Karel Čapek a filozofický prúd jeho diela

Karel Čapek, rodným menom Karel Antonín Čapek, bol český spisovateľ, intelektuál, novinár, dramatik, prekladateľ a amatérsky fotograf. Narodil sa v Malých Svatoňoviciach v rodine venkovského lekára MUDr. Antonína Čapka. Matka Božena Čapková (roz. Novotná) zbierala slovesný folklor. S rodičmi sa brzy přestěhoval do Úpice, kde bol v miestnom kostole 13. januára 1890 pokrstený.

Po základnej škole študoval na gymnáziu v Hradci Králové, odkiaľ musel po odhalení jím organizovaného protirakúskeho spolku prestúpiť na gymnázium v Brne. Po ukončení štúdia krátko pôsobil ako vychovávateľ v šľachtickej rodine; v roku 1917 bol domácim učiteľom Prokopa Lažanského na zámku Chyše. Ako vychovávateľ však pôsobil iba päť mesiacov, a čoskoro prešiel k novinárčine. Stal sa redaktorom v niekoľkých denníkoch a časopisoch: v Národných listoch (1917-1921), v týždenníku Nebojsa (1918-1920) a v Lidových novinách (od roku 1921).

Karel Čapek trpel od svojich 21 rokov Bechtěrevovou nemocou, čo je chronické zápalové ochorenie predovšetkým chrbticových stavcov. Pre svoju nemoc nebol odvedený do rakúskej armády a nemusel preto bojovať v prvej svetovej vojne, napriek tomu bol touto vojnou a jej následkami veľmi ovplyvnený. Vzhľadom na onemocnenie chrbtice nebol Čapek odvedený do bojov prvej svetovej vojny (1914-1918). Na jej konci vydal prvé zbierky svojich poviedok.

Portrét Karla Čapka

Na jeho tvorbu mal veľký vplyv jeho filozofické a estetické vzdelanie, najmä pragmatizmus a expresionizmus, ďalej ho veľmi ovplyvnila vedecko-technická revolúcia. V dielach Karla Čapka sa uplatňuje individualistický prístup a z toho vyplývajúce uznávanie silných jednotlivcov, neuznáva jednoznačnú pravdu, ale iba pravdu z pohľadu jednotlivca. Čapekova tvorba je hlboko humanistická a filozoficky ladená, s opakujúcimi sa témami spoločenskej kritiky a varovania pred zneužitím techniky. Autorov štýl je charakteristický obrovskou slovnou zásobou, používaním neobvyklých slov a bohatých súvetí, čo jeho dielam dodáva jazykovú sviežosť a prepracovanosť. Preferoval er-formu a jeho dielo je možné rozdeliť na dve hlavné časti: noetická diela, skúmajúce možnosti a hranice ľudského poznania a mnohosť pohľadov na realitu, a utopická diela, kritizujúce spoločenské problémy a obavy zo zneužitia techniky či nastupujúceho fašizmu.

Filozofické východiská a noetická línia

Čapekova literárna tvorba výrazne súvisí s jeho filozofickým postojom. V jeho dielach sa uplatňuje individualistický prístup a z toho vyplývajúce uznávanie silných jedincov, neuznáva jednoznačnú pravdu, ale iba pravdu z pohľadu jednotlivca. Zdá sa mi, že už tu nemám čo robiť, bol by som tu smiešnou figúrkou, môj svet umrel, veril som totiž v akési záväzky, v takzvanú česť v zmluve a podobné veci. Zdá sa, že hlavná prekážka analýzy sa tak stáva obraz samotného Čapka v našej kultúre. Stále ešte pretrváva predstava láskavého humanistu s tvárou herca Abrháma a spolu s ňou i akási morálna povinnosť interpretov prekrúcať Čapkove vlastné slová tak, aby na neho nemohlo padnúť žiadne podozrenie zo skutočného relativizmu a pragmatizmu alebo snáď i niečoho horšieho.

