Vysoké Tatry nie sú iba krajinou strmých štítov, hlbokých dolín, plies a horských chodníkov. Ich čaro umocňujú aj príbehy, ktoré sa po stáročia rozprávali medzi ľuďmi a ktoré dali mnohým miestam tajomnú atmosféru.
Legendy často slúžili na pobavenie, na postrašenie najmä tých najmenších alebo na uchovanie historickej udalosti vo verejnej pamäti. Zároveň veľmi dobre vystihujú nadčasovú atmosféru daných miest a v mnohých prípadoch ju už i samy tak trochu spoluvytvárajú.
Tatry ako kraj obrov a zakliatych vrchov
V kraji, kde sa vypínajú naše najvyššie veľhory, sa kedysi dávno rozprestierala široširá rovina, na ktorej žila, trápila sa i spoločne sa radovala početná skupina obrov. Vládol jej a múdro ju spravoval skúsený otec Tatran.
Nad všetkých však vynikala najmladšia Hoľa, čo práve dorastala do ženskej krásy. Chýr o jej kráse sa niesol krajinou. Zo všetkých kútov prichádzali pytači, aby ju získali za ženu.
Medzi nimi bol aj syn mocnej a zákernej čarodejnice Kikimory. Škaredý bol ako decembrová noc.
„Čo za matka priviedla na svet takého netvora!“
Keď sa Hoľa jeho pytačom vysmiala a obri ho zbili, vrátil sa k svojej matke a všetko jej povedal.
„Hoľa sa mi vysmiala, obri ma zbili a teba na hanbu obrátili!“
Uraziť ju, mocnú vládkyňu temných síl! Zhanobiť jej jedináčika, čo ho s takou láskou vychovala! Kde sa v tých obroch nabrala toľká opovážlivosť?
Hneď zvolala všetkých svojich pomocníkov. Pikulíkov, škriatkov, zlých lesných i podzemných duchov, ba dostavili sa aj jej najvernejší priatelia: Satan - vládca ohňa a Sever - vládca vetra.
Požiadala ich o pomoc.
Nasledujúci deň, ešte ani slnko nestačilo vyjsť nad obzor, ešte sa obri ani nestačili zobudiť, zatiahla sa obloha ťažkými čiernymi mrakmi. Akoby noc zaľahla nad kraj.
V tej chvíli vyšľahli spod zeme plamene, celá sa začala chvieť a praskať širokými puklinami. Mocné prúdy vody podrážali nohy prekvapeným obrom, divý vietor im nedovolil postaviť sa.
„Zachráň sa, kto môžeš!“ skríkol ktorýsi z nich a všetci ho poslúchli.
Vtedy sa ozval Kriváň:
„Ratuj najmladšiu, Hoľu!“
Kriváň nastavil svoje mocné telo, aby zadržal besnejúce živly i dážď balvanov. A nepohol sa zo svojho miesta, kým nevidel, že Ďumbier preniesol Hoľu na opačnú stranu roviny, kde jej nehrozilo žiadne nebezpečenstvo.
Keď Kikimora videla, že krásavica Hoľa jej unikla a nikdy sa nestane družkou jej syna, zakliala ju strašnou kliatbou.
„Nech sa v tejto chvíli celá rodina otca Tatrana zmení na vrchy, čo sa nikdy nepohnú zo svojho miesta! Aby sa už nikdy nemohli zísť, poradiť sa, pomôcť jeden druhému a spoločne sa zabávať a tešiť!“
Kliatba sa splnila. Obri stuhli a navždy ostali stáť na miestach, kde ich zastihli slová zákernej Kikimory.
A aby už nikto nemohol tieto krásavice a junákov obdivovať, začali tí vyšší obrastať kamením, tí nižší trávou.

Povesť o Končistej a obrova nákova
Povesť o Končistej pozná vari každý. Vraví sa totiž, že obrovský balvan na jej vrchole kedysi slúžil ako nákova obrovi zlej nátury, ktorý si zmyslel porozbíjať hory, lebo ho dráždila ich veľkosť.
