhý deň.
Náklady na hľadanie prvého neboráka boli úradne vyčíslené na 564,85 Kč.
Napokon matka obete venovala 250,- Kč Obvodnému úradu Brezno nad Hronom na režijné náklady spojené s pátraním.
Smutnú kapitolu rodiny Otakara uzavrela Druhá svetová vojna, kedy obaja jeho rodičia skončili v koncentračných táboroch, matka v Terezíne a otec v Osvienčime.
Obnova pamätníka v roku 2024
V dňoch 19. - 22. mája 2024 inicioval a organizoval predseda Klubu slovenských turistov Banská Bystrica - Kremnička dobrovoľnícku brigádu na opravu historickej lavínovej mohyly nad Halašovou jamou v centrálnej časti Nízkych Tatier v Trangošskej doline.
Počas septembra 2024 výtvarník Juraj Mucha z Brezna dokončil pamätnú tabuľu štyrom obetiam lavíny.
Ide o vernú repliku pôvodnej tabule, ktorej detailnú fotografiu zaslali seniori Horskej služby Nízke Tatry - juh.
Vďaka fotke ju mohol autor ako vernú kópiu vytesať do bielej mramorovej platne, ktorú bezplatne venovala a dopravila rodina Jurigová z B. Bystrice (členovia nášho klubu).
Piateho októbra 2024 sme úspešne dokončili lavínový pamätník nad Halašovou jamou v Trangošskej doline.
Počas soboty štvorica nosičov Milan, Juraj, Paľo a Tomáš vyniesli dve 25-kilové vrecia murárskeho a spojovacieho materiálu, ťažkú mramorovú tabuľu s nosným rámom, vodu a potrebné náradie na nosičských krošniach k mohyle.
Boli navŕtané diery na kotvenie pre obe tabule (pamätná a informačná) a vyčistený a vyrovnaný podklad pre pamätnú tabuľu.
Zároveň bola maltou spevnená špička (vrchol) mohyly medzi jednotlivými balvanmi.
Vykosili sme okolie pamätníka a lavičky pred pietnou spomienkou.
Drobnými skalkami bolo vysypané priestranstvo pred lavičkou, lebo po daždivých dňoch tam vzniklo blato.
Po vložení nosného rámu s tabuľou do navŕtaných dier, bol odlepený ochranný obal z tabule a náhodným okoloidúcim sme priebežne hovorili, čo tam robíme a komu je pamätné miesto venované.
Po takmer celodennej práci na dokončení pamätníka pätica dobrovoľníkov vystúpila k Štefánikovej chate a prespali do nedele 6. 10. na chate.
Pietna spomienka a oficiálne otvorenie
Symbolicky o 14.00 h sa stretlo pri pamätníku 26 účastníkov pietnej spomienky.
Po minúte ticha za obete horských nešťastí sa prítomným hosťom prihovoril so slovom Božím kaplán Horskej záchrannej služby - Ján Dubecký.
Po modlitbe oficiálne otvoril obnovený lavínový pamätník a vysvätil ho.
Prítomní prijali požehnanie za ochranu nielen na horách a slovo prevzal iniciátor obnovy - Tomáš Trstenský.
Priblížil stručnú históriu lyžovania v centrálnej časti Nízkych Tatier a nešťastia, čo sa stali v Trangošskej doline.
Uviedol detaily o lavíne a tragédii zo 4.
Špeciálne sa tiež prihovorila Miroslava Mohylová - vnučka Dr. Adolfa Svozila, ktorý bol očitým svedkom pádu lavíny v 1935 a následne pomáhal hľadať štyroch neborákov.
Najvzdialenejšími účastníkmi pietnej spomienky boli členovia Českého sokola z Přerova, ktorí odovzdali účastníkom knižné prezenty.
Práce, náklady a podpora obnovy
Na obnove pietneho miesta bolo odpracovaných v máji 40 hodín a v októbri 7,5 hodín, čiže spolu 47,5 brigádnických hodín.
Priame náklady na obnovu lavínového pamätníka boli 1425,31 €, z ktorých bolo sponzorsky kryté 949,50 € (67 % celkových nákladov).
200,- € nám na správnych poplatkoch (žiadosti a stanoviská ochrany prírody) ušetrila samospráva.
Úspešnú realizáciu projektu obnovy podporili: Archív Domu turistiky B. Bystrica a Sekcia histórie turistiky KST, Oľga Kaliská, Turistický klub Apalucha, Vladimír Ješko, Klub slovenských turistov Banská Bystrica - Kremnička, Štátny archív Banská Bystrica, Alena Bolfová, Mesto Brezno, Zuzana Ďurišová, Peter Tichý, Technické služby mesta Brezno, seniori Horskej služby Nízke Tatry - juh, Chata Tále (býv. Dom HS Nízke Tatry - juh), Chata gen. Milana Rastislava pod Ďumbierom, Igor Fabricius a nosič Michal, Horehronské múzeum Brezno, Ľubomír Bagačka, Slovenský hydrometeorologický ústav, pracovisko Banská Bystrica, Rada historie KČT, Mojmír Nováček.
Peter Budaj, Bohumil Marhavý, Peter Urban.
Veľká vďaka zúčastneným dobrovoľníkom na brigáde: Bobot Milan, Demjanová Renáta, Dirbáková Katarína, Jurčina Radoslav, Juriga Michal, Kubíček Stanislav, Krnáč Jozef, Lepka Dávid, Liptáková Silvia, Mucha Juraj, Petrovič Martin, Veselovský Michal, Schwarzbacher Ivan, Tlučák Ján, Trstenský Tomáš, Žiak Juraj.
Za poskytnuté zázemie ďakujeme personálu Chaty M. R. Štefánika pod Ďumbierom pod vedením Igora Fabriciusa a taktiež za poskytnutie zľavy na pobyt.
Veľká vďaka patrí taktiež všetkým informátorom, pamätníkom, pomocníkom a dobrovoľníkom na brigádach (18 dobrodincov nielen z radov nášho klubu).
Túlavé labky: Kráľova hoľa z Telgártu cez Kráľovu skalu
Historické pramene a ďalšie pripomínanie obetí
Bližší pohľad na lavínovú mohylu, zdroj: archív Domu turistiky Klubu slovenských turistov Lokomotíva Banská Bystrica
Denník Slovák zo 6. marca 1935
V budúcom roku T. J.
Viac fotiek z obnovy si môžete pozrieť v tomto fotoalbume.