Skepse je pre Čapka predovšetkým nechuť k obecnému a naopak pritakanie konkrétnemu mysleniu. Príkladom obecného myslenia sú pre neho akékoľvek -ismy či pokusy o intelektuálnu generalizáciu. V dodatku nazvanom Filosofie a skepse Čapek definuje skepsu ako nevieru, rozvrat, neistotu. A dodáva, že podľa mnohých je skepsa dobrá len na to, aby bola „prekonána“, tak ako choroba je dobrá len na to, aby bola vyliečená. Túto predstavu odmieta a prehlasuje, že práve moderná doba má, povedané s Wiliamem Jamesem, vyslovený vkus pre skepticizmus.

V praktickom živote mu hovorí „rozum v hrsti“, vo vede „kritickosť“, vo verejnom živote „liberálnosť“ a vo všetkom „nerobenie si ilúzií“. Zároveň Čapek odmieta, že by stanovisko skepse bolo nerozlučne spojené s pesimizmom. To je podľa neho veľký omyl. Pesimizmus mu príde rovnako dogmatický ako optimizmus. Obe prístupy ku svetu totiž požadujú ako podmienku svojej platnosti to, že je tomu tak nutne. „Pre Leibniza vesmír je nutne dokonalý, pre pesimizmus svet je nutne zlý; pre modernú skepsu je však len jediné nutné, totiž relativnosť, napr. v mravnom ohľade relativnosť dobra a zla; ale ani dobro samo, ani zlo samo nie je nutné“ (Čapek 1987, s. 320).

Takto viděný relativismus je relativismem díky tomu, že je schopen myslet zmenu života a v živote samom. Pravda tak prestáva byť vecou korespondencie so skutočnosťou, no stáva sa výrazom života v celej jeho bohatosti a zahŕňa v sebe všetky jeho aspekty počínajúc náboženstvom cez politiku po umenie, vysoké či pokleslé. Čapek v inom kontexte potom pripája: „Sú romantici, pretože naozaj existuje fantastická, krásna i strašlivá romantickosť života i sveta. Sú realisté, pretože naozaj existuje všedná a hmotná, prízemná i špinavá realita. Tým nie je povedané, že každý má svoju pravdu, ale že každá skutočnosť je pravdivá“ (Čapek 1970, s. 140).

Tu sa opäť otvára možnosť odvolať sa na klasika pragmatizmu Wiliama Jamesa s jeho poňatím pluralizmu, ale aj na poňatie perspektivizmu u Friedricha Nietzscheho. Pravda sa teda ukazuje ako podmienená skúsenosťou života samotného. Samotná skúsenosť je teraz rozšírená nielen o pasívny element vnímania, ale aj o naše túžby, prácu, starosť, tiež o prácu nášho rozumu. Rozum samotný potom pre Čapka nie je definovaný svojou logickosťou, ale svojím zameraním. Rozum je predovšetkým ľudský nástroj určený na poznanie a na uhájenie života.

Čapek v dodatku Pragmatistický relativismus definuje pravdu takto: „Pragmatismus […] netáže sa najprv čo poznanie a pravda jest, nýbrž jak vzniká. Myšlenka stává se pro nás pravdivou tím, že se shoduje s naší ‚zkušeností‘; přitom však nutno ‚zkušenost‘ pojmouti široce a plně, nejen jako vnímání a zírání, teoretický experiment a měření, nýbrž jako zakoušené potřeby a zájmy, praktickou činnost a praktické uspokojení. Pravdivé pro nás je poznání, které se shoduje s naší zkušeností, tedy také s našimi záměry a potřebami, s naší činností a uhajováním života. […] Pravdivé jsou ty myšlenky, které jsou z určitelných důvodů dobré pro život“ (zvýraznil J. Š.) (Čapek 1987, s. 326).

Rozumieť znamená v jeho poňatí prejsť od abstraktného k konkrétnemu, od nároku na jediné riešenie k súboru možností. Rozum je v jeho poňatí na to, aby podával nástroje, ktorými by sme ovládli danú situáciu. Podmienkou rozumového poznania nie je pre Čapka logickosť či čokoľvek iné, ale overiteľnosť, zrozumiteľnosť a vyjadriteľnosť, teda opäť je rozum daný svojou kolektívnosťou. Otvára sa tu otázka, čo je to hodnota, čo znamená objektívne a ako konať.