Balvany, ktoré sa mu dostatočne nerozpadli pod údermi kyja, vykladal na kovadlinu a drvil ich na nej svojím obrovitým kladivom.
Tak otupil Tupú, oklieštil Ostrvu, strpasličil Klin a ich úlomkami vystlal dno i úbočia Zlomísk.
Rozumnejší súrodenci ho však včas z Tatier vyhnali a tak spravili koniec jeho vyčíňaniu.
Víla medzi Ostrvou a Končistou
Málokto však pozná príbeh o veselej víle, ktorá od tej doby tancuje od Sedla Ostrva až po Končistú.
„Už ťa dlho pozorujem, krásna víla,“ prihovoril sa jej jedného dňa vodník z Popradského plesa. „Vidím ťa z plesa ráno, na obed i večer a nemôžem sa vynačudovať.“
„A čože by nie, veď čo chvíľa príde deň, keď sa môj milý vráti.“
Prešiel mesiac, prešiel druhý, no milý sa za vílou stále nevracal.
Každé ráno sa vodník díval z plesa a každé ráno víla radostne tancovala v očakávaní, že sa jej milý vráti.
Už tomu budú stovky rokov.
Víla sa zjavuje na Končistej len občas, skontrolovať, či tam nákova stále stojí.
Vraví sa, že keď nedávno udrel do nákovy blesk a polovica skaly spadla dole, to si len milý zavolal sluhu božieho na pomoc.

Legenda o Satanovi a ukrytom poklade
Viete, prečo má vrch vo Vysokých Tatrách názov práve Satan?
Podľa jednej legendy je v jeho okolí ukrytý poklad. Ukryl ho tam poľský kráľ, keď utekal z krajiny.
Dvaja bratia sa ho rozhodli nájsť a keď už boli po dlhých mesiacoch neúspešného hľadania zúfalí, jeden z nich povedal:
„Tu nám pomôže vari len sám Satan!“
V tej chvíli sa zablýskalo a zjavil sa pri nich sám Satan.
Povedal im, že im pomôže nájsť poklad, ale musia mu sľúbiť, že po smrti budú patriť ich duše jemu.
Bratom sa to najprv nepozdávalo, neskôr ich však na veľké bohatstvo presvedčil.
Prikázal im dobre sa vyspať, najesť a na druhý deň prísť na dohodnuté miesto.
Satan ich zapriahol do pluhu a povedal, že poklad je tam a oni ho musia vyorať.
Bratom nezostalo nič iné, ako začať orať, až kým nevyorali jamu, ktorá sa neskôr naplnila vodou.
A tak vzniklo Satanovo pleso a nad ním sa týči jeho vrch.
A bratia? Tých už nikdy nikto nevidel.
Tatranské povesti a skutočné príbehy
Jedným z dôvodov, prečo sú tatranské príbehy také pôsobivé, je prelínanie fantázie s dejinami. Tajomstvo hôr sa v nich spája s osudmi horolezcov, horských vodcov, nosičov, chatárov, vedcov i návštevníkov Tatier.
Príbehy zemepisných názvov ponúkajú iný pohľad na dobre známe i odľahlé kúty Vysokých Tatier.
Spočiatku boli názvy odvodzované najmä podľa vlastníckych vzťahov, neskôr zanechali v tatranskej toponymii svoju pečať lovci, bylinkári, hľadači pokladov, pastieri, baníci, drevorubači, uhliari.
„Ich“ názvy vznikali najmä v 17. a 18. storočí a dnes ich označujeme za ľudové.
Lexikón približuje na 128 stranách osudy 262 osobností, podľa ktorých boli pomenované štíty, sedlá, doliny, plesá a ďalšie geografické objekty Vysokých a Belianskych Tatier.
Nechýbajú v ňom ani tí, ktorých mená nesú chaty, cesty, pamätné miesta.
