Konštantínopol, neskôr nazývaný Carihrad a od roku 1930 oficiálne Istanbul, patril k najvýznamnejším mestám dejín Stredomoria. Ležal na strategickom mieste pri Bospore, medzi Marmarským morom a Čiernym morom, na rozhraní Európy a Ázie.
Počas viac ako tisícročnej histórie bol hlavným mestom Rímskej ríše, Východorímskej a Byzantskej ríše aj Osmanskej ríše. Bol politickým, ekonomickým, náboženským a kultúrnym centrom, ktorého vplyv siahal ďaleko za hranice samotného mesta.
| Historický názov | Obdobie alebo význam |
|---|---|
| Lygos | Prvá osada na tomto mieste, pravdepodobne tráckeho pôvodu |
| Byzantion | Grécka kolónia založená okolo roku 657 pred Kristom |
| Nova Roma | Oficiálny názov nového hlavného mesta podľa Konštantína I. |
| Konštantínopol | Konštantínovo mesto, pomenované podľa cisára Konštantína I. |
| Polis | Byzantské označenie „Mesto“ |
| Carihrad | Slovanské označenie Cisárovho mesta |
| Kostantiniyye | Formálny osmanský názov v diplomatickej korešpondencii |
| Istanbul | Oficiálny názov od roku 1930 |
Strategická poloha Konštantínopola
Mesto na Bospore sa nachádzalo na križovatke dvoch morí a dvoch kontinentov. V rámci súčasného mesta zahŕňal Konštantínopol priestor od prístavu Zlatý roh až k pobrežiu Marmarského mora.
Mesto na dvoch kontinentoch oddeľuje Bosporská úžina s dĺžkou 32 km a šírkou od 550 m do 3000 m. Bospor spája Čierne more s Marmarským morom a zároveň oddeľuje európsku časť dnešného Istanbulu od ázijskej.
Vďaka svojej výhodnej polohe sa mesto začalo veľmi rýchlo rozvíjať. Kto ovládal Konštantínopol, ovládal obchod na Bospore a Hodvábnej ceste.

Na európskej strane Bosporu sa nachádza veľký polostrov, chránený z troch strán morom. Byzantion tak získal prirodzenú ochranu, bezpečné prístavy a kontrolu nad námornými trasami medzi Čiernym morom, Egejským morom a východným Stredomorím.
V časoch, keď boli Rimania vládcami morí, išlo o ideálnu a dokonale bezpečnú pozíciu. Centrum moci sa presunulo o 2 000 kilometrov od starého Ríma na geografickú hranicu medzi Európou a Áziou.
Od Lygosu k Byzantionu
Prvá osada na tomto mieste sa volala Lygos a bola pravdepodobne tráckeho pôvodu. O nej nevieme takmer nič.
Okolo roku 657 pred Kristom sem priplávali grécki kolonisti z Megary a postavili nové mesto. Pomenovali ho Byzantion - pravdepodobne podľa svojho vodcu Byzasa, hoci samotné slovo mohlo byť prevzaté zo staršieho tráckeho názvu, ktorý tu už existoval.
Podľa legendy sa Megarčan Byzas plavil so svojou družinou po Marmarskom mori s cieľom založiť nové mesto. Vo veštiarni v Delfách sa dozvedel, že ho má postaviť „oproti slepým“.
Čo však táto tajomná veštba znamenala pochopil až vtedy, keď sa doplavil do mesta Chalkedón na ázijskej strane Bosporu. Na európskej strane uvidel veľký polostrov, chránený z troch strán morom.
Novozaložená osada Byzantion tak bola postavená na európskej strane Bosporu a svoje meno si zachovala až do 4. storočia nášho letopočtu.
Byzantion rástol ako obchodné mesto na križovatke dvoch morí a dvoch kontinentov, no po stáročia zostával len jedným z mnohých gréckych miest.
Prečo sa nové hlavné mesto presunulo na Východ
Rímska ríša prešla hlbokou krízou v 3. storočí, ktorá sa najviditeľnejšie prejavila rýchlym striedaním cisárov na tróne. Za necelé polstoročie ich bolo až 25 a minimálne tucet ďalších adeptov, ktorí nezískali uznanie svojho nároku.
Takmer všetci cisári z čias krízy boli kovaní bojovníci z Balkánu, ktorí ovládali ríšu z koňa a poľného stanu a hynuli v bojoch, bodnutí dýkami, otrávení jedmi, prípadne neskôr v zajatí.