Hodnoty, tragické poznanie a pluralita pohľadov

Objektívne je pre Čapka tragické. Táto veta znie trochu nepatrične, ale Čapek k takémuto chápaniu tragického smeruje cez samotné poňatie objektivity, ktorú chápe ako rozumenie, oprostené od prímesi osobných záujmov. V obsiahlom texte nazvanom Kapitola o hodnotách sa podrobne venuje problému hodnôt a ich pohyblivosti. Začína faktom, že oproti dobe literatury fin de siecle už nie je kultúrnym ideálom byť morbídnym, pesimistickým, individualistickým atď., ale že v móde je byť vitálne prehriatý, hromadný, krvnatý a energický, revolučne optimistický a podobne.

Čapkova odpoveď je záporná: hodnoty nie sú fikcie, sú skutočné a existujú nezávisle od našej vôle, pretože sú hodnotami aj pre iných ľudí, ktorí tiež existujú nezávisle od našej vôle. K hodnotám je treba sa stavať ako ku skutočnostiam, ktoré možno poznávať, analyzovať, vysvetľovať i porovnávať. Hodnoty nie sú, podľa Čapka, obyčajné áno alebo nie, ale sú predovšetkým skutočnosťou, ktorá zahŕňa našu životnú skúsenosť, skutočné vzťahy, plynú z našej povahy či prostredia. Zkrátka: „Sú zložitou a mnohostrannou skutočnosťou, ktorú môžeme poznávať, analyzovať, vysvetľovať a porovnávať, spracovávať alebo opravovať“ (Čapek 1970, s. 155).

Podľa Čapka je každá hodnota zložitá a mnohorozmerná; vzniká z konkurzu vnútorných i vonkajších príčin, odpovedá celkovému zhluku potrieb, má množstvo vzťahov k iným hodnotám a tak ďalej. Nemôžeme objektívne rozhodovať, ktorá z týchto hodnôt je platná a ktorá neplatná; to je spravidla vyhradené našej sympatii; ale môžeme zisťovať, ktoré ich zložky sa navzájom vylučujú a ktoré sú zlučiteľné; ktoré potreby v tej alebo onej zostávajú neukojené; ktorá presadzuje jedny na úkor druhých a v akom pomere. Hodnoty ako celok môžeme len prijímať alebo zamietať; ale opravovať a zdokonaľovať môžeme len to, čo je rozčlenené v súhrn faktorov.

Schéma Čapkovho pragmatizmu

Čapek chápe hodnoty ako výraz života jednotlivca, nie ako normatívnu ideu, ale ako zhustený výraz doterajšej skúsenosti a pomôcku pri našom rozhodovaní. Hodnoty sú úplne relativizované pod uhlom života a nemôžu byť ničím, medzi čím by bolo možné rozhodnúť. Čapek pokračuje a koncipuje hodnoty vlastne ako určité vektory nášho života: „Skutočné hodnoty nie sú ideje v hlave, ale činné sily, ktoré formujú náš život“ (Čapek 1970, s. 156).

Čapek sa potom obracia k Antigone a kladie hypotetickú otázku po jej tragickosti. Z jeho pohľadu sa jedná o klasický konflikt dvoch mravných príkazov; vyhlásením jedného z nich za ničotný sa ruší konflikt a s ním aj celá tragickosť. Ak sa postavíme na stranu thébskych patriotov, prisaháme-li na zvrchovanosť štátu, potom sa Antigona dopustila zločinu, bola odsúdená právom a nestalo sa nič tragické. Keď budeme ale stáť na pozícii ľudí hodnotovo anarchických a sentimentálnych, potom Théby spáchali justičnú vraždu a smrť Antigony je smutný dôkaz ľudského barbarstva, nie je to však tragédia.

Čapek hovorí: „Zvoľte si niektoré z týchto stanovísk a je koniec tragédie, koniec ľudskej veľkosti, koniec mravného otrasu. Ale ešte zostáva stanovisko tretie: stanovisko mravnej a tragickej objektivity: žiadna zo zrážajúcich sa hodnôt nie je popretá a znevážená; tragická vznešenosť prípadu je v tom, že sa veľké zráža s veľkým, oprávnené s oprávneným“ (Čapek 1970, s. ...).