Mená pytliakov, legendárnych horských vodcov, horolezcov, vedcov, šľachticov či politikov si našli dočasné alebo trvalé miesto v tatranskom názvosloví.
Rysy: vrchol opradený otáznikom
Rysy majú hneď niekoľko prvenstiev. Najpopulárnejší vrchol, najvyšší turisticky dostupný vrchol, pravdepodobne aj najnavštevovanejší.
Prvý zdokumentovaný výstup v lete: 1840, E. Blásy.
Prvý zdokumentovaný výstup v zime: 1884, T. Wundt, J.
Blásy nepovažoval za potrebné zverejniť opis jeho prvovýstupu na Rysy. Liezť na tento štít bolo pre neho totiž bez akéhokoľvek praktického zmyslu.
Lenin pravdepodobne predsa nejaký našiel a pravdepodobne naň vystúpil.
Alebo to bolo pravdepodobne celé dobre vymyslené?
Spolu s horským nosičom vystúpime na najvyššiu chatu v Tatrách, kde sa dozvieme príbehy z nedávnych dôb.
Po stopách V. I. Lenina sem prišli vzdať hold tomuto vodcovi proletariátu aj tisíce menej turisticky orientovaných ľudí.
Ale bol Lenin skutočne na vrchole? Alebo je to len dobre politicky vymyslená a ešte lepšie spropagovaná ilúzia?
Rozplynula sa v čase a ostala len hádanka.
Skutočné hodnoty, kvôli ktorým sa oplatí vyjsť na Rysy, však pretrvávajú.

Mních nad Morským okom
Už z názvu je zrejmé, že jeho zvláštny tvar pripomína mnícha.
Týči sa nad hladinou Morského oka a patrí medzi najkrajšie štíty na poľskej strane Tatier.
Je opradený legendami a pre Poliakov sa stal symbolom. Symbolom krásy, jedinečnosti a nedostupnosti.
Dátum prvovýstupu sa spomína tiež ako dátum zrodenia poľského horolezectva.
Najobtiažnejšia cesta v Tatrách vedie totiž práve na vrchol Mnícha.
Prvý zdokumentovaný výstup v lete: 1879, J. G. Pawlikowski, M. Sieczka.
Prvý zdokumentovaný výstup v zime: 1910, H. Bednarski, J. Cybulski, W. Goetel, J. Lesiecki, L. Loria, S.
Za vílou cez tatranskú magistrálu
Za touto vílou sa môžete vydať na jednu z náročnejších vysokohorských zimných túr, ktorú môžete absolvovať po magistrále z Popradského plesa cez Ostrvu na Sliezsky dom.
Výstup do horského prostredia však vyžaduje rešpekt k terénu, počasiu a aktuálnym podmienkam.
Tatranské tragédie poukazujú najmä na príčiny nehôd. Zámerom je upozorniť čitateľa na chyby, ktorých sa dopustili iní - aby sa už viackrát nezopakovali.
Táto kniha vznikla na základe osobných skúseností, rozhovorov s kolegami a priateľmi - záchranármi, ako i štúdiom archívnych materiálov.
Ľudia, ktorí vytvárali tatranské príbehy
Vysoké Tatry sa v povestiach neobjavujú iba ako domov obrov, víl a nadprirodzených bytostí. Sú aj priestorom ľudskej odvahy, práce a vytrvalosti.
Horskí nosiči a vodcovia
„Táto knižka vznikla z úcty k povolaniu horských vodcov, ktorí sú pre svojich klientov „mostom cez priepasti, bezpečnou oporou na ostrých hrebeňoch a spoľahlivým pomocníkom pri strmých a ťažkých výstupoch“.
Publikácia o tatranských nosičoch patrí k príbehom ľudí, bez ktorých by mnohé horské chaty nemohli fungovať.
Michal Guhr
Dr. Michal Guhr ml. (1873 - 1933) sa ujal vedenia Tatranskej Polianky a uskutočnil jej reprofiláciu na liečebnú osadu.