V tak hektickom tempe nezostával čas ani na luxusný a slávny Rím, najmä Západ ekonomicky a demograficky upadal. Ako tak sa úpadok podarilo zastaviť až Diokleciánovi (284 - 305) vďaka jeho systému tetrarchie.
Tetrarchia, doslova vláda štyroch, bola v rímskom svete novinkou. O moc sa podelili dvaja augusti, teda hlavní cisári, a na pomoc si pribrali dvoch cézarov, pomocných cisárov.
Každý mal na starosti jednu časť ríše, pravidelne komunikovali a stretávali sa. Ich sídelné mestá boli v Malej Ázii v Nikomédii, na Balkáne v Sirmiu a v Thessalonike, v Itálii v Aquileii a Mediolane a v Galii v Auguste Treverorum.
Ťažisko ríše sa presunulo na bohatý Východ, ktorý bol o niečo pokojnejší a žilo tam viac ľudí. Preto si cisár Dioklecián vybral za svoje sídlo Nikomédiu, mesto v hlbokom zálive na východnom pobreží Marmarského mora, asi sto kilometrov od budúceho Konštantínopolu.
Hoci Rím zostal formálne hlavným mestom, sídlil v ňom Senát, vysokí úradníci a stále požíval svoju slávu, nevýhodou starého Ríma bola jeho poloha. Ríša mu prerástla cez hlavu a komunikácia z Itálie bola zložitá.
Stačilo sa preplaviť loďou na druhý breh Marmarského mora a už ste boli na Balkáne a odtiaľ ste sa vybrali buď na sever k Dunaju, alebo na severozápad do Itálie hasiť, čo práve pálilo.
Konštantín I. a vznik nového centra ríše
V Nikomédii bol s Diokleciánom aj mladý Konštantín I. Svoj čas trávil štúdiom, cestoval a zúčastňoval sa vojenských výprav.
Konštantín však nikdy nezabudol na Východ a od svojho vyhlásenia za cisára jednotkami jeho otca v roku 306 začal pomalú cestu z Eboraca, dnešného Yorku v severnom Anglicku, k brehom Marmarského mora.
Najneskôr vtedy Konštantín spoznal starú grécku kolóniu Byzantion učupenú na brehu Marmarského mora na polostrove obmývanom zo severu Bosporom a zálivom Zlatý roh.
Konštantín uvažoval nad dvomi miestami - Trójou a Byzantionom. Konštantínovo mesto nakoniec vyrástlo na Bospore a výber miesta sa ukázal byť veľmi správny.
V roku 324 začala prestavba Byzantionu na cisársku rezidenciu. Mesto sa malo stať novým centrom sveta a v podstate pamätníkom svojmu zakladateľovi, ktorý mal pripomínať, že Konštantín nanovo zjednotil ríšu.
Povalil tetrarchiu, ukončil chaos polyarchie a opäť centralizoval veľkú ríšu pod jedno žezlo.
Sídelné mesto cisára muselo mať palác, veľkú sieň pre stretávanie, hipodróm pre zábavu a zároveň verejné vystúpenia cisára a ešte niekoľko reprezentatívnych budov.
Konštantín založil palácový komplex na cípe polostrova a monumentálne centrum západne od paláca, pričom využil aj časť budov pôvodného Byzantionu.
Nechal napríklad prebudovať Zeuxippove kúpele a najmä hipodróm, ktorý mal kapacitu až 100 000 divákov a cisársku lóžu.
Konštantín vtlačil mestu výraznú pečať. Od námestia pri cisárskom paláci vychádzal hlavný mestský bulvár Mese a na rube starého Byzantionu nechal postaviť spektakulárne oválne fórum, ktoré nieslo jeho meno.
Vstupovalo sa do neho cez monumentálne brány a v strede námestia bol porfýrový stĺp so sochou Konštantína. Na námestí sa nachádzala aj budova Senátu, čo z neho robilo druhé politické centrum mesta.
Cisár započal aj stavbu Chrámu svätých apoštolov, ale dokončiť stihol len spomenuté mauzóleum. V Konštantínopole vzniklo pozoruhodné mauzóleum, kde cisár nakoniec spočinul v spoločnosti relikvií Ježišových apoštolov.
Dňa 11. mája roku 330 sa uskutočnila slávnosť založenia mesta, ktoré už oficiálne dostalo názov Konštantínopol.
Nova Roma a Konštantínovo mesto
Oficiálne ho Konštantín nazval Nova Roma - Nový Rím. Chcel tým povedať, že toto nie je len nová metropola, ale priamy nástupca večného mesta.
Názov sa však neujal. Ľudia začali hovoriť Konštantínopol - Konštantínovo mesto. Nie preto, že by to cisár nariadil, ale preto, že takto to prirodzene cítili.