Mravná a tragická objektivita je vzápätí obohatená ešte o tragickú zodpovednosť, ktorej sa zbavujeme vtedy, „zbavíme-li sa úcty ku všetkým hodnotám života, i k tým, ktoré chceme alebo musíme prekonávať“ (Čapek 1970, s. 157). A rozširovanie poľa tragického pokračuje: „A predsa sa musíme rozhodnúť; skeptickí a neutrálni môžeme zostať len voči ľahostajnému. To je práve to tragické, to je tá prísna a ťažká zodpovednosť: že sa v tom skutočnom konflikte musíme rozhodovať pre niečo a teda i proti niečomu, čo je tiež oprávnené, čo má tiež svoju veľkosť, svoje životné právo a svoju platnú hodnotu“ (Čapek 1970, s. 158).

Rozhodnúť sa znamená vždy už urobiť chybu, ale nemožno sa nerozhodnúť. Tragické znamená prijať fakt, že moje konanie neprináša len dobro, ale aj nevyhnutne aj svoj opak. Podmienkou je však, aby moje konanie plynulo z kritickej rozvahy, nie z viery v určité hodnoty. Víra v hodnoty a istoty a jednanie vedené vierou sú ostatne Čapkom často napádané a to veľmi príkro.

Príklady Čapkovej filozofickej línie v dielach:

Dielo Rok Filozofický motív
Boží muka 1917 filosofické povídky, ktoré sa zamýšľajú nad záhadami ľudskej duše a osudovými náhodami v živote človeka
Továrna na absolutno 1922 vynález, blahobyt, absolutno, náboženský fanatizmus a chaos
Krakatit 1924 ničivá sila, zneužitie objavu, zmysel života
Hordubal 1933 otázka viny a oprávnenosti súdiť
Povětroň 1934 človek bez dokladov, otvorenosť interpretácií
Obyčejný život 1934 množstvo osobností v jednom osude
Válka s Mloky 1936 kolonializmus, zneužívanie slabších, metafora konfliktov
Bílá nemoc 1937 diktátor, vojna, choroba, mierová výzva lekára
Matka 1938 vojna, materinská zodpovednosť, obeta

Utopické, noetické a politické diela

Boží muka (1917) - filosofické poviedky, ktoré sa zamýšľajú nad záhadami ľudskej duše a osudovými náhodami v živote človeka. Krakonošova zahrada (1918) - jedná sa o knižné vydanie jeho próz otiskovaných v časopisoch, napísaných spolu s bratom Josefom. Továrna na absolutno (1922) - fejetonový román. V tomto románe ľudstvo získa od českého vynálezcu, inžiniera Marka, vynález motora, ktorému môže ako palivo slúžiť akákoľvek látka a ktorú spáli bezo zvyšku. Spolu s týmto zdrojom energie ľudstvo postupne získa blahobyt. Pri spaľovaní sa ale uvoľňuje žiarenie - absolutno, ktoré robí z ľudí náboženských fanatikov. Postupne týchto ľudí pribúda a s tým začína chaos.

Krakatit (1924) - román. Ing. Prokop objaví novú, veľmi silnú trhavinu, schopnú zničiť celý svet. Jeho priateľ Tomeš získa kvôli peniazom tajomstvo krakatitu a utečie. Prokop sa ho vydá hľadať, aby zabránil zneužitiu. Na konci sa stretáva s rozprávkovým starečkom a rozprávajú spolu o zmysle života. Záver je postavený na myšlienke, že človek nemá robiť veľké skutky, ale len také, ktoré mu majú slúžiť.

R.U.R. (Rossum’s Universal Robots - Rossumovi Univerzálni Roboti, 1920) - v tomto vedecko-fantastickom dráme po prvýkrát zaznelo slovo robot, ktoré Čapkovi poradil brat Josef. Čapek tu varuje pred zneužitím techniky. Továrnik Rossum vyrába dokonalých robotov, ktorí sú na nerozoznanie od ľudí. Roboti postupne vykonávajú stále viac práce a ľudia postupne degenerujú. Roboti sa vzbúria a začnú vyvražďovať ľudí, nakoniec vyvraždia všetkých až na starého Alquista.