V Tatrách bol známy ako horolezec a priekopník športového lyžovania.
Vo Velickej doline organizoval preteky na boboch a saniach, zriadil v nej lyžiarsky mostík i lyžiarsku chatku a od roku 1910 organizoval prvé lyžiarske súťaže s medzinárodnou účasťou.
Roku 1924 sa zúčastnil ustanovujúcej schôdze Medzinárodnej lyžiarskej federácie FIS v Chamonix.
Ako predseda Karpatského spolku sa zaslúžil o výstavbu Bilíkovej, pôvodne Guhrovej, chaty na Hrebienku.
Bol aktívnym horským záchranárom, organizoval kurzy prvej pomoci pre chatárov a vodcov.
Zomrel infikovaný svojim pacientom.
Ivan Gálfy
Ivan Gálfy (1933 - 2011) sa po úspešnom horolezeckom „štarte“ vo Vysokých Tatrách zameral na výškové horolezectvo.
Bol prvý v bývalom Československu, kto zorganizoval roku 1969 expedíciu na himalájsku osemtisícovku.
Potom nasledovalo sedem ďalších.
Chaty, osady a pamäť Tatier
Prví návštevníci Tatier sa chránili pred nepriazňou počasia a nocou pod veľkými previsnutými balvanmi - ohniskami, či v pastierskych kolibách.
Zlom nastal v roku 1793, kedy vznikla prvá tatranská osada - Starý Smokovec.
Publikácia o dejinách tatranských osád približuje ich osudy od udalostí, ktoré predchádzali ich vzniku, až po dnešok.
Všetky majú zaujímavé osudy, ktoré mnohokrát nemohli zmeniť ani ich majitelia či správcovia, pretože bývali výrazne ovplyvnené aj udalosťami, ktoré so sebou prinášali svetové dejiny.
K histórii Tatier patria aj horské chaty, ktoré možno vnímať ako majáky v mori skál a snehu.
Publikácia formou encyklopédie podáva obraz o dôvodoch vzniku, výstavbe a osudoch tatranských chát.
V úvodných kapitolách autor opisuje spôsoby núdzového nocľahu prvých návštevníkov Tatier a venuje sa loveckým chatám, ktoré sa neskôr stali základom niektorých tatranských osád.

Ozveny Tatier v literatúre
Slovenská literatúra toto prostredie často idealizovala.
V Kapolkovej próze sa však aj tu objavuje ľudská ľahostajnosť, podrazy, intrigy a závisť.
O ceste za láskou, priateľstvom, pochopením, istotou, miestom, kde sa človek cíti bezpečne, slobodou v rozhodovaní, odvahou a zodpovednosťou sa dozvedáme prostredníctvom rozprávača šiestich príbehov, chlapca, ktorý predškolský vek prežíva na vysokohorskej chate so svojím otcom - chatárom.
Aj preto zostávajú Tatry silným literárnym priestorom: spájajú krásu prírody s ľudskými slabosťami, odvahou, tajomstvom a pamäťou.
Povesť ako sprievodca tatranskou krajinou
Keď sa návštevník vydá k Popradskému plesu, Ostrve, Končistej, Satanovi, Rysom alebo k Mníchu nad Morským okom, neprechádza iba krajinou skál a snehu.
Každý z týchto vrcholov môže byť zároveň miestom príbehu: obrovskej nákovy, čakajúcej víly, zakliateho pokladu, tajomného ducha alebo dávneho horolezeckého prvenstva.
Legendy dávajú horám ľudskú tvár. Vďaka nim sa skalné útvary menia na postavy, plesá na stopy dávnych udalostí a chodníky na cesty za tajomstvom.
Vysoké Tatry tak zostávajú nielen najvyšším pohorím Slovenska, ale aj krajinou, v ktorej sa dodnes stretáva skutočnosť s fantáziou.