Nie je úplne isté, že mesto v roku 324 nazval Nový Rím samotný cisár, hoci sa mu to pripisuje. V prameňoch sa to objaví už v 4. storočí.
Inšpirácia Rímom však bola nespochybniteľná. Mesto sa nachádzalo na siedmich pahorkoch a bolo rozdelené do štrnástich okrskov - ako „starý“ Rím.
Vedome však pripodobňoval svoje mesto starodávnemu Rímu. Navyše, Konštantín nechal vybudovať aj Senát na oválnom Konštantínovom fóre.
Konštantínopol však nebol iba kópiou starého Ríma. Konštantín vybudoval nový Rím už so zámerom postaviť mesto v zásade kresťanské, takže v jeho pláne nechýbalo miesto pre kostoly.
Mesto obohnal hradbami a dal mu privilégium na distribúciu jedla obyvateľom. Pri založení mesta sa počítalo so zásobovaním 80 tisíc obyvateľov, avšak už na konci 4. storočia počet obyvateľov dosiahol 400 tisíc.
Rast mesta a jeho obranný systém
Ďalší rozvoj mesta zabezpečili nasledujúci cisári. Konštantínov syn Constantius II. dokončil stavebné projekty svojho otca a začal vlastné stavby, napríklad niekoľko kostolov a medzi nimi aj takzvaný Veľký kostol, predchodcu slávnej Hagie Sofie.
Populačný rast mesta umožnila dostavba akvaduktu za cisára Valensa, ktorého dĺžka bola 268 kilometrov a v 5. storočí sa rozšírila o ďalších 451 km. Išlo o najväčší vodovodný systém antiky.
Bezpečnosť mesta sa zvýšila stavbou Theodosianských hradieb v 5. storočí okolo západných predmestí. Hradby pozostávali z troch línií múrov a priekopy.
| Prvok opevnenia | Údaj |
|---|---|
| Výška hlavnej hradby | 12 metrov |
| Hrúbka hlavnej hradby | 4,5 až 6 metrov |
| Počet veží | 96 |
| Výška veží | 15 až 20 metrov |
| Vzdialenosť Dlhých hradieb | 64 kilometrov od Konštantínopolu |
Hradby spoľahlivo chránili Konštantínopol nasledujúcich 1 000 rokov. V piatom a šiestom storočí vybudovali ešte takzvané Dlhé hradby, ktoré sa nachádzali 64 kilometrov od Konštantínopolu a viedli naprieč celým Tráckym polostrovom.
Ich úlohou bolo chrániť zdroje vody a najbližšie poľnohospodárske zázemie. Z vojenského hľadiska bola Konštantínopol považovaná za nedobytnú a vďaka mocným Theodosiánskym hradbám to bola najsilnejšia pevnosť známeho sveta.

Justiniánova obnova mesta
Cisár Justinián začal veľký projekt renovatio imperii, teda obnovu ríše, do ktorého patril aj rozsiahly stavebný program.
Mesto často poškodili zemetrasenia a požiare a jeden ničivý požiar ho zachvátil v roku 532 počas povstania Nika, keď sa vzbúrili ľudia v hipodróme a pokúsili sa nepopulárneho Justiniána zvrhnúť.
Vojaci zmasakrovali možno až 30 000 ľudí v hipodróme a vypálené mesto poskytlo priestor pre nové projekty.
Rekonštrukcia sa týkala všetkých možných oblastí. Bezpečnosť bola prvoradá a Justinián nechal opraviť Dlhé hradby a vybudovať ďalšie línie pevností na vidieku.
Zásobovanie vodou bolo nevyhnutné, keďže v 6. storočí už v meste žilo približne 500 000 ľudí. Opravy akvaduktov, stavby nových nádrží a najmä slávnej podzemnej cisterny Bazilika blízko chrámu Hagia Sofia dostatok vody zabezpečili.
Rekonštrukcie sa dočkali aj prístavy a hlavný mestský bulvár Mese s jeho fórami. Prestavaný bol cisársky palác aj monumentálna štvrť západne od paláca.
Hlavný dôraz však kládol cisár na kresťanské chrámy a kostoly. Podľa historika Prokopia nechal prebudovať a postaviť až 32 kostolov.
Hagia Sofia a kresťanský Konštantínopol
Najdôležitejším projektom sa stala slávna Hagia Sofia, ktorá posunula možnosti architektúry na novú úroveň. V čase svojho postavenia v roku 537 n. l. to bol najväčší kostol na svete.