Robotom hrozí zánik, pretože nie sú schopní vyrábať sami seba; po Alquistovi chcú, aby zase objavil tajomstvo ich výroby. Alquist sa snaží všemožne zistiť informácie o konštrukcii robotov, dôjde aj na vivisekciu. Medzitým sa na scéne objavia roboti z poslednej série, Primus a Helena, ktorí majú niektoré ľudské vlastnosti, jež ostatným robotom chýbajú. Alquist zistí, že sa milujú, a požehná im ako zakladateľom nového rodu.

Ze života hmyzu (1921, zhudobnené J. Cikkerom) - alegorický pohľad na svet hmyzu, ktorý predstavuje rôzne ľudské vlastnosti a ľudské typy. Na záchranu skutočných hodnôt vystupuje tulák, ktorý najprv mravenisko nezaujato pozoruje, ale nakoniec sa z pozorovateľa stane aktívnym účastníkom deja a rozšliapava mravčieho vodcu. Věc Makropulos (1922) - tajomná žena Elina Makropulos prezradí, že má v skutočnosti 300 rokov. Je dcérou alchymistu, ktorý pôsobil na dvore cisára Rudolfa II. v Prahe a ktorý objavil elixír mladosti.

Cisár mu nariadil, aby tento prípravok vyskúšal na svojej dcére. Mnoho ľudí jej nesmrteľnosť závidí, ale ona je unavená žitím, pretože ľudské bytie je ťažkým údelom. Za 300 rokov poznala všetky ľudské vlastnosti, vidí už len niečo, čo sa stále opakuje, čo ju unavuje. Napriek tomu sa však bojí smrti. Adam stvoriteľ (1927) - Adam je nespokojný so svetom, aký je, preto ho zničí a vytvorí nový. Je sklamaný, pretože čoskoro zisťuje, že nový svet nie je lepší ako ten, ktorý zničil.

Ďalšie významné texty rozširujú rovnaké filozofické pole. Povídky z jedné kapsy, Povídky z druhé kapsy (1929) - povídky s detektívnou tematikou. Ich príbeh je podaný humornou formou. Hrdina väčšinou nie je veľký zločinec, ale zlodějíček, tiež kriminalista je obyčajný človek. V týchto dielach ide predovšetkým o vystihnutie rôznych typov osôb. V poviedkach sa odráža relativizmus - nie je presne daná pravda, záleží na uhle pohľadu. Zahradníkův rok (1929) - jedná sa o fejtóny o záhradníčení, zároveň tu pomocou reakcií na deje súvisiace so záhradníčením.

Marsyas čili na okraj literatury (1931) - tu sa v niekoľkých esejach zaoberá tzv. braková literatúrou - dochádza k záveru, že jej existencia je nutná. Následné diela tvoria voľnú (tzv. noetickú) trilógiu spojenú podobnými filozofickými myšlienkami a závermi. Táto trilógia patrí k vrcholom jeho diela. Hordubal (1933, zfilmované 1937) - základom tejto novely bola skutočná udalosť, keď sa sedliak (Hordubal) po niekoľkých rokoch práce v Amerike vrátil domov na Podkarpatskú Rus a bol zavraždený svojou ženou a jej milencom. Čapek si tu kládol otázky, ako či sme vôbec oprávnení spravodlivo súdiť vinu.

Povětroň (1934) - v tejto novele je z trosiek lietadla vytiahnutý bez akýchkoľvek dokladov človek. Obyčejný život (1934) - železničný úradník na penzii líči svoj „obyčajný život“ a zamýšľa sa nad ním. Postupne dochádza k presvedčeniu, že sa vlastne skladá z mnohých osobností, ktoré dohromady tvoria jeho osud. V januári 2019 bol román spracovaný ako desaťdielna četba na pokračovanie. Válka s Mloky (1936) - Ľudia objavujú zvláštne tvory - mloky, inteligentné živočíchy, ktoré ľudia začnú cvičiť ako lacnú pracovnú silu. Mloky sa však vzbúria, začnú organizovať svoj vlastný štát, zvolia si svojho vodcu a žiadajú pre seba „životný priestor“.