Prvenstvo si uchoval až do dokončenia katedrály Santa Maria del Fiore vo Florencii v 15. storočí.
V 6. storočí sa už v Konštantínopole nachádzala hustá sieť kostolov a kláštorov, ktorým kraľoval impozantný chrám Božej Múdrosti.
Stavby dopĺňali relikvie, ktoré prinášali do Konštantínopolu z celého antického sveta. Dôležité boli najmä relikvie starozákonných prorokov a relikvie spojené s Ježišovým umučením.
Vďaka ich činnosti vznikla symbolická topografia, ktorá mestu dávala nový význam a spájala ho so starozákonnou aj novozákonnou Svätou zemou.
Konštantínopol tak získal najdôležitejšie relikvie kresťanstva a posilnil svoju väzbu na Jeruzalem.
Súbežne s pretváraním Konštantínopolu na druhý Jeruzalem prebiehal proces identifikácie Rimanov s novým Izraelom. Kresťanská Rímska ríša so svojím kresťanským hlavným mestom sa postupne stávala vyvoleným národom.
Ich vodcom bol cisár, ktorého už Eusebios z Cézarey pri ospevovaní Konštantína označil za zástupcu Boha na zemi a jeho ríšu za obraz Božej ríše na nebi.
Okolo cisára sa vytvárala náboženská aura, získal špeciálne postavenie niekde medzi kňazmi a laikmi a všetko spojené s jeho osobou bolo sväté.
Konštantínopol ako mesto mnohých mien
Byzantínci sami však v každodennej reči používali niečo úplne iné. Keď sa rozprávali o svojom meste, nepotrebovali dlhé meno. Hovorili mu jednoducho Polis - Mesto s veľkým M.
Ako keby na svete existovalo len jedno. A v ich svete to tak aj bolo - Konštantínopol bol od piateho do trinásteho storočia najväčším a najbohatším mestom Európy.
Vikingovia mu hovorili Miklagarðr - Veľké mesto. Slovania ho volali Carigrad - Cisárovo mesto. Každý národ mal svoje meno, no všetci tým mysleli to isté miesto.
Po grécky hovorili, že boli „v meste“ alebo išli „do mesta“, teda stin poli alebo is tin polin, z čoho Arméni a moslimovia urobili Stinbul a neskôr Istanbul.
Dobytie križiakmi v roku 1204
V roku 1204 bola Konštantínopol dobytá križiakmi. Velenia sa posléze ujali Benátčania, ktorí sa s armádou križiakov konečne chceli zbaviť najväčšieho konkurenta, teda Konštantínopolu, a ovládnuť celé východné Stredomorie.
Nikto by nečakal, že sa križiaci, západní kresťania, otočia a miesto proti muslimom ohrozujúcim Svätú zem vytiahnu na východných kresťanov.
Vďaka nerozhodnosti cisára a byzantského velenia boli nakoniec konstantinopolské hradby, k údivu všetkých, prelomené.
Následovalo brutálne vydrancovanie a masaker obyvateľstva. Konštantínopol bola z polovice zrovnaná so zemou, všetko, čo malo hodnotu, bolo ukradnuté alebo bolo v plameňoch.
Plienenie trvalo 3 dni a odhaduje sa, že križiaci a Benátčania ukradli majetok a cennosti v hodnote 400 000 strieborných mariek.
Počas okupácie križiakov bolo z dobytej Konštantínopolu a ďalších križiakmi dobytých enkláv vytvorené Latinské cisárstvo.
Nová kultúra privezená križiakmi zo západnej Európy nemala s pôvodnou byzantskou kultúrou príliš spoločného, nové katolícke náboženstvo vzbudzovalo časté nepokoje a hospodárstvo a obchod boli počas nadvlády križiakov v úpadku.
Po dobytí Konštantínopolu sa Byzantská ríša rozdelila na Nikajské cisárstvo, Trapezuntské cisárstvo a Epirský despotát. Tieto štáty sa prihlásili k odkazu Byzantskej ríše.
Väčšina nástupníckych križiackych štátov v Grécku bola napokon dobytá armádou znovu nastolenej Byzantskej ríše.
Pád Konštantínopola v roku 1453
Byzantská ríša sa už nikdy úplne nevzpamätala z roku 1204, keď bola Konštantínopol brutálne vyplienená, a začala strácať jedno mesto za druhým.
Mohutnú expanziu Turkov nebola byzantská armáda schopná zastaviť. Dňa 12. apríla 1453 pritiahla osmanská armáda pred Konštantínopol a začalo sa posledné obliehanie mesta.
| Strana | Počet vojakov |
|---|---|
| Obrana Konštantínopola | 7 000-10 000 vojakov a minimálne ďalších 10 000 domobrancov |
| Osmanská armáda | 80 000-150 000 vojakov |
Konštantínopol bol dobytý 29. mája 1453 osmanským vojskom sultána Mehmeta II. Východorímska ríša v ten deň síce prestala existovať, avšak mesto žilo ďalej.
Po dobytí začalo prenasledovanie kresťanov a ich vyháňanie. Kostoly boli premenené na mešity.
Turci zmenili úradný názov na Kostantiniyye a urobili z mesta hlavné mesto Osmanskej ríše.
Počas obliehania Byzantínci natiahli cez Zlatý roh obrovskú reťaz, aby do zálivu nemohli priplávať nepriateľské lode. Sultán Mehmet však reťaz obišiel tak, že lode nechal dotiahnuť po naolejovanej ceste, ktorá obchádzala Peru.
Osmanský Istanbul
Osmani po dobytí mesta priniesli ďalší názov. V diplomatickej korešpondencii sa používal arabský prepis Kostantiniyye ako formálny úradný názov.
V bežnej tureckej reči však existovalo slovo, ktoré Turci používali už pred dobytím aj po ňom - Istanbul.
Jeho pôvod pochádza zo stredogréckej hovorovej frázy stin Poli, čo znamená jednoducho „v meste“.
Tí istí Byzantínci, ktorí svoje mesto volali len „Mesto“, mu tak nechtiac dali meno, ktoré prežilo ich vlastnú ríšu.
Turci toto slovo prevzali a pridali na začiatok samohlásku, pretože turečtina neznáša niektoré hláskové zhluky na začiatku slov. Vznikol Istanbul - meno, ktoré v sebe skrýva grécku hovorovú reč a osmanskú výslovnosť zároveň.
V šestnástom až osemnástom storočí mesto prešlo dôkladnou rekonštrukciou: postavili sa paláce, mešity a mnoho ďalších budov.
S príchodom Osmanov sa síce kresťanské mesto stalo centrom islamu, ale svoj dnešný kozmopolitný ráz začalo získavať až v 19. storočí.
Práve vďaka prisťahovalcom mnohých rôznych národností sa z historického Istanbulu stalo miliónové mesto.
Definitívne meno od roku 1930
Definitívnu bodku názvotvorbe dal rok 1930. Mladá Turecká republika prechádzala rozsiahlou modernizáciou a vyzvala cudzie krajiny, aby prestali používať staré názvy tureckých miest a prešli na turecké verzie.
Pre toto mesto to znamenalo jediné: Istanbul. Spojené štáty zmenili úradný názov v máji 1930, ostatné krajiny nasledovali postupne.
Najväčšia rana však hrdých Turkov čakala až neskôr - Atatürk, historicky prvý prezident Turecka, sa rozhodol presunúť v roku 1923 sídlo štátu do Ankary.
Istanbul už potom nebol hlavným mestom Turecka, zostal však najväčším mestom krajiny, kultúrnym centrom a významnou obchodnou križovatkou.
Istanbul a grécka kontinuita
Grécko zostáva výnimkou dodnes. Ekumenický patriarcha, jedna z najvyšších autorít pravoslávneho kresťanstva, stále sídli v Istanbule a jeho oficiálny titul obsahuje starý názov Konštantínopol.
Pre grécku komunitu to nie je sentimentálna záležitosť - je to živá kontinuita tradície starej takmer dvetisíc rokov.
Istanbul teda nie je len nové meno starého mesta. Je to meno, ktoré v sebe nechtiac uchováva všetky predchádzajúce vrstvy.
Hagia Sofia: kostol, mešita a symbol mesta
Keď sa povie Istanbul, väčšina ľudí si v momente predstaví Hagiu Sofiu, v preklade Chrám Božej múdrosti.
V roku 1453 bola po dobytí Konštantínopolu Hagia Sofia konvertovaná Osmanmi na mešitu a boli k nej pristavané štyri minarety.
V prípade Hagie Sofie je však jedno, či sa jedná o kostol, múzeum alebo mešitu, vždy vyzerá nádherne a veľkolepo.
Pokiaľ v Hagii Sofii práve neprebieha modlitba, môžete si v pokoji prezrieť zlaté rímske mozaiky, ktorým dominuje Kristus Pantokrator, vládca sveta.
Na zábradlí si zase môžete všimnúť „podpis“ v runovom písme z 9. storočia, ktorý pravdepodobne vyryl Viking slúžiaci v obávanej Varjažskej garde chrániacej samotného cisára.