První parta (1937, zfilmované 1959) - dej tohto románu sa odohráva v bani, kde po závale zostane niekoľko baníkov a vedenie bane hľadá dobrovoľníkov na ich záchranu. Loupežník (1920, zfilmované v roku 1931) - komédia zaoberajúca sa vzťahom mladej a starej generácie. Loupežníkom je študent s povesťou ľahkomyseľného mladíka, ktorý sa zaľúbi do dcéry svojho profesora, ktorý o ich láske nechce ani počuť. Loupežník nakoniec využíva neprítomnosť rodičov a zamkne sa so svojou láskou v ich dome a odmieta ich pustiť dnu.

Ďalej nasledujú ďalšie dramatické a spoločensky ladené diela. Bílá nemoc (1937, zhudobnené T. Andrašovanem, zfilmované H. Haasem roku 1937) - objavuje sa diktátor (Maršál), ktorý chce vojnu (Adolf Hitler), ale zároveň s ním sa objavuje strašná choroba, ktorá zabíja ľudí. Touto chorobou ochorie i diktátor; jeden mierumilovný lekár (Galén) nachádza liek. Ponúka diktátorovi, že ho vylieči výmenou za mier. Diktátor nakoniec prijíma, ale lekár je zabitý zfanatizovaným davom cestou k nemu.

Matka (1938) - v tomto dráme hlavná hrdinka, matka Toniho, svojimi rozhovormi sa snaží zabrániť svojmu jedinému žijúcemu synovi (jej starší synovia i manžel už zomreli alebo padli), aby odišiel bojovať. Teprve poznanie, že nepriateľ zabíja aj malé deti a že ona nie je sama, kto prežíva stratu svojich synov, ju donúti dať Tonimu pušku a pustiť ho do vojny.

Novinárčina, cesta a kultúrny rozhľad

Činnosť novinára poskytla Čapkovi radu tvorivých podnetov a ovplyvnila vnútornú organizáciu jeho literárnych diel, ich jazyk, sloh, ale aj výraz a tvar. Jeho tvorba výrazne ovplyvnila podobu tradičných i novovzniknutých novinárskych útvarov. Jeho pôsobenie v tlači je spojené predovšetkým s Lidovými novinami, kde v istom zmysle nadväzoval na dielo Jana Nerudu v Národných listoch. Napísal veľké množstvo fejtónov, ktoré neskôr vychádzali v rôznych súboroch.

V Čapkových cestopisoch nejde o zemepisnú štúdiu, ale o zachytenie zvláštností, zvykov a životného štýlu. Cestopisy približujú čitateľovi kultúru a ducha navštívených štátov v období medzi svetovými vojnami. Forma cestopisov pripomína jeho stĺpiky. Mimořádne nadaným a dobrým amatérskym fotografom bol aj preto, že vedľa známych fotografií napríklad v Dášeňce svedčí rad ďalších dochovaných snímok vrátane portrétov známych osobností.

Čapek bol tiež milovníkom rastlín a svojej záhrade pri spoločnej vile venoval s bratom a najatým záhradníkom veľkú starostlivosť. Mnoho záhradných prvkov vrátane niektorých rastlín sa zachovalo do súčasnosti. Menej známa je jeho záľuba v etnickej hudbe, vyrastená zo záujmu o cudzie kultúry vôbec. Patril medzi predných zberateľov; celú zachovanú zbierku jeho dedičia v roku 1981 venovali Náprstkovmu múzeu (celkom 462 dosiek 78 ot./min. a 115 katalógov svetových gramofónových firiem).

Čapekova vila a záhrada

Rodinné zázemie, bývanie a posledné roky

Do roku 1925 žil Karel Čapek spolu so svojím bratom Josefom Čapkom v byte na Malej Strane v Říční 11. Potom sa presťahovali na východný okraj vinohradskej kolónie Spolku žurnalistov, kde pre nich postavil architekt Ladislav Machoň v rokoch 1923-1924 rozsiahlu dvojvilu v tzv. národnom slohu. Najprv žil Karel Čapek vo svojej polovici dvojdomu v dnešnej ulici Bratří Čapků 28 v Prahe 10 sám, neskôr so svojou ženou Olgou Scheinpflugovou.