Skutočný architektonický zázrak predstavuje kupola, ktorá vyzerá, akoby sa vznášala vo vzduchu. Na rohoch podporných stĺpov pod kupolou sú zobrazení anjeli - cherubíni - a hneď vedľa nich kaligrafické nápisy v arabčine.
Palác Topkapı a Dolmabahçe
Palác Topkapı sa nachádza len pár minút pešo od Hagie Sofie. Pozostáva zo 4 samostatných nádvorí - častí.
Predtým, ako prejdeme cez prvú bránu, sa pred nami objaví rokoková fontána sultána Ahmeda III. z 18. storočia. Prechádzame cez bránu Vysokej porty a ideme doľava ku kostolu Hagia Irene.
Spolu s Hagiou Sofiou patrí k najstarším kostolom v Istanbule a na rozdiel od Chrámu Božej múdrosti sa v nej nenachádzajú žiadne maľby, ale len jeden veľký kríž.
Na treťom nádvorí sa nachádza audienčná miestnosť, v ktorej sultán prijímal zahraničné návštevy. Vedľa dverí do pavilónu sa nachádzal vodovodný kohútik, z ktorého sa púšťala voda vždy, keď mal sultán návštevu.
Pri háreme sa nachádza múzeum hodín a zbraní. Najkrajšími vystavenými kusmi sú bezpochyby brnenia sultánov.
V 19. storočí sa sultán Abdulmecit presťahoval zo stredovekého paláca Topkapı do novopostaveného Dolmabahçe neďaleko Pery.
Palác Dolmabahçe v 19. storočí predstavoval prvý palác v európskom štýle. Stál 5 miliónov osmanských zlatých libier, čo zodpovedá asi 35 tonám zlata.
V strede haly sa nachádza najväčší český krištáľový luster na svete, ktorý bol darom od kráľovnej Viktórie. Luster má 750 lámp a váži 4,5 tony.
Dolmabahçe má najväčšiu zbierku českých a baccaratových krištáľových lustrov na svete.
Hippodróm a námestie Sultanahmet
Na mieste, kde sa teraz nachádza námestie Sultanahmet, stál v minulosti obrovský rímsky hipodróm s kapacitou 30 000 až 60 000 divákov.
Keď sa v roku 324 mesto stalo známym ako Konštantínopol, hipodróm bol rozšírený, aby pojal až 100 000 divákov.
Pretekali v ňom dve znepriatelené frakcie s tisíckami stúpencov - zelení a modrí. Ich strety často končili bitkami a výtržnosťami ako pri dnešných futbalových zápasoch.
Preteky často zahŕňali politickú a náboženskú rivalitu. Bola to jedna z mála príležitostí, keď sa cisár a občania stretli.
V minulosti sa tu nachádzal Hipodróm, ale dnes z neho zostali len tri zaujímavé stĺpy.
- Prvým je egyptský obelisk, ktorý do Konštantínopolu nechal priniesť cisár Theodosius.
- Druhým je Hadí stĺp, ktorý sa pôvodne nachádzal vo veštiarni v Delfách.
- Posledným je Stĺp Konštantína Porfyrogeneta, ktorý bol v minulosti obložený bronzom.
Obelisk Thutmoseho III. priniesol z Egypta cisár Theodosius Veľký v roku 390. Pôvodne bol obelisk postavený v chráme v Karnaku v egyptskom Luxore a vytesaný z ružovej žuly.
Hadí stĺp bol symbolom víťazstva Grékov nad Peržanmi počas perzskej vojny v 5. storočí pred n. l. Pôvodne bola socha zdobená zlatou miskou, podopretou tromi hadími hlavami, dnes vidíme len základňu.
Prezeráme si všetky tri stĺpy a prechádzame popri Nemeckej fontáne, ktorá pripomína návštevu nemeckého cisára Wilhelma II. v Istanbule v roku 1898.
Modrá mešita
Mešita Sultanahmet sa častejšie nazýva Modrá mešita. Postaviť ju nechal sultán Ahmet I. v 17. storočí.
Jeho cieľom bolo, aby nová mešita prekonala krásou a veľkosťou Hagiu Sofiu, ktorá stála už viac ako tisíc rokov.
Namiesto obdivu sa však sultán dočkal kritiky. Problém s ňou mali aj veriaci moslimovia, ktorým prekážalo, že mešita má šesť minaretov - rovnaký počet, ako má Veľká mešita v Mekke.
O tom, prečo má Sultanahmet šesť minaretov, koluje v Istanbule zaujímavý príbeh. Sultán údajne povedal architektovi Mehmetovi Ağovi, aby postavil zlaté minarety - po turecky altın.
Architekt však jedno písmenko prepočul a postavil šesť minaretov, po turecky altı. Aby sa Ahmet I. vyhol blamáži, nechal postaviť jeden minaret navyše vo Veľkej mešite v Mekke.
Pred vstupom sa všetci návštevníci musia vyzuť a dámy si musia zakryť vlasy a plecia.
Zlatý roh, Galata a Beyoğlu
Beyoğlu oddeľuje od starého Istanbulu záliv Zlatý roh, po turecky Haliç. Svoje meno dostal údajne vďaka zlatým kupolám byzantských kostolov, ktoré sa odrážali v jeho pokojných vodách.
Dnes by ste Peru hľadali na mape Istanbulu márne, pretože sa premenovala na Beyoğlu.
V 19. storočí sa tu nachádzali honosné sídla, ktorých štýl obdivoval sám osmanský sultán Abdulmecit.
Impozantná Galatská veža bola postavená v roku 1348 Janovčanmi, ktorí v Pere alebo Galate žili a obchodovali.
Veža vysoká 66,9 metra slúžila ako väzenie a pozorovateľňa, odkiaľ strážnici sledovali prípadné požiare v meste.
Veža však napriek tomu viackrát vyhorela a zreštaurovaná bola až v roku 1967. Dnes sa na jej vrchole nachádza pozorovateľňa a reštaurácia, ktorá ponúka nezabudnuteľný výhľad na starý Istanbul.
Galatská veža vysoká 67 m je v Istanbule neprehliadnuteľná. Má valcovitý tvar, 9 poschodí a dva výťahy, ktoré vás vyvezú až na siedme poschodie.
V okolí veže sú úzke uličky, ktoré sa oplatí preskúmať. Nájdete tu obchodíky so suvenírmi a čarovné kaviarne, alebo sa odtiaľto môžete vydať na známu istanbulskú nákupnú ulicu Istiklal.
Bazáre a jedlo
Egyptský bazár - Mısır çarşısı - bol postavený medzi rokmi 1597 a 1664. Kupci v ňom v minulosti predávali oslie mlieko, sezamové semiačka, pušný prach a hlavne koreniny z celého sveta, ako napríklad šafran a škoricu.
Práve preto sa bazár niekedy nazýva aj koreninový. Na svoje si tu prídu aj milovníci kávy, ktorí musia určite navštíviť predajňu Kurukahveci Mehmet Efendi.
Vedľa predavačov kukurice a pečených gaštanov sa nachádzajú reštaurácie, v ktorých môžete ochutnať rybací sendvič balık ekmek, považovaný za jeden z najlepších streetfoodov v Istanbule.
Najznámejším bazárom v Turecku je nepochybne Veľký bazár, Kapalı Çarşı. Pod jednou strechou sa tu nachádza takmer 4500 obchodov, v ktorých môžete kúpiť všetko od korenín a kobercov po šperky za tisíce eur.
Miesto možno na niekoho bude pôsobiť až príliš komerčne a je pravda, že ceny sú kvôli tisícom turistov nepochybne vyššie ako v iných bazároch.
Najlepšie urobíte, ak sa tu doslova stratíte a budete sa bezcieľne prechádzať medzi obchodíkmi a nasávať atmosféru celého miesta.
Luxusná vlaková súprava prešla vzdialenosť 3094 km medzi Istanbulom a Parížom za približne 80 hodín a predstavovala najrýchlejší a najpohodlnejší spôsob, ako sa dalo v 19. storočí dostať zo západnej Európy do orientálneho Turecka.
Ďalšie historické miesta v Istanbule
- Chora bola v minulosti významný kostol, ktorý postihol rovnaký osud ako Hagiu Sofiu.
- Malá Hagia Sofia je bývalý kostol, ktorý sa nachádza neďaleko pobrežia Marmarského mora.
- Yerebatan je cisterna na vodu, ktorú nechal postaviť cisár Justinián.
- Palác osmanských sultánov sa nachádza v mestskej časti Beşiktaş.
- Najlepšie múzeá v meste si vyžadujú celý deň.
- Byzantská veža v Bosporskej úžine je spojená s množstvom legiend.
Yerebatan je obrovská palácová podzemná hala, ktorú drží 336 stĺpov v 12 radoch. Bola aj dejiskom finále diela Dana Browna Inferno.
„Potopený zámok“ je najväčším vodojemom, ktorý spolu s ďalšími 70 cisternami tvoril zásobáreň vody pre starobylé byzantské mesto.