Keď sa v roku 1935 oženili, novomanželia Karel Čapek a Olga Scheinpflugová dostali doživotné právo bývať na letnom sídle nad rybníkom Strž u Starej Huti neďaleko Dobříše. Stalo sa tak zásluhou generálneho riaditeľa hút v Dobříši Václava Palivca. Od roku 1963 je v tomto dome pamätník Karla Čapka. Koncom augusta 1938 zasiahla dom a záhradu vo Starej Huti povodeň. Čapek sa ihneď pustil do náročných opráv.

V decembri 1938 si Karel Čapek privodil ľahkú chrípku. Jeho stav sa prechodne zlepšil, ale čoskoro musel znova ulehnúť. K chrípke sa pridal zápal obličiek a zápal pľúc. Zomrel na pľúcny edém dňa 25. decembra 1938, teda niekoľko mesiacov pred okupáciou Čiech a Moravy nacistickým Nemeckom. Bol pochovaný na Vyšehradskom cintoríne v Prahe. Nad hrobom prehovorili básnik Josef Hora, básnik a kritik Miroslav Rutte, spisovateľ Eduard Bass a za osobných priateľov Ferdinand Peroutka.

Po abdikácii prezidenta Beneša sa však stal jediným viditeľným symbolom prvej republiky a často plnil rolu „obetného baránka“. Súčasťou tejto kampane sa tak stávali nielen početné urážlivé anonymné listy a telefonáty, ale aj rozbíjanie okien Čapkova domu a podobne. Konec Čapkova života bol spojený so štvanicami na jeho osobu a veľkým zúfalstvom z pomníchovského vývoja. Neskôr vyšlo najavo, že gestapo sa už v tej dobe na Čapkovu osobu zameralo a keby nezomrel, pravdepodobne by ho čakal podobne tragický osud ako jeho brata Josefa.

Recepcia, odkaz a aktualita

Karel Čapek bol skutočne vizionárskym spisovateľom, ktorý dokázal predvídať budúce problémy a otázky, ktorým čelíme aj dnes. Čapkova predstavivosť a schopnosť popísať otázky, ktoré presahujú jeho súčasnosť, ukazujú, aké dôležité je čítať jeho diela aj dnes. Jeho romány nám môžu pomôcť lepšie porozumieť súčasným problémom a motivovať nás k hľadaniu riešení. Karel Čapek je tak nielen významným českým spisovateľom, ale aj mysliteľom, ktorého odkaz zostáva stále aktuálny a inšpiratívny.

Karel Čapek bol spisovateľ, dramatik, novinár, filozof, prekladateľ, humanista a vizionár. Niekoľkokrát ho nominovali na Nobelovu cenu za literatúru. U nás sa Karel Čapek radí k najznámejším spisovateľom, v zahraničí patril vo svojej dobe k najčastejšie prekladaným českým autorom. Jeho diela, hoci vytvorené v inej dobe, stále rezonujú s čitateľmi súčasnosti a prinášajú dôležité otázky, ktoré si musíme klásť aj dnes.

Jeho dielo bolo mnohokrát adaptované pre film a divadlo, vrátane opery Leoše Janáčka Věc Makropulos. V roku 1989 bol uvedený do kín životopisný film Člověk proti zkáze, ktorý režíroval Štěpán Skalský a Jaromír Pleskot. Hlavnú postavu Karla Čapka stvárnil Josef Abrhám, jeho brata Josefa hral František Řehák, Olgu Scheinpflugovú Hana Maciuchová. Vo filme Hovory s TGM z roku 2018 stvárnil postavu Karla Čapka český herec Jan Budař.

Karel Čapek: Hořký závěr života nejuznávanějšího českého spisovatele

Vybrané fakty o Karelovi Čapkovi:

  • narodenie: 9. januára 1890 v Malých Svatoňoviciach
  • úmrtie: 25. decembra 1938 v Prahe
  • povolanie: spisovateľ, novinár, dramatik, filozof, prekladateľ
  • Alma mater: Univerzita Karlova
  • významná hra: R.U.R.
  • významné diela: Boží muka, Krakatit, Válka s Mloky, Bílá nemoc
  • memento techniky: zneužitie techniky proti človeku
  • filozofický rámec: pragmatizmus, relativizmus, pluralizmus
  • literárny postoj: humanizmus a kritika totalitarizmu

tags: #karel #capek #ruch #filozoficky