Cisternu nechal vytvoriť slávny cisár Justinián I. a išlo o zásobáreň vody pre Veľký palác a okolité stavby.
Na stavbe Bazilikovej cisterny sa podľa historických záznamov podieľalo až sedem tisíc otrokov. Časom sa na ňu zabudlo, až v roku 1545 našiel Petrus Gyllius neočakávaný vchod do cisterny.
Po znovuobjavení sa však osmanskí vládcovia k stavbe príliš dobre nesprávali, pretože ju využívali ako odpadovú jamu a odvážali sem aj mŕtve telá.
Bospor a pamiatky na jeho brehoch
Nad Bosporom boli postavené tri istanbulské mosty, Bosporský most, most Fatiha Sultana Mehmeta a most sultána Selima I.
Bospor je plný nádherných miest po oboch jeho brehoch, ako sú veža Maiden, palác Dolmabahçe, paláce Beylerbeyi a Topkapı, hrad Rumeli a Anatolský hrad.
Na ázijskej strane sa z mora dvíha ikonická veža Maiden. Leží na malom ostrove pri južnom vstupe do Bosporu, asi 200 m od pobrežia Üsküdar.
Podľa jednej legendy sa cisár dozvedel, že jeho dcéru do osemnástych narodenín pohryzie jedovatý had. Aby ju zachránil, nechal jej postaviť vežu uprostred Bosporu.
Vežu nechal postaviť sultán Mehmet II. pred útokom na Konštantínopol a jej úlohou bolo strážiť Bospor.
Veža Maiden je dnes symbolom Istanbulu a využíva sa ako kulisa pre mnohé turecké a medzinárodné filmové scény.
Istanbul ako moderná metropola
Istanbul je najväčšie mesto v Turecku, ktoré sa rozprestiera pozdĺž pobrežia Marmarského mora a Čierneho mora.
Veľkomesto Istanbul s viac ako 14 miliónmi obyvateľov zaberá plochu 1 538,77 km². Dnes má Istanbul cez 15 miliónov obyvateľov a ďalšie milióny do neho prichádzajú každý rok ako turisti.
Istanbul je v súčasnosti najrozvinutejším mestom v Turecku a najľudnatejším mestom v Európe.
Je to prekvitajúce centrum financií, ekonómie a dôležitá obchodná križovatka. Je to hlavné priemyselné centrum v Turecku - pochádza z neho asi 25 percent produkcie krajiny.
Práve vďaka prisťahovalcom mnohých rôznych národností sa z historického Istanbulu stalo miliónové mesto, ktoré sa pýši podzemnou i električkovou dráhou a železničným spojením do celej Európy.
Takmer tritisíc rokov staré mesto si dodnes zachovalo ráz orientálnej rozprávky z Tisíc a jednej noci a dnes je kultúrnym centrom krajiny a hlavným mestom zábavy.
Najväčšou tureckou mešitou je Camlica, ktorá leží na ázijskej strane Istanbulu s výhľadom na Bospor. Otvorená bola v máji 2019.
| Prvok mešity Camlica | Údaj |
|---|---|
| Plocha | 15 000 m² |
| Kapacita | 63 000 veriacich |
| Počet minaretov | 6 |
| Výška štyroch minaretov | 107 m |
| Výška dvoch minaretov | 90 m |
| Výška kupoly | 72 m |
| Priemer kupoly | 34 m |
Princove ostrovy a Büyükada
Büyükada je najväčší zo skupiny Princových ostrovov v Marmarskom mori a má rozlohu 5,46 km².
Dostanete sa naň trajektom z Istanbulu a plavba zaberie dve hodiny. Na ostrove nemôžu jazdiť žiadne autá a tak budete mať pri pohľade na staré drevené domy pocit, že ste sa ocitli v 19. storočí.
Názvy mesta ako dejiny Stredomoria
Konštantínopol bol mestom mnohých mien a pohnutých osudov. Mesto, kde sa tvorili dejiny a kde sa žilo civilizovane.
Tisícpäťsto rokov vládlo východnému Stredomoriu a Balkánu a jeho vplyv cítime aj u nás.
To všetko sa snúbi v genofonde jedného mesta, ktoré volali Nový Rím, Druhý Rím, Konštantínopol, Carihrad, kráľovná miest a miestni ho jednoducho volali Mesto.
Istanbul teda predstavuje viac než modernú tureckú metropolu. Je historickou vrstvou na historickej vrstve: trácky Lygos, grécky Byzantion, rímsky Nový Rím, kresťanský Konštantínopol, osmanská Kostantiniyye a dnešný Istanbul.
tags: #mesto #konstantinopol #v #stredomori